KRYZSTOF WODISZKO: Táto kresba je moja prvá
štúdia týkajúca sa miesta premietania.
Ide o sochu,
ktorá stojí na piedestáli.
Pre mňa to malo veľký význam
predstaviť si, ako sa dá socha
oživiť premietaním na ňu.
Krzysztof Wodiczko: Pamätník pre žijúcich
KRYZSTOF WODISZKO: Ľudia sa vždy zvyknú zhromažďovať pred pamätníkmi.
Môže ísť o udalosti, protesty.
Niekedy sedíme na ich pleciach, mávame
zástavami.
Pomaľovávame ich novými naratívmi.
Tieto pamätníky sú dokonca svedkami udalostí pred nimi,
niektoré z nich sú VÝZNAMNÉ.
Chceme od nich, aby pozorovali,
zaznamenávali a
monitorovali dnes opäť to,
čím sa zaoberáme.
Už niekoľko rokov sa snažím
dať hlas ľuďom
alebo zosilniť ho, ak nie je nepočuť
alebo utíchol.
HLAS V JAPONČINE: Videla som mnoho mŕtvych
alebo umierajúcich detí, strašné.
Skočili dnu, nevediac, že je to otrávené,
netušiac, že je to ožiarené radiáciou.
Na svete je vyše 70 miliónov utečencov,
ľudí donútených opustiť svoje domovy,
lebo ich krajiny sú vo vojnách,
väčšinou občianskych.
Madison Square Park má 4 ďalšie pamätníky.
Najznámejší je tento.
A tento určite súvisí s občianskou vojnou.
Pamätníky utečencov neexistujú.
MUŽSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Opustil som
rodičov, svoju mamu a svojich súrodencov,
ani som sa s nimi nerozlúčil.
Odišiel som tak, ako ma vidíte.
CHLAPČENSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Trvalo to desať rokov,
počas ktorých sme spávali v stane,
zobúdzali sa s obavami trvajúcimi delé dni
a neboli sme schopní žiť normálne.
MUŽSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Mučili nás.
Stratili sme nádej na lepší život.
Stratil som 19 rokov svojej mladosti,
prišiel som o svoj život.
KRYSZTOF WODICZKO: Vidieť
hovoriť utečenca je pre verejnosť
veľmi zriedkavá príležitosť.
ŽENSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Vnímala som krutosť toho,
že som musela odísť od svojho dieťaťa.
Viete si niekto predstaviť opustiť dieťa?
Neverím, že si niekto vie predstaviť,
opustiť svoje dieťa hoci iba na 1 - 2 dni.
Musela som od svojho dieťaťa odísť
na DESAŤ ROKOV!
DESAŤ ROKOV!
KRYZSTOF WODICZKO: Aby človek dokázal žiť
s takýmito traumatickými spomienkami,
je rozprávanie o nich s inými
veľmi dôležité.
Tí, ktorí pracujú s traumou, vedia,
že nič na svete nie
je viac bolestivé,
než ohromujúci zážitok z nemožnosti
zážitok odkomunikovať a zdieľať.
Akonáhle sa človek môže zdielať,
otvára sa cesta k zdravšiemu životu
s traumatickými spomienkami.
Takže toto je vo všeobecnosti
môj prístup k pamiatkam.
Musíme im pomôcť, aby sa stali
užitočnými pre žijúcich,
aby mali pre nás význam,
Tak budeme môcť vytvoriť budúcnosť,
ktorá bude lepšia, možno taká,
v ktorej niektoré z týchto pamätníkov,
ako sú vojnové pamätníky,
nebude treba nikdy postaviť,
pretože už nebudú nijaké vojny
a žiadni utečenci.