Na začiatku 17. storočia bolo v zátoke
Cape Cod na východnom
pobreží USA toľko veľrýb,
že sa zrejme po ich
chrbtoch dalo prejsť
z jedného konca zátoky na druhý.
Dnes sú ich len stovky
a veľryby sú ohrozené.
Počty týchto, ale aj iných druhov veľrýb
sa drasticky znížili
kvôli 200 rokom ich lovu,
keďže sa lovili a zabíjali
kvôli mäsu, tuku a kostiam.
Dnes sú veľryby v našich vodách
len vďaka hnutiu na záchranu
veľrýb v 70. rokoch,
vďaka ktorému bol zastavený
komerčný lov veľrýb,
a ktorý bol zameraný na otázku,
že ak nedokážeme zachrániť veľyryby,
tak čo dokážeme zachrániť?
Bola to skutočná skúška,
či právne dokážeme
zastaviť ničenie prírody.
Na začiatku 80. rokov prišiel
zákaz komerčného lovu veľrýb,
ktorý vstúpil do platnosti
vďaka tejto kampani.
Veľrýb v našich vodách je
však stále málo,
pretože musia bojovať
s množstvom iných hrozieb od ľudí.
Žiaľ, mnohí si stále myslia,
že ochrancovia veľrýb, ako som ja,
sa nimi zaoberajú len preto,
že sú charizmatické a nádherné.
To je vlastne príliš málo,
pretože veľryby sú opravármi ekosystému.
Pomáhajú udržiavať stabilitu
a zdravie oceánov,
a dokonca poskytujú
služby ľudskej spoločnosti.
Povieme si, prečo
je záchrana veľrýb rozhodujúca
pre schopnosť obnovy oceánov.
V podstate ide o dve hlavné veci:
výkaly a hnijúce mŕtve telá.
Pri potápaní sa do hĺbky za potravou
a vynáraní sa za nadýchnutím
veľryby vypúšťajú obrovské
kopy fekálií.
Toto takzvané veľrybie čerpadlo
prináša z hlbín oceánu
dôležité živiny
do povrchových vôd, kde výkaly
podporujú rast fytoplanktónu,
ktorý je základom
všetkých morských potravových reťazcov.
Čiže veľryby vyprázdňujúce sa
v oceánoch
majú blahodarný vplyv
na celý ekosystém.
O veľrybách vieme, že patria
k najďalej migrujúcim druhom cicavcov.
Veľrybovce sivé žijúce v Amerike
migrujú 16 000 kilometrov
medzi produktívnymi oblasťami, kde jedia
a menej produktívnymi oblasťami, kde
privádzajú na svet mladé, každý rok.
Pritom prenášajú hnojivá
vo forme svojich výkalov
z miest, kde je ho dostatok,
do miest, ktoré ho potrebujú.
Z toho je jasné, že veľryby sú
veľmi dôležité pre kolobeh živín
v oceáne, a to tak horizontálne,
ako aj vertikálne.
Skvelé je tiež, že veľryby sú
veľmi dôležité aj po smrti.
Ich zdochliny patria k najväčším
zvyškom z mŕtvych tiel, ktoré
padajú z povrchu oceánu,
čo je takzvaný „veľrybopád“.
Pri klesaní tieto mŕtve telá
poskytujú hostinu
pre vyše 400 druhov,
napríklad pre sliznatky, ktoré
vyzerajú ako úhor a produkujú sliz.
Počas vyše 200 rokov lovenia veľrýb,
keď sme ich zabíjali a vyťahovali
tieto mŕtve telá z oceánov,
sme zrejme zmenili počet a geografické
rozšírenie týchto „veľrybopádov“,
ktoré klesali do hlbín oceánov,
a výsledkom je pravdepodobne
vysoký počet vyhynutých druhov,
ktoré sa špecializovali a ktoré
bytostne záviseli od týchto mŕtvych tiel.
Vieme, že mŕtve telá veľrýb
prenášajú okolo 190 000 ton uhlíka,
objem, aký vyprodukuje
80 000 áut za rok,
a to z atmosféry do hĺbky oceánu,
pričom hlbiny oceánu sú
zásobárňami uhlíka,
pretože zachytávajú a udržiavajú
prebytočný uhlík z atmosféry,
a tým pomáhajú odďaľovať
globálne otepľovanie.
Niekedy tieto mŕtve telá tiež
vyvrhne oceán na pláže,
čím poskytne potravu mnohým
dravcom žijúcim na pobreží.
200 rokov lovenia veľrýb
malo celkom určite zlý vplyv
a spôsobilo znižovanie
populácie veľrýb
asi o 60 až 90 percent.
Áno, Hnutie za záchranu veľrýb
bolo dôležité pre zákaz
komerčného rybolovu,
ale my musíme pokračovať.
Musíme sa venovať aktuálnejším,
naliehavejším problémom, s ktorými veľryby
bojujú v našich vodách dnes.
Okrem iného musíme zamedziť tomu,
aby sa na svojich pastvinách
zrážali s kontajnerovými loďami
a aby sa nezamotávali
do rybárskych sietí
pri pohybe v oceáne.
Musíme sa tiež naučiť vysvetľovať
naše posolstvo o ochrane prírody,
aby ľudia naozaj pochopili
skutočnú hodnotu veľrýb pre ekosystém.
Poďme spolu znovu zachrániť veľryby,
ale tentokrát to urobme
nielen pre ne.
Urobme to aj pre nás.
Ďakujem.