Čo spôsobuje závislosť na heroíne?

Celkom hlúpa otázka, však?

Je to predsa jasné, všetci to vieme.

Heroín spôsobuje závislosť na heroíne.

A takto to funguje:

Ak požívate heroín 20 dní, na ten 21. deň,

vaše telo začne besnieť za ďalšou dávkou

pretože sa v ňom nachádzajú
návykové látky.

Toto znamená závislosť.

Ale je tu chyták.

Všetko čo si o závislosti myslíme, 
je nesprávne.

Ak si napríklad zlomíte bedro,
zoberú vás do nemocnice

a bude vám pár týždňov, či aj mesiacov
podávaný diamorfín.

Diamorfín je heroín.

Je to dokonca silnejší heroín než by si
akýkoľvek závislák na ulici mohol zohnať,

pretože neobsahuje všetky prísady,
ktorými ich drogoví díleri riedia.

Vo vašom okolí žije množstvo ľudí,

ktorým je dodávaný heroín
v nemocniciach.

Z čoho vyplýva, že aspoň časť z nich
by sa mala stať závislými, je tak?

No nedeje sa tak. V tejto oblasti
sa podniklo už niekoľko štúdií.

Z tvojej starej mamy sa nestal závislák,
keď jej vymenili bedrovú kosť.

Prečo je tomu ale tak?

Naša súčasná teória o závislosti
pochádza sčasti zo série experimentov,

ktoré sa uskutočnili ešte
na začiatku 20. storočia.

Experiment bol jednoduchý:

vzali potkana a umiestnili ho
do klietky s dvomi nádržkami na tekutiny.

Jedna s čistou vodou, tá druhá obsahovala
vodu s heroínom alebo kokaínom.

Takmer vždy, keď uskutočnili experiment,

potkan sa stal závislý na vode s drogami

a neustále sa vracal k nádržke
s drogami, až kým neumrel.

Ale v 70. rokoch, Bruce Alexander,
profesor psychológie,

si povšimol čosi zvláštne
na danom experimente:

každý potkan bol v klietke sám.

Nemal čo robiť, a tak bral drogy.

Zaujímalo ho, čo by sa stalo,
ak by to skúsili z opačného konca?

Tak postavil potkaní park, čo je
v podstate nebo pre potkany;

išlo o luxusnú klietku, kde mali potkany
farebné lopty, tunely, ktorými sa mohli plaziť,

hromadu kamarátov, s ktorými sa
mohli hrať a dopriať si hromadu sexu -

proste všetko, na čo si v takomto
meste pre potkany len spomeniete.

V klietke mali taktiež ale nádrž s čistou vodou a
s vodou napustenou drogami.

A teraz príde ten fascinujúci objav:

Potkany veľmi zriedka pili vodu
s obsahom drog,

ani jeden z nich ju nevyužil z donútenia;
ani jeden z nich sa nepredávkoval.

Ale toto možno platí len na potkany, nie?

No, došlo však aj na podobný
experiment s ľuďmi:

Vojna vo Vietname.

20% amerických vojakov vo Vietname
užívalo heroín.

Ľudia v Spojených štátoch sa báli,

pretože si mysleli, že po skončení vojny

sa ulicami Spojených štátov budú prechádzať
stovky závislákov.

Ale štúdia, ktorá sa uskutočnila na vojakoch
po návrate domov poukázala na niečo pozoruhodné:

vojaci nešli na rehabilitáciu,
nechceli ísť ani na odvykačku.

95% z nich po návrate domov prestalo.

Ak veríte starej teórii o závislosti,
tak vyššie uvedené riadky nedávajú zmysel.

Ale ak veríte dôkazu teórie
profesora Alexandra, dáva to zmysel,

pretože ak vás vysadia v desivej džungli,
a ešte k tomu v cudzej krajine,

kde nechcete byť a ste nútený zabiť,
inak zomriete okamžite,

brať heroín je skvelý spôsob,
ako tráviť svoj čas,

ale ak sa vrátite späť do svojej milovanej
vlasti a k svojim priateľom a rodine,

ide o ekvivalent premiestnenia
z klietky, kde ste sami,

do potkanieho neba.

Nie sú to chemikálie, je to vaša klietka.

Musíme začať premýšľať
o závislosti odlišne.

Ľudské tvory majú prirodzenú
potrebu sa spájať a vytvárať putá.

Keď sme šťastní a zdraví,
spájame sa s ľuďmi okolo nás.

Ale ak nemôžeme byť,

pretože sme v traume, izolovaní
alebo zbití životom,

spájame sa s tým, čo nám uľaví.

Môže to byť nekonečné kontrolovanie smartfónu.

Môže to byť pornografia, video hry, chatroomy,
gamblerstvo alebo to môže byť aj kokaín.

Ale s niečím sa spájame, pretože
je to v našej ľudskej povahe.

Cesta z nezdravých pút je
vytvoriť si zdravé putá,

byť v spojení s ľuďmi, s ktorými
chcete byť v spojení.

Závislosť je len jedným zo
symptómov krízy odlúčenia,

ktoré sa deje všade vôkol nás.

Všetci to cítime.

Od 50. rokov minulého storočia, priemerný
počet blízkych priateľov, ktoré mal Američan,

stabilne klesá.

Zároveň ale množstvo predajnej
plochy v ich domoch narastalo.

Vybrať si predajnú plochu pred priateľmi,
zvoliť si veci pred vzťahmi.

Vojna proti drogám, ktorú bojujeme
už vyše jedno storočie,

len všetko zhoršila.

Miesto toho, aby sme ľudí liečili
a zlepšovali ich životy spoločne,

sme ich vyvrhli zo spoločnosti,

sťažili sme im hľadanie práce
a ako sa ustáliť,

berieme im benefity a podporu,
ak ich chytíme požívať drogy,

zatvárame ich do väzníc,
ktoré sú doslova klietkami,

ľudí, ktorí nie sú zabezpečení,
vystavujeme situáciám,

v ktorých sa cítia ešte horšie a nenávidíme
ich za to, ak sa im nepodarí zotaviť sa.

Až príliš dlho sme hovorili len
o zotavení jedinca zo závislosti.

Ale je nutné sa pozrieť na spoločenské zotavenie.

Pretože niečo s nami ako so skupinou
nie je v poriadku.

Musíme vybudovať spoločnosť
podobajúcu sa potkaniemu parku

a menej ako tie izolované klietky.

Budeme musieť zmeniť
neprirodzený spôsob, akým žijeme

a objaviť znovu jeden druhého.

Opakom závislosti nie je striedmosť,
opakom závislosti je spojenie.

Toto video vzniklo v spolupráci
s Johannom Harim,

autorom knihy

„Honba za krikom: Prvé a posledné
dni v boji s drogami“.

Tešila ho spolupráca s nami na videu,
ktoré by malo šíriť povedomie o tejto problematike.

Odporúčame vám, aby ste knihe dali šancu.

Naše videá sú vyrobené vďaka
podpore na Patreon.com.

Ak nám chcete pomôcť s výrobou ďalších,
naozaj oceníme vašu podporu.

Vyrobili sme interaktívnu verziu
tohto videa spolu s našimi priateľmi.

Link v popise.

preklad: neznámy prekladateľ (00:00-00:44)
a matej kotian (zvyšok)