Mám 422 priateľov
avšak som osamelý.
Rozprávam sa so všetkými každý deň, no
nikto z nich ma skutočne nepozná.
LOOK UP - zdvihni zrak
Problém čo mám je,
ze je rozdiel medzi
pozeraním sa do očí
alebo na ich meno na obrazovke.
Spravil som krok späť a otvoril oči,
poobzeral sa vôkol a uvedomil si,
že tieto médiá, ktoré nazývame sociálnymi
sú čokoľvek, ale..
keď zapneme počítače,
sú to naše dvere, ktoré sme zatvorili.
Všetka táto technika čo máme,
je len ilúzia.
Komunita, spoločnosť,
zmysel pre zaradenie,
ale ak cúvnete
od tohto zariadenia klamu,
vzbudíte sa a uzriete svet zmätku.
Svet, kde sme otrokmi techniky,
ktorú vlastníme,
kde sú informácie predané
niekoľkými bohatými chamtivými zlosynmi.
Svet, seba-záujmu, seba-zobrazovania,
seba-propagácie,
kde všetci zdieľame najlepšie kúsky,
ale opúšťame emócie.
Sme nanajvýš šťastný
keď zdieľame skúsenosti,
ale je to to isté, ak tam nikto nie je?
Buď tam pre tvojich priateľov
a oni tam budú tiež.
Ale nikto tam nebude
ak len pošleš skupinovú správu.
Meníme, zveličujeme, túžime po obdive,
predstierame, že si nevšimli sociálnu izoláciu.
Dávame slová na poriadok,
až kým naše životy nevyzerajú, že sa lesknú.
A my ani netušíme, či niekto načúva.
Byť osamote nie je problém,
dovoľte mi zdôrazniť,
ak čítaš knihu, kreslíš obrázok
alebo cvičíš,
stávaš sa produktívnym a prítomným,
nie vyhradený a samotár.
Stávaš sa prebudený a pozorný
a vkladáš svoj čas na dobrý účel.
Takže ak si na verejnosti,
a začneš sa cítiť osamotený,
daj si ruky za hlavu,
hlavne preč od telefónu.
Nepotrebuješ sa uprene pozerať
na tvoje menu alebo kontakty.
Proste sa rozprávaj s ostatnými
a uč sa koexistovať.
Nemôžem stáť a počúvať ticho
zo zaneprázdneného odchádzajúceho vlaku,
kde sa nikto nechce rozprávať,
zo strachu nevyzerať divne.
Sme slušne nespoločenský,
nikoho nenapĺňa angažovať sa
s ostatnými
a pozerať sa niekomu do očí.
Sme obklopený deťmi,
ktoré už od narodenia,
sledujú nás ako živých robotov
a myslia si že to je v pohode.
Nie je veľmi pekné,
že si najlepší otec na svete,
ak nedokážeš zabaviť dieťa
bez použitia iPadu.
Keď som bol dieťa,
nikdy som nebol doma.
Bol som s kamarátmi na
bicykloch a túlali sme sa.
Robili sme diery na nohaviciach
a odierali sme si kolená,
ale urobili sme si našu klubovňu
hore na stromoch.
Teraz sú parky prázdne,
až ma z toho mrazí,
že vonku nie sú deti a
hojdačky sú prázdne.
Už tu nie je žiadne skákanie cez švihadlo,
skákací panák ani iné hry.
Sme generácia idiotov,
inteligentné telefóny a hlúpy ľudia.
Tak zdvihni zrak zo svojho telefónu,
vypni obrazovku,
zober sa von a
urob viac pre tento deň.
Práve jedno skutočné spojenie
je to čo môže trvať
aby ti ukázalo ten rozdiel,
čo znamená byť tam prítomný.
Buď tam v chvíli,
keď ti ona venuje pohľad,
to si zapamätáš navždy,
ako keď ťa láska zasiahne.
Čas, kedy si prvý krát držal jej ruku,
alebo pobozkáš jej pery,
čas keď prvý krát nesúhlasíš,
ale stále ju celú miluješ.
čas, keď jej nestihneš povedať
o všetkom čo si práve urobil,
pretože chceš zdielať chvíľu
aká je práve táto.
čas, keď predáš svoj počítač,
aby si mohol kúpiť prsteň,
pre dievča svojich snov,
ktorá je teraz reálna vec.
čas keď chceš založiť rodinu
a chvíľu keď
prvý krát držíš svoje malé dievčatko
a zaľúbiš sa znova.
čas, keď ťa zobudí v noci
a jediné čo chceš je odpočinok
a čas keď si utrieš slzy,
keď tvoje dieťa odletí z hniezda.
čas keď sa vráti tvoje dievčatko
so synom aby si ho zobral na ruky
a čas keď ti povie dedo
a ty sa cítiš naozaj starý.
čas keď si uvedomíš všetko čo si urobil,
bolo preto že si dal pozornosť životu
a ako si rád, že si ho nepremárnil
pozeraním sa dole do nejakého vynálezu
čas keď si držíš ruku svojej ženy,
sedíš vedľa jej posteli,
hovoríš jej ako ju ľúbiš,
pobozkáš si ju na čelo,
ona ti šepne potichu,
ako jej srdce udrie posledný krát,
že je šťastná, že bola zastavená
strateným chlapcom na ulici.
Ale žiadna z týchto chvíľ by sa nestala,
nikdy by si nemal nič z tohto,
ak by si bol zaneprázdnený pozeraním sa dole,
nezbadal by si šance ktoré si prepásol.
Tak zdvihni zrak z tvojho telefónu
a vypni tie obrazovky.
Máme obmedzený čas
a určitý počet dní.
Nemrhaj svojím životom,
chytením v sieti
keď príde koniec,
nech nezostane len ľutovať.
Tiež som vinný
podieľaním sa na tomto stroji.
Tento digitálny svet počujeme
no nevidíme,
keď píšeme ako keby sa rozprávame
a čítame ako keby spolu hovoríme,
kde strávime hodiny spolu
bez toho aby sme sa videli.
Nedaj čas do života, kde nasleduješ
len prehnanú reklamu.
Daj ľudom tvoju lásku.
Nedávaj im tvoj "like"
Odpoj sa od potreby
byť počutý a definovaný.
Choď von do sveta
a nechaj rozptýlenie za sebou.
Zdvihni zrak z tvojho telefónu,
vypni tú obrazovku.
Prestaň pozerať toto video a ži život reálnou cestou.
(preklad na amara.org kamil.vojtech@gmail.com)