Drahá Mama. Snažím sa si na teba spomenúť. Zobrazuješ sa mi po častiach. Nikdy nie celá naraz. Len časti. Ako tvoje oči. Pamätám si tvoje oči. Tie neuveriteľne veľké, guľaté, smutné oči. Prvá vec, ktorú som kedy uvidel, boli tie oči. Prvý krát som otvoril svoje a stretol tvoje. Videl som sám seba, ako sa s tých očiach odrážam. Videl som svoje vlastné oči, a svoju tvár, celkom novú a tak malú. A videl som ich. Videl som ich prichádzať. Prišli a vzali ma preč. A vtedy som na teba začal zabúdať. Mama, pamätám si tvoj jazyk. Veľký ako moja hlava, ten jazyk. Tak drsný, ale tak nežný. Narodil som sa mastný a mokrý a ty si ma tým jazykom vyčistila. Alebo si aspoň začala. Ten jazyk bol prvá vec, ktorú som cítil. A bol cítiť po láske. A potom som pocítil ich. Cítil som ich ruky, ako ma schmatli. Drsne, ale nie nežne. Žiadna láska v tých rukách. Pamätám si tvoju vôňu, Mama. Teplú a zemitú. Prvý krát som sa nadýchol teba. Ale boli tam iné pachy. Špina a strach. A oni. Cítil som ich. Ich pach pretlačil tvoj. Vzali ma od teba viac než len jedným spôsobom. Ten zvuk, Mama. Pamätám si zvuk tvojho dýchania. Bola to pová vec, ktorú som počul, to dýchanie. Hlboké a plynulé. Pravidelné, ale ťažké. Vyzeralo to tak namáhavo, dýchanie. Pomalé, vŕzgavé šumenie, dovnútra a von. Celé tvoje ja rozpínajúce sa a opäť zmenšujúce. Mohol by som ťa počúvať naveky. Ale potom tam bolo kričanie. Také hlasné, to kričanie. Bolelo počúvať ho, Mama. A potom tam boli. Tí, ktorí ma vzali preč. Prišli ku mne so svojim hlasným krikom a silnými pachmi a svojimi drsnými ale nie nežnými rukami. Prišli a vzali ma preč, Mama, a začal som ťa strácať. A teraz neviem, kde som. Je to tu malé a tmavé a nemôžem sa hýbať. Niečo je okolo môjho krku a bolí to. Počujem okolo seba ostatných. Aj oni sú v bolestiach. Všetci sme v bolestiach. Tí, ktorí ma vzali občas prídu so svojimi drsnými nie nežnými rukami a svojim krikom tak hlasným, že ho bolí počúvať. A vezmú zase. Vezmú preč niektorých z nás. A neviem, kam idú. Veľmi sa snažím na teba nezabudnúť, Mama. Prosím, vedz, že sa snažím. Moje drahé dieťa. Stratila som ťa. Prišli a vzali si ťa. Zase sa to stalo a nemohla som tomu zabrániť. Nosila som ťa vnútri seba, tak ako tvojich bratov a sestry pred tebou. Vtedy som ťa mohla chrániť. Chcela som ťa tam udržať navždy. Ale potom si prišiel. Prišiel si a bol si nádherný a bol si môj. Taký malý a úplne nový. Taký krehký. Vyčistila som ťa pre tvoj nový svet. Snažila som sa ťa udržať blízko a ticho. Ale oni vedeli, že prídeš. Vždy to vedia. Chcela som ťa skryť späť dovnútra seba a udržať ťa vždy v bezpeční, ale prišli, moje dieťa, prišli si po teba. Vždy prídu. Moje telo je také unavené, moje dieťa. Nedokázala som ich odbyť preč. Skúsila som to prvý krát. A ďalší. A ďalší. A ďalší. A ďalší. A tak ďalej a ďalej a ďalej. A teraz, moje dieťa, mi už nezostalo nič. Znovu som prázdna. A stratila som ťa. Znovu. A čoskoro sa ma pokúsia znovu naplniť. Ale som tak veľmi unavená. Plakala som pre teba, moje dieťa. Kričala som tvoje meno dni. Počul si ma? Chcela som, aby si vedel, že tu som. Chcela som, aby si ma našiel. Ale teraz už mi nezostal žiadny hlas. A nie si tu. Musíš byť hladné, moje dieťa. Mám pre teba mlieko, ale berú mi ho. Každý deň ho berú. Tak hrozne to bolí. To chladné, tvrdé odsávanie. Som opuchnutá a boľavá. A som prázdna. Čím ťa budem kŕmiť, keď sa vrátiš? Už mi nezostalo nič, čo by som mohla dať, moje dieťa. Je mi to tak ľúto. Vzali všetko. Moje dieťa, moje mlieko, môj boj, môj život. Temnota prichádza, moje dieťa. Je mi to tak ľúto. Je mi to tak ľúto. Prosím, vedz, že som sa snažila. Mama, som unavený. Zase prichádzajú. Prichádzajú a tentoraz po mňa. Vidím ich, mama, so svojimi malými chladnými očami. Prichádzajú. Znovu ma vezmú svojimi drsnými nie nežnými rukami. A pomyslím na tvoj teplý jazyk. Som dole hlavou, Mama. Všetci sme. Cítim krv a strach. Niečo je zle. Hýbem sa, Mama. Všade okolo nás sú tí, ktorí nás berú. A ten hluk. Je tak hlasný. Ani nepočujem svoj vlastný krik. Počuješ ma ty? Prichádzajú po mňa, Mama. Jeden z tých, ktorí nás berú má niečo lesklé. A je tu krv. Tak veľa krvi. Približujem sa. A vidím sa, Mama, v tom lesku. Moja vlastná tvár, stále tak malá a celkom nová. A pomyslím na tvoje neuveriteľne veľké, smutné oči, prvú vec, ktorú som kedy videl. A potom, Mama, potom... Tma. Toto je príbeh mliečnej kravy a jej bábätka odoslaného do teľacieho priemyslu. Z tadeto pochádza vaše mlieko. Toto nie je ojedinelý prípad. Pre viac informácií sa prosím pozrite na videá zobrazené tu, ako aj v popise videa dole. Všetky zdroje nájdete v blogovom príspevku pre toto video, ktorý je rovnako v popise videa. Prosím like-ujte a zdieľajte toto video, aby ste pomohli dať hlas matkám a deťom mliečneho priemyslu a odoberajte pre viac vegánskeho obsahu každý pondelok, stredu a niektoré piatky. Ak chcete podporiť podobné správy, prosím pozrite sa na linky v popise videa dole, alebo kliknite na text tu či link v bočnej lište. Teraz choďte žiť vegánsky, zahoďte mlieko, a vidíme sa čoskoro.