Mojou prvou láskou bola nočná obloha.

Láska je zložitá.

Na tomto zábere 
z Hubblovho ultra hlbokého poľa vidíte

jeden z najvzdialenejších kútov vesmíru, 
aký sa nám kedy podarilo uzrieť.

Všetko, čo vidíte, sú galaxie

a každú tvoria miliardy hviezd.

Najvzdialenejšia galaxia je od nás
vzdialená bilión biliónov kilometrov.

Ako astrofyzička som poctená tým,
že môžem skúmať objekty

patriace medzi najexotickejšie vo vesmíre.

Objekty, ktoré ma fascinujú celú kariéru, 
a to už od prvého zaľúbenia,

sú superhmotné hyperaktívne čierne diery.

Tieto galaktické čierne diery vážia 
1 až 10 miliárdnásobkov hmotnosti Slnka

a materiál pohlcujú 
viac ako 1000-násobne rýchlejšie

než „obyčajná“ superhmotná čierna diera.

(smiech)

Tieto dve vlastnosti,
spolu s niekoľkými inými,

z nich robia kvazary.

Objekty, ktoré skúmam, 
zároveň vyžarujú prúdy častíc,

ktoré patria medzi tie najsilnejšie,

aké sme kedy zachytili.

Tieto úzke prúdy, takzvané výtrysky,

dosahujú až 99,99 % rýchlosti svetla

a smerujú priamo k Zemi.

Hyperaktívne superhmotné čierne diery
s výtryskami smerujúcimi k Zemi

voláme blazary, 
z anglického blazing quasars.

Úžasné sú preto,

že patria medzi najefektívnejšie 
urýchľovače častíc vo vesmíre,

pričom po galaxii premiestňujú
neskutočné množstvá energie.

Toto je umelecké znázornenie blazaru.

Ten tanier, po ktorom materiál
v špirále padá do čiernej diery,

sa volá akréčny disk.

To je to modré.

Časť materiálu je 
z čiernej diery katapultovaná

a vo výtrysku urýchlená 
na šialené rýchlosti.

To je to biele.

Blazary sú síce zriedkavé,

ale proces vťahovania hmoty pomocou disku

a vypudenia jej časti pomocou prúdu,

je v prírode už bežnejší.

Na animácii sa od blazaru vzdialime,

aby sme ho videli 
v širšom galaktickom kontexte.

Okrem vesmírneho účtovníctva
typu „čo ide dnu, čo ide von“

je horúcou témou astrofyziky aj otázka,

odkiaľ sa berú emisie
častíc s najvyššou energiou.

Na tomto obrázku ma zaujíma, 
kde presne sa tvorí ten biely uzlík

a či to svedčí o vzťahu medzi 
výtryskom a materiálom akréčneho disku.

Až do roku 2008 to bola v podstate 
nezodpovedateľná otázka.

Potom NASA vypustila nový teleskop,
ktorý lepšie zachytáva gama žiarenie,

teda žiarenie s miliónkrát vyššou energiou

než také bežné röntgenové.

Súbežne porovnávam denné a ročné variácie
gama žiarenia a viditeľného svetla

a snažím sa nájsť uzlíky gama žiarenia.

Môj výskum ukazuje,

že v istých prípadoch sa vytvárajú 
oveľa bližšie k čiernej diere,

než sme si pôvodne mysleli.

Čím istejší si budeme
pri lokalizovaní miest,

kde sa tieto uzlíky gama žiarenia tvoria,

tým lepšie pochopíme 
urýchľovanie výtryskov

a tým viac sa priblížime 
k odhaleniu dynamických procesov,

ktoré vytvárajú jedny 
z najfascinujúcejších objektov vo vesmíre.

Začalo sa to láskou.

A tá stále trvá.

Táto láska zmenila zvedavé dievčatko 
dívajúce sa na hviezdy

na profesionálnu astrofyzičku 
na stope nebeských objavov.

Kto mohol tušiť, že odhaľovanie vesmíru

ma tak hlboko utvrdí
v mojej úlohe tu na Zemi.

Človek nikdy nevie,
kam ho zavedie prvý dotyk lásky.

Ďakujem.

(potlesk)