AKO SA DRAKULA STAL
NAJZNÁMEJŠÍM UPÍROM NA SVETE?
Jeho tvorca bol pochovaný
pred viac ako 100 rokmi,
Drakula je ale stále
najznámejším upírom v histórii.
Ale tento transylvánsky šľachtic,
ktorý nebol ani prvým fiktívnym upírom,
a ani najpopulárnejším upírom svojej doby,
mohol ostať v zabudnutí,
keby nebolo zvláštnej náhody.
Drakula sa prvýkrát objavil v rovnomennom
románe Brama Stokera v roku 1897.
Mýty o upíroch siahajú však oveľa ďalej.
Krv cicajúce príšery boli súčasťou
folklóru už aspoň 800 rokov.
Bol to slovanský folklór,
ktorý nám dal slovo vampír,
alebo v staroruštine „upír“.
Tento termín sa prvý raz
spomína v 11. storočí.
Tradícia upírov v tejto oblasti
predchádzala príchodu kresťanov
a udržala sa aj napriek snahe
tieto pohanské presvedčenia zničiť.
Príbehy o upíroch pochádzajú
zo zlého výkladu chorôb
ako napríklad besnota,
lepra
či rozkladu tiel.
V poslednom prípade, dochádzalo
k opuchnutiu tela a vytekaniu krvi z úst.
To mohlo naznačovať, že mŕtvola
bola nedávno nažive a cicala krv.
Upíri boli opisovaní ako napuchnutí ľudia
s dlhými zubami a nechtami.
Z toho vychádzajú mnohé rituály,
ktoré mali zabrániť mŕtvym, aby ožili.
K pochovaným telám sa dával
cesnak alebo semiačka maku,
telá sa prebodávali kolmi,
pálili
alebo zmrzačili.
Tradícia upírov ostala oblastným
fenoménom až do 18. storočia,
keď Srbsko čelilo problémom
medzi dvomi veľmocami,
Habsburskou monarchiou
a Osmanskou ríšou.
Rakúski vojaci a štátni úradníci
pozorovali a zdokumentovali
miestne zvláštne pohrebné rituály.
Ich hlásenia sa začali
publikovať na verejnosti.
Výsledná hystéria z upírov
sa vymkla z rúk až natoľko,
že v roku 1755 bola habsburská cisárovná
prinútená vyslať svojho osobného lekára.
Ten všetko vyšetril
a priniesol koniec klebetám
publikovaním dôkladného
vedeckého vyvrátenia upírov.
Panika sa síce utíšila,
ale upíri sa už zakorenili
v predstavách západnej Európy.
Vznikli diela ako napríklad
Vampír v roku 1819
a Carmilla v roku 1872
od Josepha Sherida Le Fanu.
Táto kniha veľmi ovplyvnila mladého
írskeho divadelného kritika Brama Stokera.
Stoker, ktorý sa narodil
v Dubline v roku 1847,
bol až do 7 rokov pripútaný
k posteli neznámou chorobou.
Počas týchto rokov mu mama
rozprávala povesti
a skutočné desivé príbehy
zahŕňajúce jej skúsenosti
počas vypuknutia cholery v roku 1832.
Tam opisovala obete pochovávané
zaživa v masových hroboch.
Stoker neskôr počas svojho života napísal
fantasy, romantické, dobrodružné príbehy
a v roku 1897 Drakulu.
Hoci si ľudia
o najväčšom zloduchovi knihy,
Drakulovi, mysleli,
že je založený na historickej postave
Vlada III. Drakulu alebo Vlada nabodávača,
jediné, čo ich spája, je meno.
Ostatné črty boli inšpirované
priamo i nepriamo
rozličnými dielami viktoriánskej doby
ako napríklad Tajomný cudzinec.
Román mal po vydaní iba priemerný úspech
a nebolo to ani Stokerove
najznámejšie dielo
i v nekrológu v roku 1912 bolo
zmienené iba v krátkosti.
Ale boj o autorské práva
kompletne zmenil Drakulov osud
a vystrelil postavu k literárnej sláve.
V roku 1922 nemecké štúdio vytvorilo
dnes už klasickú nemú adaptáciu Nosferatu.
Nezaplatili však autorské poplatky.
Napriek zmenám v menách
postáv a niektorých bodoch zápletky,
podobnosť bola zrejmá,
štúdio bolo žalované a neskôr skrachovalo.
Aby sa predišlo ďalším
pokusom plagiátorov,
Stokerova vdova sa rozhodla
zriadiť autorské práva
na divadelnú verziu Drakulu
schválením produkcie
pre rodinného priateľa Hamiltona Deana.
Hoci jeho adaptácia
drasticky orezala príbeh,
stala sa klasikou
hlavne vďaka výkonom
Belu Lugosiho na Brodwayi.
Lugosi vystupoval aj vo filme z dielne
Universal International z roku 1931,
kde prepožičal postave
Drakulu svoje charakteristické črty.
Od tej doby sa Drakula objavil
v nespočetnom množstve ďalších adaptácií
a stal sa nesmrteľným
aj napriek svojim skromným začiatkom.