Spomenuli ste niekedy pri rozhovore štúdiu, ktorú ste vlastne nečítali? (smiech) Bola som na káve s priateľkou a hovorím – čítala som štúdiu, podľa ktorej káva znižuje riziko depresie u žien. V skutočnosti som si prečítala iba tweet. (smiech) Bolo v ňom: (smiech) Podľa novej štúdie môže pitie kávy znížiť riziko depresie u žien. (smiech) V tom tweete bol odkaz na blog New York Times, v ktorom hosťujúci blogger preložil výsledky štúdie z článku Live Science, ktorá pôvodné informácie získala zo stránky so správami z Harvard School of Public Health, ktorá citovala zhrnutie zo štúdie, ktoré sumarizovalo štúdiu publikovanú v akademickom časopise. (smiech) Je to ako 6 stupňov separácie, akurát s výskumom. (smiech) Takže keď som povedala, že som čítala štúdiu, v skutočnosti som si prečítala 59 znakov, ktoré zhrnuli 10 rokov výskumu. (smiech) Takže keď som povedala, že som čítala štúdiu, prečítala som si len úryvky zo štúdie, ktoré dali dokopy štyria rôzni pisatelia, ktorí neboli autorom. Až potom sa to dostalo ku mne. Tak by to byť nemalo. No prístup k originálnemu výskumu je zložitý, pretože akademici pravidelne v populárnych médiách nevystupujú. Možno sa pýtate, prečo akademici nevystupujú v populárnych médiách? Zdá sa, že by boli dôveryhodnejším zdrojom informácií ako odborníci z médií. No nie? (smiech) V krajine s viac ako 4 100 vysokými školami a univerzitami by to malo byť normou. No nie je. Ako sme teda dospeli až sem? Na pochopenie neúčasti odborníkov v populárnych médiách najprv musíme pochopiť fungovanie univerzít. Počas posledných 6 rokov som vyučovala na 7 rôznych vysokých školách v 4 rôznych štátoch. Som zaujímavý príklad asistujúcej učiteľky. (smiech) Zároveň sa snažím o titul PhD. Vo všetkých týchto inštitúciách výskum a proces publikácie funguje rovnako. Vzdelanci najprv predložia výskum vo svojich oboroch. Kvôli financovaniu výskumu požiadajú o verejný alebo súkromný grant. Po dokončení výskumu o svojich poznatkoch napíšu prácu. Túto prácu odošlú do príslušných akademických časopisov. Nasleduje proces tzv. posúdenia, čo je vlastne kontrola iných expertov kvôli presnosti a dôveryhodnosti. Potom, po publikácii, profitové spoločnosti tieto informácie predajú späť univerzitám a verejným knižniciam prostredníctvom predplatného časopisu a databázy. Takto teda funguje systém. Výskum, písanie, posúdenie, publikovanie a znova dokola. S priateľmi to voláme kŕmenie príšery. Ako vidíte, môže to spôsobovať problémy. Prvým problémom je, že akademický výskum je financovaný verejne, ale šírený privátne. Federálna vláda minie na výskum 60 miliárd dolárov ročne. Podľa National Science Foundation 20 % z toho ide na univerzity s verejným výskumom. Ak ste dobrí v matematike, je to 17,4 miliardy dolárov. Z daní. Za šírenie väčšiny verejne financovaného výskumu je zodpovedných iba 5 spoločností. V roku 2014 len jedna z nich zarobila 1,5 miliardy dolárov vo výnosoch. Ide o veľký biznis. Určite v tom vidíte tú iróniu. Keď verejnosť financuje akademický výskum, no musíme zaplatiť znova, aby sme sa dostali k výsledkom, platíme za to vlastne dvakrát. Ďalším problémom je, že väčšina akademikov nie je veľmi motivovaná publikovať mimo tieto prestížne platené časopisy. Univerzity zakladajú svoje systémy doživotnej profesúry a povýšenia na tom, ako často vzdelanci publikujú. Takže knihy a články v časopisoch sú pre nich istou formou meny. Publikovanie článkov vám pomáha pri nadobúdaní titulov a získaní grantu. Akademici však nie sú odmenení za publikovanie v populárnych médiách. To je teda súčasný stav. Súčasný akademický ekosystém. Nemyslím si však, že by to tak muselo byť. V tomto procese môžeme urobiť niekoľko malých zmien. Začnime pri prístupe. Univerzity môžu zmeniť súčasný stav tým, že vzdelancov začnú odmeňovať za publikovanie nielen v platených časopisoch, ale aj vo voľne prístupných časopisoch a populárnych médiách. Hnutie za otvorený prístup začína žať úspechy v mnohých disciplínach a našťastie si to začínajú všímať už aj veľkí hráči. Google Scholar sprístupnil výskum s voľným prístupom na vyhľadávanie, ktoré je teraz jednoduchšie. Kongres minulý rok predložil zákon, ktorý navrhuje, aby akademické výskumné projekty s financovaním nad 100 miliónov zaviedli politiku voľného prístupu. NASA tohto roku sprístupnila pre verejnosť celú svoju výskumnú knižnicu. Ako vidíte, táto myšlienka začína byť populárna. No prístup nie je iba o tom, že sa dostanete k dokumentu alebo štúdii. Je to aj o zaistení jednoduchého pochopenia daného dokumentu alebo štúdie. Prejdime teraz na interpretácie. Nepredpokladám, že budú vyzerať ako šesť stupňov separácie, ktoré som uviedla predtým. Čo keby miesto toho vzdelanci mohli daný výskum, na ktorom pracujú, prepracovať pre populárne médiá a zapojiť do toho verejnosť? Ak by k tomu došlo, stupne separácie medzi verejnosťnou a výskumom by boli omnoho menšie. Nenavrhujem teraz zjednodušenie výskumu. Iba to, že by sme verejnosti dali prístup k výskumu, zmenili priestor a zamerali pozornosť na používanie obyčajného jazyka, aby si ho aj verejnosť, ktorá tento výskum platí, mohla prečítať. Tento prístup má aj ďalšie výhody. Zverejnenie toho, ako je nakladané s daňovými prostriedkami v prípade financovania výskumu, môže začať meniť identity univerzít tak, že už nebudú založené iba na futbalovom tíme alebo na tituloch, ktoré udeľujú, ale na výskume, ktorý tam prebieha. Keď medzi verejnosťou a vzdelancami existuje zdravý vzťah, podnecuje to verejnosť na účasť na výskume. Viete si to predstaviť? Čo ak by sociálni vedci pomáhali miestnej polícii pri zmene jej školení senzitivity a potom spoločne napísali príručku pre budúce modelové školenia? Alebo čo ak by miestni profesori konzultovali s verejnými školami pri rozhodovaní o intervencii v prípade rizikových študentov, a potom o tom napísali do miestnych novín? Funkčná demokracia si vyžaduje kvalitne vzdelanú a informovanú verejnosť. Nebolo by lepšie, keby výskum neblokovali poplatky a byrokracia, ale odohrával sa priamo pred našimi očami? Ako študentke PhD. je mi jasné, že kritizujem inštitúciu, ku ktorej sa chcem pridať. (smiech) Je to nebezpečné, keďže o pár rokov budem na akademickom trhu práce. No ak súčasným stavom akademického výskumu je publikovanie v rámci profitových časopisov, ktoré sa nikdy k verejnosti nedostanú, môžete mi veriť, že moja odpoveď bude záporná. Verím v inkluzívny a demokratický výskum, ktorý zapája komunitu a komunikuje s verejnosťou. Chcem pracovať vo výskume a akademickej kultúre, kde verejnosť nie je iba hodnotným publikom, ale súčasťou, účastníkom. V niektorých prípadoch dokonca expertom. Nie je to iba o umožnení prístupu k informáciám pre vás. Je to o zmene akademickej kultúry z publikovania na prax, z rečí na činy. Mali by ste vedieť, že táto myšlienka, táto nádej, neprichádza iba odo mňa. Za mnou je mnoho vzdelancov, učiteľov, knihovníkov a členov komunity, ktorí sa tiež dožadujú zapojenia viacerých ľudí do tejto konverzácie. Verím, že sa zapojíte aj vy. Ďakujem. (potlesk)