Ako sa mohol Adolf Hitler,
tyran, ktorý zorganizoval jednu
z najväčších genocíd v histórii ľudstva,
dostať k moci v demokratickej krajine?
Príbeh sa začína na konci
prvej svetovej vojny.
S úspešným napredovaním
Spojencov v roku 1918
si Nemecko uvedomilo,
že vojnu už nemôže vyhrať,
a podpísalo prímerie, ktoré ukončilo boje.
Keď nemecká imperiálna vláda skolabovala,
rozšírili sa po národe občianske nepokoje
a robotnícke štrajky.
Obávajúc sa komunistickej revolúcie,
spojili sa najväčšie strany,
aby potlačili povstania
a založili parlamentárnu
Weimarskú republiku.
Jednou z prvých úloh novej vlády
bolo realizovať mierovú zmluvu
predpísanú Spojencami.
Okrem straty viac než desatiny územia
a rozpustenia svojej armády
muselo Nemecko prijať aj plnú zodpovednosť
za vojnu a platiť reparácie,
čím ešte viac oslabilo
svoju už aj tak slabú ekonomiku.
Mnohí nacionalisti a veteráni
to vnímali ako poníženie.
Nesprávne verili,
že vojnu bolo možné vyhrať,
ak by armádu neboli zradili
politici a protestujúci.
Pre Hitlera sa stali tieto názory
posadnutím
a jeho bigotnosť a paranoidné preludy
ho doviedli k obvineniu Židov.
Jeho slová našli odozvu v spoločnosti
s veľkým počtom antisemitov.
V tomto čase už boli stovky tisíc Židov
integrovaných v nemeckej spoločnosti,
ale veľa Nemcov ich stále vnímalo
ako outsiderov.
Po prvej svetovej vojne úspechy Židov
viedli k nepodloženým obvineniam
z podvratnej činnosti a
zo zneužitia vojny na obohatenie sa.
Ani nie je možné dostatočne zdôrazniť,
že tieto konšpiračné teórie
sa zrodili zo strachu,
hnevu
a bigotnosti,
nie na základe faktov.
Napriek tomu sa Hitlerovi darilo.
Keď sa pripojil
k malej nacionalistickej strane,
jeho manipulatívne verejné vystupovanie
ho vystrelilo do jej čela
a darilo sa mu priťahovať
stále väčšie davy.
Kombinujúc antisemitizmus
a populistické rozhorčenie,
nacisti odsudzovali komunizmus
aj kapitalizmus
ako medzinárodné židovské konšpirácie
na zničenie Nemecka.
Na začiatku
nebola nacistická strana populárna.
Po ich neúspešnom pokuse zvrhnúť vládu,
nacistická strana bola zakázaná
a Hitler bol uväznený za zradu.
Avšak po jeho prepustení
približne o rok neskôr
Hitler okamžite začal opäť budovať
svoje hnutie.
A vtedy, v roku 1929,
nastala svetová hospodárska kríza.
Kríza viedla americké banky,
aby stiahli svoje pôžičky z Nemecka
a živoriaca nemecká ekonomika
skolabovala z jedného dňa na druhý.
Hitler využil hnev ľudí,
pričom im ponúkol obetného baránka
a sľub obnoviť bývalú veľkosť Nemecka.
Ukázalo sa, že klasické strany
neboli schopné zvládnuť túto krízu,
pričom ľavicová opozícia bola
príliš roztrieštená vnútornými spormi.
A tak časť frustrovanej verejnosti
začala prechádzať k nacistom,
čím zvýšila ich parlamentné hlasy z menej
ako 3 % na viac ako 18 % počas 2 rokov.
V roku 1932 kandidoval Hitler
na prezidenta,
avšak prehral voľby s vyznamenaným
vojnovým generálom von Hindenburgom.
Lenže s 36 percentami hlasov demonštroval
Hitler rozsah svojej voličskej podpory.
Nasledujúci rok poradcovia
a obchodní lídri
presvedčili Hindenburga, aby vymenoval
Hitlera za kancelára,
pretože dúfali, že Hitlerovu popularitu
zužitkujú na dosiahnutie vlastných cieľov.
Hoci kancelár bol len administratívnym
vedúcim parlamentu,
Hitler neustále rozširoval moc
svojho postavenia,
kým jeho podporovatelia vytvárali
polovojenské skupiny
a bojovali s protestujúcimi na uliciach.
Hitler rozpútaval strach
z komunistického povstania
a tvrdil, že len on môže obnoviť
právo a poriadok.
Potom v roku 1933
bol istý mladý robotník obvinený
z podpálenia budovy parlamentu.
Hitler využil túto udalosť,
aby presvedčil vládu,
aby mu dala mimoriadne právomoci.
V priebehu pár mesiacov bola
zrušená sloboda tlače,
rozpustené ostatné strany
a prijaté protižidovské zákony.
Viacerí z Hitlerových bývalých radikálnych
prívržencov boli uväznení a popravení
spoločne s možnými rivalmi
a keď prezident Hindenburg
zomrel v auguste 1934,
bolo jasné,
že už nebudú žiadne nové voľby.
Je znepokojivé, že mnoho z Hitlerových
opatrení si nevyžadovali masové represie.
Jeho reči využívali ľudský strach a hnev,
aby zabezpečil podporu
sebe aj nacistickej strane.
Medzitým obchodníci a intelektuáli
chceli byť na správnej strane
verejnej mienky,
preto podporili Hitlera.
Uisťovali sa navzájom,
že jeho extrémnejšia rétorika
bola len šou.
Po desaťročiach
zostáva Hitlerov vzostup varovaním,
aké krehké môžu byť demokratické
inštitúcie tvárou v tvár nahnevaným masám
a vodcovi, ktorý je ochotný kŕmiť ich hnev
a využívať ich strach.