Dobrý večer, vitajte v New Orleans. Neviem, či o tom viete, ale nachádzate sa 15 minút od jednej z najväčších riek na svete: rieky Mississippi. Rieka starého muža, Veľká mútna rieka. A pokračuje na sever až po štát Minnesota, na východ až po štát New York, na západ až po štát Montana. A 160 kilometrov odtiaľto, riečnych kilometrov, vlieva svoju sladkú vodu a náplavy do Mexického zálivu. To by stačilo zo základov geografie. (smiech) Teraz si povieme, čo v tej vode je. Okrem náplav sú tam rozpustené molekuly, dusík a fosfor. A tie, cez biologický proces, vedú k formácii takzvaných mŕtvych zón. Takže, slovné spojenie mŕtva zóna znie hrozivo, pokiaľ ste ryba alebo krab. (smiech) Alebo dokonca aj malý červík v usadeninách. Čo znamená, že v týchto miestach nie je dosť kyslíka, aby tieto zvieratá prežili. Takže, ako vznikajú? Dusík a fosfor podporujú rast mikroskopických rastlín, ktoré sa volajú fytoplanktón. A malé zvieratá, ktoré sa volajú zooplanktón, jedia tento fytoplanktón, malé ryby jedia zooplanktón, veľké ryby jedia malé ryby a ďalej to takto pokračuje v potravinovom reťazci. Problém je v tom, že momentálne je vo vode nadbytok dusíka a fosforu, na dno padá priveľa fytoplanktónu, ktorý je rozkladaný baktériami, ktoré spotrebúvajú kyslík. Toľko k biológii. Toto nie je viditeľné ani na povrchu vody, ani zo satelitných snímok, tak ako vieme, že tam mŕtva zóna je? No, rybárska loď vie, že tam je, keď spustí sieť do vody a po 20 minútach plavenia má prázdnu sieť. Vtedy vie, že je v mŕtvej zóne. A tak musí ísť niekam inam. Ale kam inam pôjdete, keď má táto zóna veľkosť 20 000 kilometrov štvorcových? To je približne veľkosť štátu New Jersey. Takže buď sa rozhodnete ísť ďalej, bez nejakého zisku, alebo sa vrátite do prístavu. Ako vedkyňa mám prístup k moderným technologickým zariadeniam, ktorými môžeme na výskumnom plavidle zmerať kyslík a veľa ďalších vecí. Začneme s riekou Mississippi, krížom-krážom prejdeme Mexický záliv, až k Texasu a z času na čas skontrolujeme aj vody v Texase. A podľa kyslíka na dne môžete zistiť a nakresliť mapu všetkého, kde je hodnota nižšia ako dva, čo je zázračné číslo, keď ryby začínajú odchádzať z týchto miest. Ja sa v týchto miestach aj potápam. Prístroje merajúce kyslík, ktoré musíme rozmiestniť mimo pobrežia, nepretržite merajú údaje nízkeho alebo vysokého množstva kyslíka. A keď sa ponoríte do vody, je tam veľa rýb. Množstvo rýb, všetky možné druhy, vrátane mojej kamošky barakudy, ktorú som v jeden deň videla. Všetky ryby plávali jedným smerom a ja som šla opačným s mojím fotoaparátom. (smiech) A potom, o 10 metrov hlbšie, vidíte menej rýb. A potom sa dostanete na dno. A nevidíte žiadne ryby. Na dne nie je žiadny život. Žiadny život, ktorý by plával naokolo. Vtedy viete, že ste v mŕtvej zóne. Takže ako súvisí stred Spojených štátov s Mexickým zálivom? No, väčšina povodia je z poľnohospodárstva. A konkrétne z kukurice a sóje. Dusík, ktorý je v hnojivách, a fosfor sa dostávajú do pôdy, odkiaľ odtekajú do rieky Mississippi a skončia v Mexickom zálive. Momentálne sa v rieke Mississippi nachádza trikrát viac dusíka ako v päťdesiatych rokoch. Trikrát viac. A množstvo fosforu sa zdvojnásobilo. A to znamená viac fytoplanktónu, ktorý klesá na dno, a menej kyslíka. Toto nie je normálny jav Mexického zálivu; bol spôsobený ľudskou aktivitou. Krajina už nie je taká ako kedysi. Kedysi tu boli samé lúky, lesy, mokrade a oblasti s kačicami a všeličím iným. Ale už nie sú – teraz sú tam polia. Existujú spôsoby ako pomôcť tomuto typu poľnohospodárstva. Použivaním menšieho množstva hnojiva, možno využívaním precízneho hnojenia. Alebo vyskúšaním dlhodobo udržateľného poľnohospodárstva, napríklad s pšenicou trvalkou, ktorá má oveľa dlhšie korene než iba 15-centimetrové korene kukurice, ktoré sú schopné udržať dusík v pôde a zabránia podpovrchovým odtokom. Ako však presvedčíme našich susedov na severe, vzdialených možno 1 600 km alebo viac, že ich aktivity spôsobujú problémy s kvalitou vody v Mexickom zálive? Najprv im môžeme ukázať ich domácu vodu. Ak si chcete ísť v lete zaplávať na svoje obľúbené miesto vo Winconsine, môžete sa stretnúť s niečím takýmto, čo vyzerá ako vyliata zelená farba a tiež to tak aj vonia, ktorá rastie na hladine vody. Toto sú toxické škodlivé riasy a nie sú zdravé. Podobne sa pred pár rokmi v Erijskom jazere vyskytli stovky kilometrov týchto škodlivých rias a mesto Toledo v štáte Ohio nemohlo niekoľko dní v kuse využívať túto vodu ako pitnú vodu. A ak sledujete správy, viete, že veľa obcí má problém s pitnou vodou. Som vedkyňa. Neviem, či ste si to všimli. (smiech) Venujem sa solídnej vede, publikujem svoje výsledky, moji kolegovia si ich prečítajú a ja dostanem uznanie za svoju prácu. Ja naozaj verím, že ako vedkyňa, ktorá využíva na výskum najmä federálne financie, dlhujem verejnosti, vedúcim z úradov a ľuďom z Kongresu tieto vedomosti, aby ich mohli využiť na to, aby spravili lepšie rozhodnutia v súvislosti s enviromentálnou politikou. (potlesk) Ďakujem. (potlesk) Urobila som to tak, že som to predložila médiám. A Joby Warrick z Washington Post umiestnil túto fotku do článku v nedeľu ráno, na vrchnú časť prednej strany. A to je čo povedať. A senátor John Breaux z Louisiany povedal: „Ó môj bože, to si myslia, že Mexický záliv vyzerá takto?“ A ja som povedala: „No, viete, toto je dôkaz.“ A my s tým musíme niečo urobiť. V tom istom čase mala senátorka Olympia Snowe zo štátu Maine taktiež problémy so škodlivými riasami v zálive Maine. A tak spojili sily dvoch politických strán. (smiech) (potlesk) A pozvali ma, aby som podala správu v Kongrese, a ja som povedala: „Ale ja som len naháňala krabov pri Texase, ja neviem rečniť.“ (smiech) Ale spravila som to. (povzbudzovanie) Nakoniec návrh zákona schválili. A volal sa... áno, jéj! Volal sa Zákon o výskume škodlivého vodného kvetu a deficite kyslíka a ich kontrole z roku 1998. (smiech) (potlesk) Ďakujem. A preto ho voláme Zákon Snoweovej a Breauxa. (smiech) Ďalej sme mali konferenciu v roku 2001, ktorú organizovala Národná akadémia vied, a na ktorej sme sa zaoberali hnojivami, dusíkom a nízkou kvalitou vody. Hlavný hovorca bola bývalá guvernérka štátu New Jersey. A ona... Nepochybovala som, že to myslí vážne, keď sa pozrela na divákov a ja som si pomyslela: „Isto sa pozerá na mňa.“ „Viete, už ma to nebaví, že to stále voláte New Jersey. Vyberte si iný štát, hocijaký, ja už to nechcem počúvať.“ Ale podarilo sa jej plán posunúť na stôl prezidenta Georga H.W. Busha, aby sme mali ekologické ciele a aby sme pracovali na ich vyriešení. Stredozápad Ameriky neživí svet. Ale kŕmi veľa sliepok, prasiat a dobytok a vytvára etanol, ktorý dávajú do benzínu a ktorý je riadený federálnou politikou. Viem, že dokážeme viac. Musíme robiť rozhodnutia, vďaka ktorým nebudeme plytvať a znížime našu závislosť na využívaní dusíka. Je to ako uhlíková stopa. Ale teraz môžete znížiť svoju dusíkovú stopu. Ja napríklad nejem toľko mäsa – iba občas si dám – nepoužívam kukuričný olej, jazdím na aute, do ktorého môžem natankovať benzín bez etanolu a mám aj lepšiu spotrebu. Jednoducho také veci, ktoré dokážu pomôcť. Takže vyzývam, nielen vás, ale vyzývam veľa ľudí, obzvlášť ľudí zo Stedozápadu Ameriky – rozmýšľajte, ako sa správate k svojej pôde a ako môžete pomôcť. Moje pokroky sú veľmi malé. Na zmenu tohoto typu poľnohospodárstva v Spojených štátoch bude potrebné mnoho veľkých pokrokov. Aby sa to podarilo, bude na to potrebná politická a spoločenská vôľa. Ale my to dokážeme. Silno verím, že môžeme vysvetliť vedu, prepojiť ju s politikou a urobiť zmenu v našom životnom prostredí. Všetci chceme čisté životné prostredie. Na dosiahnutie toho môžeme navzájom spolupracovať, aby už viac neexistovali mŕtve zóny v Mexickom zálive. Ďakujem. (potlesk)