Väčšina z vás zrejme videla film Marťan.

Tí, čo neviete, film je o kozmonautovi,

ktorý uviazol na Marse
a snaží sa tam prežiť,

pokým zo Zeme budú môcť vyslať 
záchrannú misiu

a priviesť ho späť na Zem.

Našťastie, časom sa im podarilo
obnoviť komunikáciu

s hlavným hrdinom, kozmonautom Watneym,

takže nezostal na Marse úplne opustený, 
kým čakal na záchranu.

Či ste už film videli alebo nie,

keď sa povie Mars,

asi vám napadne, ako je od nás ďaleko,
aká to musí byť vzdialenosť.

Ale asi sa nezamyslíte na tým,

v čom spočíva riadenie práce
na druhej planéte,

riadenie života na dvoch planétach,

keď ľudia pracujú na Zemi 
a kozmické vozidlá sú na Marse.

Ak máte priateľov,
rodinu či kolegov v Kalifornii,

na západnom pobreží USA
alebo v inom kúte sveta,

keď sa s nimi chcete spojiť,

ako prvé vám asi napadne,

koľko je teraz hodín v Kalifornii?

Nezobudím ich? Môžem im zavolať?

Ak komunikujete s kolegami v Európe,

musíte neustále myslieť na to,

ako skoordinovať komunikáciu ľudí,

ktorí sú od seba takí vzdialení.

Na Marse síce ľudia teraz nie sú,
ale máme tam kozmické vozidlá.

Práve teraz je podľa vozidla Curiosity
6.10 ráno.

6.10 ráno na Marse.

Od polovice 90. rokov poslali USA na Mars

štyri kozmické vozidlá.

Mám tú výsadu pracovať s troma z nich.

Som inžinierka kozmických lodí
a riadenia kozmických lodí

v Laboratóriu prúdového pohonu NASA
v Los Angeles v Kalifornii.

Kozmické vozidlá sú
našimi robotickými poslami.

Sú našimi očami a ušami,
dokážu namiesto nás skúmať planétu,

kým tam budeme môcť poslať ľudí.

Prostredníctvom týchto vozidiel 
sa učíme pracovať na iných planétach.

Predtým ako na Mars pošleme ľudí,
posielame tam roboty.

Čas na Marse je odlišný od času na Zemi,

pretože deň na Marse
trvá dlhšie ako na Zemi.

Deň na Zemi trvá 24 hodín,

pretože toľko trvá Zemi
jedno otočenie okolo vlastnej osi.

Preto má náš deň 24 hodín.

Marsu trvá jedno otočenie okolo osi
24 hodín a približne 40 minút.

Preto je deň na Marse o 40 minút
dlhší ako na Zemi.

Tím, ktorý riadi vozidlá na Marse,
ako tento,

žije síce na Zemi, ale pracuje na Marse.

Musíme uvažovať, ako by sme
boli s vozidlom na Marse.

Našou prácou, prácou tímu,
ktorého som súčasťou,

je vysielať vozidlu pracovné príkazy
na ďalší deň.

Príkazy na presúvanie, vŕtanie
alebo čokoľvek iné, čo je potrebné.

Robíme to počas toho, ako vozidlo spí.

Oddychuje počas noci,
pretože nabíja batérie

a potrebuje na to chladnú marťanskú noc.

A tak spí.

A keď spí, my pripravujeme
program na ďalší deň.

A tak ťahám marťanskú nočnú zmenu.

(smiech)

Na Zemi musíme každý deň

prísť do práce v rovnakom marťanskom čase.

Napríklad, musím byť v práci o 17.00,

tím musí byť každý deň v práci
o 17.00 marťanského času,

takže musíme prísť do práce na Zemi 
o 40 minút neskôr každý deň.

Iba tak zostaneme synchrónni
s časom na Marse.

Akoby sme denne cestovali
medzi časovými pásmami.

Jeden deň prídete do práce o 8.00,

ďalší deň o 40 minút neskôr, teda o 8.40,

ďalší deň o 40 minút neskôr, teda o 9.20,

a ďalší deň o 10.00.

Každý deň o 40 minút neskôr,

až kým nechodíte do práce uprostred noci.

Uprostred pozemskej noci.

Predstavte si, aké je to mätúce.

A preto mám marťanské hodinky.

(smiech)

Hodinky sú mechanicky upravené tak,

aby išli pomalšie.

Ale takto sme nezačínali.

Dostala som tieto hodinky v roku 2004,

keď vozidlá Spirit a Oppurtunity
pristáli na Marse.

Nezačali sme uvažovať,

že potrebujeme marťanské hodinky.

Najprv sme si mysleli, že postačí,
keď máme marťanský čas na počítačoch

a monitoroch v riadiacom stredisku.

Ale nestačilo to.

Pretože my nielen pracujeme podľa
marťanského času,

v podstate žijeme podľa času na Marse.

Boli sme neustále zmätení z toho,
koľko je vlastne hodín.

Potrebovali sme mať na zápästí hodinky,

ktoré by ukazovali čas na Zemi
a aj čas na Marse.

Ale neboli sme zmätení len
z toho, koľko je hodín na Marse.

Potrebovali sme sa o čase na Marse
i navzájom rozprávať.

Jeden „sol“, jeden deň na Marse,
trvá 24 hodín a 40 minút.

Keď sa rozprávame o niečom,
čo sa deje teraz na Zemi,

hovoríme o dnešku.

Pre marťanský deň o „solnešku“.

(smiech)

Včerajšok je tak „včerajsol“.

Ale nezmysleli sme si odrazu,
že vymyslíme nový jazyk.

Boli sme len z toho pomýlení.

Pamätám si, že raz niekto
ku mne prišiel a povedal:

„Rád by som toto robil zajtra s vozidlom.“

A spýtala som sa: „Zajtra ako zajtra
alebo marťanského zajtra?“

Začali sme používať túto terminológiu,

lebo sme potrebovali spôsob,
ako sa spolu dohovoriť.

(smiech)

Zajtrajšok je „nastasol“ alebo „zajsol“.

Rôzni ľudia však zvyknú uprednostňovať
rôzne slová.

Tak ako niekto hovorí „sóda“
a iní „minerálka“.

Tak niektorí hovoria „nastasol“,
a iní „zajsol“.

Po niekoľkých rokoch práce
na týchto misiách som si uvedomila,

že my, ktorí pracujeme s kozmickými
vozidlami, hovoríme „solnešok“.

Ľudia, ktorí pracovali len
na pristávacej misii

a viac s vozidlami nepracujú,
hovoria „soldnes“.

Podľa marťanského nárečia viem odhadnúť,
kto pracuje na akej misii.

(smiech)

Máme teda hodinky i jazyk.
Už asi viete o čom chcem hovoriť, však?

Nemáme v tom viac zmätok.

Ale aj denné svetlo nás vie zmiasť.

Prídete do práce uprostred marťanskej noci

a cez okná vás oslepuje slnko.

Tiež vás to riadne zmätie.

V riadiacom stredisku
máme všetky rolety stiahnuté.

Aby nás svetlo nevyrušovalo.

Všetky rolety v budove sa zatiahnu
týždeň pred pristávaním

a nevytiahnu sa, pokým fungujeme
na marťanskom čase.

Takto to funguje v práci i doma.

Musela som sa času na Marse
prispôsobovať trikrát.

Môj manžel už vedel,
že sa pripravujeme na marťanský čas.

Všetky okná zatienil alobalom
a tmavými závesmi.

Ovplyvní to aj vašu rodinu.

Keď som ja žila v temnom svete,
musel aj on.

Tiež si na to zvykol.

Ale z práce mi posielal takéto e-maily:

Môžem prísť domov? Si hore?

Koľko je hodín na Marse?

Tak som sa rozhodla, že aj on potrebuje
marťanské hodinky.

(smiech)

Samozrejme, v roku 2016
máme aj na to aplikáciu.

(smiech)

Nepotrebujete tak marťanské hodinky,
postačia nám telefóny.

Ale naše rodiny to výrazne ovplyvňuje.

Nielen nás, ktorí pracujeme
s kozmickými vozidlami,

ale aj naše rodiny.

Toto je David Oh,
jeden z našich letových riaditeľov,

s rodinou na pláži v Los Angeles
o jednej ráno.

(smiech)

Na Marse sme pristávali v auguste

a jeho deti mali do septembra prázdniny,

tak s ním mesiac fungovali
podľa marťanského času.

Vstávali každý deň o 40 minút neskôr.

Prispôsobili sa otcovmu pracovného režimu.

Mesiac fungovali podľa marťanského času

a zažili úžasné dobrodružstvá.

Ako napríklad zahrať si bowling
alebo ísť na pláž uprostred noci.

Okrem iného sme prišli i na to,

že v Los Angeles sa kamkoľvek
ľahko dostanete o tretej ráno.

Nie sú vtedy zápchy.

(smiech)

Keď skončíme v práci a sme hladní,

ale nejdeme hneď domov,
aby sme všetkých nepobudili,

namiesto toho, aby sme išli
do miestneho podniku,

môžeme ísť do skvelého
non-stop bistra na Long Beach.

Dostaneme sa tam za 10 minút.

Môžeme sa voľne voziť po prázdnom 
meste bez áut ako v 60. rokoch.

Môžeme sa previesť na druhý koniec mesta.

Majitelia reštaurácií sa len čudujú:

„Kto ste a čo chcete v mojej reštaurácii
o 3.00 ráno?“

Museli si zvyknúť, že bandy Marťanov

brázdia uprostred noci
prázdne cesty Los Angeles.

Uprostred pozemskej noci.

Začali sme sa navzájom volať Marťania.

Tí, ktorí fungujeme podľa času na Marse,
sme Marťania,

ostatní sú pozemšťania.

(smiech)

Keď sa pohybujete
v rámci časových pásiem každý deň,

začnete sa cítiť izolovane od ostatných.

Žijete vo vlastnom svete.

Preto nosím tento odznak,
na ktorom stojí:

„Prežila som marťanský čas.
Sol 0-90.“

Vidíte ho teraz na obrázku.

Tieto odznaky nosíme, pretože
fungujeme na marťanskom čase.

Snažíme sa v práci
s kozmickými vozidlami na Marse

podávať čo najlepší výkon.

Čo najlepšie využívať náš čas.

Ale podľa marťanského času fungujeme
len tri až štyri mesiace.

Nakoniec prejdeme na upravený
marťanský čas,

podľa ktorého pracujeme.

Pretože je to veľmi zaťažujúce
pre nás i naše rodiny.

Dokonca na nás robili výskumy spánku,

keďže pre človeka je veľmi neprirodzené
pokúšať sa predlžovať svoj deň.

Asi na 30 z nás skúmali poruchy spánku.

Mali sme chodiť na testy,
ja som na každom zaspala.

Je to ozajstná záťaž pre vaše telo.

A hoci to bolo ťažké,

bola to skúsenosť,
ktorá nás v tíme navzájom spojila.

Nebolo však ľahké to vydržať.

Misie s kozmickými vozidlami sú našimi
prvými výstupmi do slnečnej sústavy.

Učíme sa, ako žiť na viacerých planétach.

Musíme zmeniť náš pohľad,
aby sme sa mohli stať

mulitiplanetárnym ľudstvom.

Najbližšie, keď budete pozerať
Hviezdne vojny

a ľudia sa budú presúvať z planéty
Dagobah na Tatooine,

zamyslite sa na tým, čo skutočne znamená,

keď ľudia žijú takí vzdialení od seba.

Čo predstavuje tá diaľka medzi nimi,

aké odlúčenie od ostatných musia cítiť.

Nehovoriac o časovej logistike.

Zatiaľ síce neposielame ľudí na Mars,
ale verím, že raz budeme.

V spoločnostiach SpaceX, NASA

a iných medzinárodných vesmírnych
agentúrach na celom svete,

veríme, že to v najbližších
desaťročiach dokážeme.

Čoskoro budú na Marse aj ľudia

a my sa tak staneme 
multiplanetárnymi bytosťami.

Chlapci a dievčatá,
ktorí raz poletia na Mars

možno sedia dnes tu v publiku
alebo počúvajú môj prejav.

Chcela som pracovať na týchto misiách
už od 14. rokov.

A mám tú česť byť toho súčasťou.

Toto pozoruhodné obdobie 
vesmírneho programu

prežívame všetci spoločne
ako veľké dobrodružstvo.

Najbližšie, keď budete mať pocit,
že deň je pre vás príliš krátky,

spomeňte si, že je to len vecou
vášho pozemského pohľadu.

Ďakujem.

(potlesk)