KRZYSZTOF WODICZKO: Táto kresba je prvá

štúdia týkajúca sa miesta premietania.

Ide o sochu,

ktorá stojí na piedestáli.

Pre mňa malo veľký význam

predstaviť si, ako sa dá socha
oživiť premietaním na ňu.

Krzysztof Wodiczko: Pamätník pre žijúcich

Ľudia sa vždy zvyknú zhromažďovať pred pamätníkmi.

Môže ísť o udalosti, protesty.

Niekedy sedíme na ich pleciach, mávame 
zástavami.

Pomaľovávame ich novými naratívmi.

Tieto pamätníky sú dokonca svedkami udalostí pred nimi,

niektoré z nich sú VÝZNAMNÉ.

Chceme od nich, aby pozorovali,
zaznamenávali a

monitorovali dnes opäť to, 
čím sa zaoberáme.

Už niekoľko rokov sa snažím 
dať hlas ľuďom

alebo zosilniť ho, ak nie je nepočuť

alebo utíchol.

HLAS V JAPONČINE: Videla som mnoho mŕtvych

alebo umierajúcich detí, strašné.

Skočili dnu, nevediac, že je to otrávené,

netušiac, že je to ožiarené radiáciou.

Na svete je vyše 70 miliónov utečencov,

ľudí donútených opustiť svoje domovy,

lebo ich krajiny sú vo vojnách,

väčšinou občianskych.

Madison Square Park má 4 ďalšie pamätníky.

Najznámejší je tento.

A tento určite súvisí s občianskou vojnou.

Pamätníky utečencov neexistujú.

MUŽSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Opustil som

rodičov, svoju mamu a svojich súrodencov,

ani som sa s nimi nerozlúčil.

Odišiel som tak, ako ma vidíte.

CHLAPČENSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Trvalo to desať rokov,

počas ktorých sme spávali v stane,

zobúdzali sa s obavami trvajúcimi celé dni

a neboli sme schopní žiť normálne.

MUŽSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Mučili nás.

Stratili sme nádej na lepší život.

Stratil som 19 rokov svojej mladosti, 
prišiel som o svoj život.

Vidieť a počuť utečenca

je pre verejnosť zriedkavá príležitosť.

ŽENSKÝ HLAS V ANGLIČTINE:
Vnímala som ako

krutosť, že som musela odísť od dieťaťa.

Viete si niekto predstaviť opustiť dieťa?

Neverím, že si niekto vie predstaviť,

opustiť svoje dieťa hoci iba na 1 - 2 dni.

Musela som od svojho dieťaťa odísť
na DESAŤ ROKOV!

DESAŤ ROKOV!

KRZYSZTOF WODICZKO: Aby človek dokázal žiť

s takýmito traumatickými spomienkami,

je rozprávanie o nich s inými

veľmi dôležité.

Tí, ktorí pracujú s traumou, vedia,

že nič na svete nie
je viac bolestivé,

než ohromujúci zážitok z nemožnosti

zážitok odkomunikovať a zdieľať.

Akonáhle sa človek môže zdielať,

otvára sa cesta k zdravšiemu životu

s traumatickými spomienkami.

Takže toto je vo všeobecnosti

môj prístup k pamiatkam.

Musíme im pomôcť, aby sa stali

užitočnými pre žijúcich,

aby mali pre nás význam,

Tak budeme môcť vytvoriť budúcnosť,

ktorá bude lepšia, možno taká,

v ktorej niektoré z týchto pamätníkov,

ako sú vojnové pamätníky,

nebude treba nikdy postaviť,

pretože už nebudú nijaké vojny

a žiadni utečenci.