Momentálne väčšina utečencov
žije v mestách

a nie v utečeneckých táboroch.

Predstavujeme viac ako 60 %

z celkového počtu utečencov na svete.

Nakoľko väčšina utečencov žije v mestách,

je veľmi potrebná zmena modelu
a nový spôsob myslenia.

Lepšie, ako mrhať peniazmi
na stavanie múrov,

by bolo ich minúť na programy,

ktoré by pomohli utečencom pomôcť si sami.

(potlesk)

My všetci musíme opustiť
všetko, čo máme.

Nie však naše zručnosti a vedomosti.

Ak by mali utečenci možnosť
viesť produktívny život,

dokázali by si pomôcť sami

a prispieť k rozvoju
ich hostiteľskej krajiny.

Narodil som sa v meste Bukavu,

v južnom Kivu,

v Demokratickej republike Kongo.

Som v poradí 5. dieťa v rodine s 12 deťmi.

Môj otec, profesiou mechanik,

pracoval veľmi tvrdo,
aby ma mohol poslať študovať.

Rovnako ako iní mladí ľudia

som mal veľa plánov a snov.

Chcel som dokončiť štúdium,

nájsť si dobrú prácu,

oženiť sa a mať deti

a postarať sa o rodinu.

Ale to sa nestalo.

Vojna v rodnej krajine ma prinútila
utiecť do Ugandy v roku 2008,

pred 9 rokmi.

Moja rodina sa pridala k utečencom,
ktorí nepretržite a hromadne unikali

a ktorí sa usadili v hlavnom
meste Ugandy, Kampala.

V mojej krajine

som už predtým býval v meste,

a mali sme dojem, že v Kampale je oveľa
lepšie ako v utečeneckom tábore.

Utečencom v mestách

bola vždy odopieraná medzinárodná pomoc,

a to aj po ich uznaní
úradom UNHCR v roku 1997.

Okrem problému chudoby, ktorému sme čelili

rovnako ako miestni chudobní obyvatelia,

sme museli čeliť prekážkam vyplývajúcim
z nášho postavenia utečencov,

akou je napríklad jazyková bariéra.

V Kongu je oficiálnym
jazykom francúzština.

V Ugande je to však angličtina.

Nemali sme nárok na
vzdelanie a zdravotnú starostlivosť.

Boli sme vystavovaní obťažovaniu,

vykorisťovaniu, zastrašovaniu
a diskriminácii.

Humanitárne organizácie sa
zameriavali prevažne

na oficiálne tábory na vidieku,

kde pre nás nič nebolo.

Ale my sme nechceli dávky.

Chceli sme pracovať a živiť sa sami.

Pripojil som sa k dvom kolegom v exile

a založili sme organizáciu
na pomoc iným utečencom.

YARID, Mladí africkí utečenci
za integrovaný rozvoj,

začala len ako konverzácia
v rámci konžskej komunity.

Opýtali sme sa členov komunity,

ako by sa vedeli zorganizovať
za účelom vyriešiť tieto problémy.

Programy YARIDu na pomoc
sa vyvíjali po etapách

postupujúc z futbalovej komunity
cez anglický jazyk

až k zabezpečeniu živobytia.

Futbal dal silu

mladým nezamestnaným

a spojil členov rôznych komunít.

Bezplatné hodiny angličtiny

napomohli tomu,
aby sa zapojili do ugandskej komunity,

čo im umožnilo spoznať
susedov a predať tovar.

Program odbornej prípravy učí zručnostiam
na zaobstaranie si živobytia a spolu

s nimi prináša aj dôležité príležitosti
na dosiahnutie ekonomickej sebestačnosti.

Videli sme mnoho rodín,

ktoré sa stali sebestačnými.

Videli sme, kto už viac nepotrebuje pomoc.

Ako sa programy YARIDu rozširovali,

zamerali sa aj na iné národnosti:

ľudí z Konga, Rwandy, Burundi,

Somálska, Etiópie, Južného Sudánu.

Dnes YARID pomohol už vyše 3 000
utečencom v Kampale

a pokračuje v pomoci ďalším.

(potlesk)

Utečenci chcú viac možností, nie dávky.

My poznáme naše komunity najlepšie.

Rozumieme prekážkam a príležitostiam,
ktorým musíme čeliť,

aby sme sa stali sebestačnými.

Ja viem lepšie ako ktokoľvek iný,

že iniciatívy utečencov fungujú.

Potrebujú medzinárodné uznanie a podporu.

Dajte nám podporu, ktorú si zaslúžime,

a my vám ju vrátime aj s úrokmi.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)