Prednášala som skupine asi 300 detí,
od šesť do osem rokov v múzeu pre deti
a priniesla so sebou tašku plnú nôh
podobných tým, čo práve vidíte,
rozložila som ich na stole, pre tie deti.
Zo skúsenosti vieme, že deti sú prirodzene zvedavé,
ak niečo nevedia, nechápu
alebo je im to cudzie.
Naučia sa obávať odlišného
len pod vplyvom dospelích,
ktorí cenzúrujú ich prirodzenú zvedavosť
alebo potláčajú ich otázky,
aby boli slušnými malými deťmi.
Tak si predstavujem učiteľa prvákov na chodbe
ako hovorí neposlušným deťom, "Robte čo chcete,
len jej nečumte na nohy."
No práve to je tou podstatou.
Dôvodom mojej návštevy bolo, aby sa pozerali a skúmali.
Dohodla som sa teda s dospelými,
aby pustili deti dnu na prvé dve minúty
samé.
Dvere sa otvoria, deti sa znesú na stôl plný nôh,
šťuchajú a naťahujú ich, krútia palcami
a snažia sa celou váhou zaťažit nohu na šprintovanie,
aby videli, ako reaguje.
Hovorím im "Deti, veľmi rýchlo --
ráno som sa zobudila s rozhodnutím, že chcem preskočiť ponad dom --
nie moc vysoký, dve-tri poschodia --
mysliac na hociaké zviera, superhrdinu, kreslenú postavičku,
čo sa vám len v sne napadne,
aký druh nôh by ste mi spravili?"
A okamžite sa ozve hlas "Klokan!"
"Nie, nie, nie, žaba!"
"Nie. Inšpektor Gadget!"
"Nie, nie, nie! Ako z Rodinky Úžasných."
A kopec iných vecí, čo nepoznám.
Potom jedna osemročná povie,
"A nechcela by si tiež vedieť lietať?"
A celá miestnosť vrátane mňa len zavzdychala "Hej".
(Smiech)
Takto jednoducho som sa zmenila zo ženy,
ktorú boli tieto deti naučené vnímať ako "postihnutú",
na niekoho s potenciálom väčším ako ich vlastné telá.
Niekoho s takmer nadľudskými schopnosťami.
Zaujímavé.
Niektorí z Vás ma videli na TED pre 11 rokmi,
často sa hovorí, že táto konferencia dokáže zmeniť život
prednášajúcich aj účastníkov a ja nie som výnimkou.
TED bol doslovne štartovacou dráhou do ďaľšieho desaťročia môjho života.
Nohy, ktoré som prezentovala, boli vtedy prelomom v protézach.
Spriadala som karbónové šprintérske nohy
modelované podľa zadných nôh geparda,
ktoré ste mohli vidieť na pódiu včera.
Tiež tieto veľmi skutočné, prirodzene nafarbené silikónové nohy.
Takže bolo mojou príležitosťou vyzvať
inovátorov mimo tradičnej protézovej komunity,
aby zapojili svoj talent do vedy a umenia
výroby nôh.
Aby prestali deliť formu, funkciu a estetiku
a dávať im rôzne hodnoty.
Našťastie pre mňa na túto výzvu odpovedalo mnoho ľudí.
Srandou je, že táto cesta začala vďaka účastníčke TED konferencie --
Chee Pearlman, ktorá tu dúfam sedí dnes v hľadisku.
Bola vtedy editorkou časopisu ID
a venovala mi titulnú stránku.
Začala sa tým neuveriteľná cesta.
Prihodili sa mi vtedy neuveriteľné stretnutia,
prijala som mnohé pozvania hovoriť
po celom svete na tému design nôh geparda.
Po konferencii, po mojom príspevku, za mnou prišli ľudia,
muži a ženy,
náš rozhovor vyzeral asi takto:
"Vieš Aimee, si veľmi atraktívna.
Nevyzeráš ako postihnutá."
(Smiech)
Myslela som si "To je úžasné,
pretože ja sa necítim byť postihnutá."
To mi skutočne otvorilo oči diskusii
o tom, čo je krása.
Ako musí vyzerať krásna žena?
Čo je sexy telo?
A zaujimavé z hľadiska identity,
čo znamená byť postihnutým?
Veď ľudia -- Pamela Anderson má v sebe viac protéz ako ja.
Nikto ju nenazýva postihnutou.
(Smiech)
Tento časopis sa teda dostal rukami grafického dizajnera Petera Saville
k módnemu dizajnérovi Alexandrovi McQueenovi a fotografovi Nickovi Knightovi,
ktorých tiež zaujala táto téma.
Tri mesiace po TEDe som teda sedela v lietadle
do Londýna na moje prvé módne fotenie,
ktorého výsledkom bola táto titulka --
Módy-schopná?
Tri mesiace nato som spravila prvú mólovú šou pre Alexandra McQueena
na páre nôh ručne vyrezávaných z jaseňa.
Nikto to nevedel -- každý ich pokladal za drevené čižmy.
Inak, mám ich tu so sebou na pódiu:
Vinič, magnólie, vskutku úžasné.
Na poézii záleží.
Poézia povznáža obyčajný a zanedbaný predmet
do ríše umenia.
Dokáže transformovať vec, čo inak naháňa strach,
na vec hodnú pohľadu
a dlhšieho hľadenia
a dokonca možno pochopenia.
Naučilo ma to z prvej ruky moje ďaľšie dobrodružstvo.
Umelec Matthew Barney vo svojom filmovom cykle "Cremaster".
Úplne ma to dorazilo --
že moje nohy by mohli byť sochami na nosenie.
Vtedy som sa začala vzdaľovať od potreby kopírovania ľudskosti
ako jediného estetického ideálu.
Spravili sme, čo ľudia láskyplne nazvali sklenými nohami,
aj keď boli v podstate z priehľadného polyuretánu
a.k.a. materiálu bowlingových gúľ.
Tvrdé!
Potom sme vyrobili nohy odliate do zeme
s koreňovým systémom zemiakov, repkou hore
a krásnym mosadzným palcom.
Tu je bližší detail.
Ďaľšia postavička bola potom napol žena, napol gepard --
malá pocta môjmu životu atlétky.
14 hodín protézového make-upu
zmení ženu na tvora s ohybnými labkami,
pazúrmi a chvostom, ktorý máva hore dole
ako jašterica.
(Smiech)
Tu je ďaľší pár nôh, na ktorom sme spolupracovali...
vyzerajú ako nohy medúzy.
Tiež polyuretán.
Tieto nohy slúžia len jedinému účelu
mimo kontextu filmu,
a to provokácii zmyslov a naštartovaniu predstavivosti.
Veci rozmaru.
Vlastním dnes vyše tucta párov protéz,
ktoré mi vyrobili rôzni ľudia,
a ktoré umožňujú rozdielne zdolávanie terénu.
Môžem zmeniť svoju výšku --
Mám na výber päť rôznych výšok
(Smiech)
Dnes meriam 185 cm.
Tieto nohy boli vyrobené asi rok dozadu
v Dorset Ortopédii v Anglicku
a keď som ich priniesla domov na Manhattan,
prvú noc vonku v meste som šla na snobskú párty.
Kamoške, čo ma poznala už roky
s mojimi normálnymi 170 cm,
spadla sánka, keď ma videla,
povedala "Ty si ale vysoká!"
Ja na to "Viem, nie je to sranda?"
Je to trochu ako nosenie opätkov na opätkoch,
mám tým celkom nový vzťah k prahom vo dverách,
čo som nikdy nečakala.
A to ma bavilo.
Ona sa na mňa pozrela
a povedala: "Aimee, to nie je fér."
(Smiech)
(Potlesk)
Neskutočné na tom bolo, že to myslela vážne.
Je nefér môcť meniť svoju výšku
ako si človek zmyslí.
Vtedy som si uvedomila --
uvedomila som si, že rozhovor so spoločnosťou
sa od základov zmenil
v poslednom desaťročí.
Nebavíme sa už o prekonaní postihnutia.
Bavíme sa o zlepšení.
Bavíme sa o potenciále.
Protéza už nereprezentuje potrebu nahradiť stratu.
Môže byť symbolom toho, že majiteľ
má moc vytvoriť to, čo chce vytvoriť
namiesto straty.
Takže ľudia, ktorých spoločnosť pokladala za postihnutých,
sa môžu zrazu stať architektami vlastných identít
a naďalej meniť svoje identity
vytváraním vlastných tiel
podľa vlastnej vôle.
V súčasnosti pokladám za neskutočne vzrušujúce,
že kombináciou špičkovej technológie --
robotiky a bioniky --
s vekmi starou poéziou,
sa približujeme k porozumeniu našej kolektívnej ľudskosti.
Myslím si, že ak máme objaviť plný potenciál
našej ľudskosti,
musíme sláviť tie srdcervúce silné stránky
aj tie úžasné postihnutia, ktoré každý máme.
Mám na mysli Shakespearovho Shylocka:
"Keď nás bodnete, nekrvácame?
A keď nás pošteklíte, nesmejeme sa?"
Je to naša ľudskosť
a celý jej potenciál,
ktorý nás robí krásnymi.
Ďakujem Vám.
(Potlesk)