Priemerný 20-ročný človek ovláda 27- až 52-tisíc slov. Po dovŕšení 60. roku života ovláda v priemere 35- až 56-tisíc slov. Väčšinu z nich vyslovíme za menej ako sekundu. Pri každom slove sa musí mozog rýchlo rozhodnúť, ktoré slovo z tisícok možných je zakódované v signáli. Asi v 98 % prípadoch sa mu to podarí. Ale ako to funguje? Porozumenie reči sa líši od porozumenia textu, no je podobné porozumeniu posunkovému jazyku. V porovnaní s výskumom porozumenia reči je výskum posunkového jazyka zriedkavejší. Základom našej schopnosti porozumieť reči je predispozícia mozgu pracovať ako paralelný procesor. To znamená, že dokáže robiť viacero rôznych vecí súčasne. Väčšina teórií predpokladá, že každé nám známe slovo zastupuje samostatná procesná jednotka, ktorou úlohou je len posúdiť pravdepodobnosť zhody prichádzajúceho prúdu reči s daným slovom. Mozog však zrejme chápe slovo ako procesnú jednotku, ktorú tvorí schéma náhlej aktivácie skupiny neurónov v mozgovej kôre. Keď počujeme začiatok slova, aktivuje sa niekoľko tisíc takýchto jednotiek. Samotný začiatok slova totižto vedie k mnohým možným zhodám. Po vyslovení ďalších častí slova dôjde k postupnej deaktivácii jednotiek. A to na základe absencie dôležitých informácií. Pravdepodobne ešte pred koncom slova zostáva aktívna iba schéma zodpovedajúca danému slovu. Tento moment sa nazýva bod rozpoznania. Počas selekcie slova potláčajú aktívne jednotky činnosť iných, čím šetria cenné milisekundy. Väčšina ľudí vie rozpoznať takmer osem slabík za sekundu. Cieľom však nie je len slovo rozpoznať, ale aj získať prístup k jeho významu uloženého v mozgu. Pred identifikáciou slova prehodnocuje mozog súčasne mnoho možných významov. Vieme to zo štúdií, ktoré potvrdzujú, že vypočutie časti slova, napríklad „kap-“, vedie poslucháčov k viacerým možným slovám, ako „kapitán“ alebo „kapitál“. A to pred vypočutím celého slova. Z toho vyplýva, že je mozog pri započutí slova na krátku dobu zaplavený významami rôznych slov. V bode rozpoznania dôjde v mozgu k identifikácii významu. Proces rozpoznávania prebieha rýchlejšie vo vete než v náhodnom reťazci slov. Veta totižto odhaľuje kontext. Kontext nám takisto pomáha rozpoznať presný význam viacvýznamových slov, ako „koruna“ alebo „oko“, alebo rovnozvučných slov, ako „vír“ alebo „výr“. Ľuďom, ktorí ovládajú viacero jazykov, slúži jazyk, ktorý práve počujú, ako nástroj eliminácie potenciálnych slov, ktoré nepatria do kontextu daného jazyka. Ako dochádza k obohacovaniu tohto systému o nové slová? Aj v dospelosti môžeme niekedy natrafiť na nové slovo. Keďže každé slovo zastupuje detailná schéma aktivácie skupiny mnohých neurónov, ako zabránime prepisu starých slov novými? Myslíme si, že tomu zabraňuje počiatočné ukladanie nových slov v časti mozgu nazývanej hipokampus, ďaleko od hlavného úložiska slov v mozgovej kôre. Tým nedochádza k zdieľaniu neurónov s inými slovami. Nové slová sa v spánku počas viacerých nocí postupne prenášajú a prepájajú so starými. Výskumníci sa domnievajú, že tento postupný proces nadobúdania slov zabraňuje narušeniu existujúcich slov. Počas našich denných rozhovorov dochádza v mozgu k nevedomej záplave slov s rôznymi významami. Počas nočného odpočinku náš mozog intenzívne integruje novú slovnú zásobu do sieti slov. Po prebudení sme preto pripravení čeliť neustále sa meniaciemu svetu jazyka.