Ada a Zangemann

Rozprávka o softvéri, skejtbordoch
a malinovej zmrzline.

Bolo raz jedno malé dievča,
ktoré sa volalo Ada.

Jej rodina bola taká chudobná,

že všetky ich úspory
sa zmestili do krabičky od keksov.

Na poriadne bývanie nemali peniaze.

Ada, jej mama a jej brat Alan
namiesto toho bývali v chatrči

na okraji mesta, blízko vrakoviska.

Ďaleko odtiaľ, na druhej strane mesta,
žil slávny vynálezca Zangemann.

Bol neskutočne bohatý.

Na žiadny papier by sa nezmestilo
to dlhánske číslo peňazí na jeho konte.

Býval v obrovskom dome
s bazénom a tobogánom.

Bolo tam veľa schodov,
veží, stovky okien

a toľko veľa izieb,
že sa v nich sám stále strácal.

Zangemannovo panstvo sa nachádzalo
vysoko na kopci.

Odtiaľ mal výhľad
na celé mesto.

Už ako chlapca
Zangemanna zaujímali počítače.

Vtedy to ešte boli obrovské zariadenia
s množstvom káblov a hlučnými ventilátormi.

V škole malý Zangemann často sníval
o tom, čo všetko by s počítačmi robil.

Keby tak boli trochu menšie...

Také malé, aby ich mohol
zabudovať do najrôznejších zariadení.

Najskôr by si počítač zabudoval
do skejtbordu.

Aby pri jazde vydával parádne zvuky.

Napríklad siréna hasičského auta,
alebo štart rakety.

A vynašiel by automat na zmrzlinu.

Počítač by miešal najlepšie druhy zmrzliny
a automaticky by ju predával.

Automaty by stáli na rohu každej ulice
a vždy by si mohol dať svoj obľúbený druh.

Okrem toho by postavil upratovacieho robota
a triedičku na kocky,

aby jeho izba bola vždy pekne uprataná.

Zangemann mal každý deň nové nápady,
nemohol myslieť na nič iné.

A naozaj, ako Zangemann rástol,
počítače sa zmenšovali.

Po ukončení školy boli už také malé,
že sa mu zmestili do vrecka.

Tie najmenšie sa mu dokonca
zmestili na špičku prsta.

"Konečne môžem uskutočniť svoje sny!"
zajasal Zangemann a dal sa to práce.

Vstaval malé počítače
do najrôznejších zariadení,

aby boli ešte praktickejšie.

A zariadenia potom predával.

Dospeláci aj deti jeho vynálezy milovali.

Deti chceli skejtbord od Zangemana
aj s najnovšími zvukmi,

aby ho mohli ukázať kamarátom
na školskom ihrisku.

Viacerí vlastnili aj jeho
praktické reproduktory.

Stačilo povedať názov pesničky
a okamžite začala hrať.

A kto ešte mal vreckové, kúpil si poobede
automaticky namiešanú zmrzlinu

z originálneho automatu
na mixovanie zmrzliny od Zangemanna.

Vyzeralo to ako zázrak.

Ale všetko to riadili malé počítače, ktoré
Zangemann zabudoval do zariadení.

Aj v škole, do ktorej chodila Ada,
boli tieto produkty obľúbené.

Viacerí jej kamaráti jazdili
na tých super skejtbordoch.

Ada bola často smutná,
pretože jej mama tieto veci nemohla kúpiť.

Žiadny skejtbord, žiadne reproduktory,
žiadna zmrzlina.

Našťastie Ada bývala vedľa vrakoviska.

Našla pokazené zariadenia a hrdzavé časti,
z ktorých stavala super veci.

Krabica od mydla, na ktorej sa Ada
s malým bratom Alanom šmýkali z kopca.

Ventilátor, alebo strašné monštrá,
proti ktorým spolu bojovali.

Našla aj veľa užitočných vecí.
Napríklad starý mobil.

Displej bol síce prasknutý,
ale to dokázala opraviť.

Na vrakovisku nebol internet,
ale ten našla inde.

Adu opravovanie pokazených vecí tak bavilo,

že zabudla na skejtbordy a zmrzlinu.

Keďže všetci kupovali jeho vynálezy,
z Zangemanna sa stal najbohatší človek.

Za svoje peniaze si kúpil
obrovský zlatý počítač

s klávesnicou s drahokamami a postavil ho
v najväčšej sále svojej vily.

Odtiaľ cez internet riadil všetky
malé počítače vo svojich vynálezoch.

Stačilo iba stlačiť správne klávesy
na klávesnici zlatého počítača

a okamžite všetky automaty v meste
dávali už len vanilkovú zmrzlinu.

Keď Zangemann chcel, by ľudia jedli
čokoládovú zmrzlinu,

stlačil klávesy pre čokoládovú zmrzlinu.

Klávesy pre citrónovú zmrzlinu zariadili,
že automaty dávali iba citrónovú zmrzlinu.

Zangemann svoje vynálezy miloval
a vždy bol nadšený z toho

ako úžasne jeho prístroje fungujú.

Niekedy boli ľudia sklamaní,
keď nedostali ich obľúbený druh.

Ale čo mohli robiť... Zmrzlina bola predsa
na každom rohu ulice.

Zangemanna veľmi bavilo stláčať klávesy
a pozerať sa na ľudí pri jedení zmrzliny.

Každý deň takto strávil veľa hodín
pri svojom zlatom počítači.

A neustále sa na mesto
pozeral dlhým teleskopom.

Pozoroval, ako jeho vynálezy
spoľahlivo vykonávajú jeho príkazy.

Keď nesedel pri svojom zlatom počítači,
pridával Zangemann počítače

do stále nových prístrojov
a potom ich predával.

Postavil práčku, ktorá poslala
správu do mobilu, keď doprala.

Vysávače, ktoré namiesto hluku
hrali veselú hudbu.

Lampy, ktoré zapnete alebo vypnete
lusknutím prstov.

A autá, ktoré pri jazde povedali,
kde je najbližší supermarket.

Čoskoro boli počítače od Zangemanna
zabudované do takmer všetkých zariadení.

Nie všetky vynálezy boli také praktické,
ako sa na prvý pohľad zdali.

Ale ľudia od neho kupovali všetko.

Jednoducho všetci chceli
prístroje od Zangemanna.

Od najväčšieho vynálezcu sveta.

Raz si Zangemann pomyslel:
"Dnes si moje vynálezy pozriem z blízka."

Dal preč veľký teleskop
a zbehol celý naradostený

po mnohých schodoch do mesta,
aby sa mohol tešiť zo svojich vynálezov.

"Možno ma malý výlet
dovedie k novým nápadom."

"Lebo, úprimne, moje posledné vynálezy
neboli až také praktické ako tie prvé."

Premýšľal Zangemann.

"Ale moje zmrzlinové automaty
sú a ostanú neprekonateľné."

Pomyslel si hneď potom,
nie práve skromne,

keď stretol skupinu ľudí,
ktorí lízali kokosovú zmrzlinu.

Druh dnešného dňa.

Bol celkom ponorený do svojich myšlienok,

keď tu zrazu mu niečo narazilo do nohy
plnou rýchlosťou!

Zangemann kričal a obzeral sa okolo.

Pred ním stálo dieťa. Úplne vystrašené,
držiac skejtbord od Zangemanna.

"P... p... prepáčte, nechcel som."

Koktalo dieťa, ale Zangemann nepočúval.

Zangemann nahnevane odskackal preč.

Zrazu zaznela hlasná hudba.

Také niečo strašné ešte nikdy nepočul.

Poobzeral sa a zistil, že hudba išla
z reproduktoru, ktorý sám vyrobil.

Držalo ho dieťa na druhej strane ulice.

Dieťaťu sa hudba páčila,
ale Zangemanna z nej strašne bolela hlava.

A nálada sa mu ešte viac zhoršila.

Takto si svoju prechádzku nepredstavoval.

Zangemann sa na deti strašne hneval.

Ako len môžu jeho vynálezy
tak zle používať?

Nemohol spať a uprostred noci
si sadol k svojmu zlatému počítaču.

Odtiaľ dal všetkým mini-počítačom
v skejtbordoch príkaz,

že nemôžu jazdiť po chodníkoch.

Počítačíkom v reproduktoroch prikázal
hrať hudbu nie veľmi hlasno.

Výnimka bola jeho obľúbená hudba,
ktorú hneď nastavil, aby si zlepšil náladu.

Na ďalší deň v Adynej škole
panovalo veľké vzrušenie.

Na chodníku skejtbordy už nefungovali.

Kolieska jednoducho zastali.

A potom reproduktory: Deti ich proste
nemohli zapnúť.

Čo sa to stalo?

Aj keď žiadne zariadenie nevlastnila,
Ada sa zamýšľala,

že skejtbordy a reproduktory
zrazu prestali fungovať.

Ale namala čas príliš nad tým rozmýšľať.

Znova totiž bastlovala.

Z častí troch pokazených bicyklov
postavila jeden nový bicykel.

Ten venovala mame, aby ušetrila za lístok
na autobus do práce.

Svojmu bratovi Ada vytvorila reproduktor,

aby večer pred zaspávaním,
keď ešte mama nebola doma,

mohol počúvať pekné rozprávky.

Po pár dňoch na Adynej škole
nebolo po vzrušení ani stopy.

Skejtbordy síce nejazdili po chodníkoch,
ale inak fungovali.

A tak sa deti jazdia na školskom dvore
a počúvajú hudbu potichu.

Iba nejaká smiešna pompézna pochodová hudba
stále hrala nahlas.

Veľmi záhadné...

Adyn obľúbený deň bola streda.

Každú stredu ju a jej brata Alana
berie zo školy mama a idú do knižnice.

Ada ide rovno do oddelenia techniky.

Majú tam knihy so stavebnými návodmi,
postupmi pre experimenty.

A našla vysvetlenia,
ako fungujú všelijaké zariadenia.

V knižnici Ada tiež mohla
pripojiť mobil na internet.

Rýchlo zistila, že sa tam dá mnohé objaviť.

Veľa ľudí na internet zdieľa tipy
na opravy, aby tak pomohli ostatným.

V jeden takýto deň sa Ada naučila
dve nové slová.

Hardvér a softvér.

Hardvér bolo slovo pre niečo,
čo Ada už vlastne poznala.

Boli to elektronické zariadenia,
s ktorými sa hrala.

Tieto zariadenia mohla zobrať do ruky
a vŕtať sa v nich so skrutkovačom.

Celkom nové pre Adu bolo slovo
softvér.

Rýchlo zistila, že to sú návody,
ktorými riadime zariadenia.

V niektorých knihách sa tieto návody
nazývajú programy alebo kód.

Pomocou takého počítačového programu
môžeme napríklad povedať reproduktoru

aká hudba sa má prehrať
a s akou hlasitosťou.

Najlepšie na novom Adynom objave bolo,

že so softvérom sa dá hrať
rovnako ako s hardvérom.

S hardvérom sa hrala pomocou
kladiva, vrtáka a skrutiek.

Softvér tvoríme jednoducho tak,
že napíšeme príkazy jeden za druhým.

Na to existuje dokonca špeciálny jazyk.

Programátorský jazyk

Pomocou softvéru môže Ada
svoje vynálezy vytvoriť ešte praktickejšie.

Chcela sa okamžite naučiť
programátorský jazyk.

Poobedia nasledujúcich týždňov
strávila Ada v knižnici.

Našla knihy a webové stránky
vysvetľujúce, ako funguje kód.

Ade sa zdalo, ako keby sa učila
tajný jazyk.

Alebo ako keby sa v škole
učila slovnú zásobu.

Ada sa bifľovala.

Jej prvý program by mal
urobiť niečo jednoduché.

Urob, aby táto lampa blikala.

Samozrejme aj hneď chcela zistiť,
či to aj funguje.

Na vrakovisku svoj mobil
prepojila s LED lampou.

Potom do mobilu napísala riadky programu,
ktoré si zapísala.

Nič sa však nestalo.

Ada rozmýšľala, kde môže byť chyba.

Urobila zopár zmien, skúsila to znova
a... Áno!

Lampička začala blikať.

Zapnutá, vypnutá, zapnutá, vypnutá.

Ada sa s úžasom pozerať na LED.

Napísala svoj prvý vlastný program.

Ada bola úplne ohromená.

Prestavovala si, aké super veci
s týmto môže dosiahnuť.

Keď zadá správny príkaz,
urobia jej vynálezy presne to, čo chce.

Nebolo to ľahké, ale po niekoľkých týždňoch
Ada napísala naozaj praktický program.

Alanov reproduktor sa teraz po polhodine

automaticky vypne, keď Alan zaspí.

Ada už mala nápad pre ďalší program.

Väčšia vec. Naozajstný projekt.

Bude na to potrebovať
možno aj celé letné prázdniny.

A už sa nemohla dočkať.

Zangemann od tej strašnej prechádzky

každú noc strašne zle spal.

Keď večer išiel do postele,
pochytili ho veľké starosti.

"Ó nie, moje úžasné vynálezy..."

"Predsa sa s nimi nemôžu
všetci len tak hrať."

"Čo všetko sa môže stať!"

"Všetko som predsa
do detailov premyslel."

Zangemann premýšľal a premýšľal.

Celú noc sa prevaľoval v posteli
a nemohol zaspať.

Ráno vstal celý ustarostený
a pevne rozhodnutý.

Takto to ďalej nepôjde.

Posadil s k svojmu zlatému počítaču
a písal jeden program za druhým.

V týchto programoch presne určil,
čo jeho vynálezy majú robiť

a čo sa určite nemôže stať.

Koniec s chaosom.

Po dokončení hneď svoje programy poslal
do zariadení všetkých ľudí.

Reproduktorom Zangemann prikázal,

keď bude v okolí,
hrať iba jeho obľúbenú hudbu.

Automaty na zmrzlinu poobede
nebudú vydávať zmrzlinu.

Jeho drahé nohavice sa pri prechádzke
predsa môžu zamazať.

Celý deň sedel pri počítači
a písal, a písal, a písal.

Letné prázdniny boli v polovici.

Ada stála pred svojim projektom
a škrabala sa na hlave.

Zo starých dielov postavila skejtbord
a zapojila motor,

ktorý roztočil kolesá.

Na skejtborde s motorom by bola Ada
v knižnici alebo pri vrakovisku ešte skôr.

Veľmi praktické.

Ale nefungovalo to.

Keď sa postavila na skejtbord
a stlačilo tlačidlo, kolesá sa síce pohli,

ale až príliš rýchlo!

Ada pri každom štarte spadla z dosky.

Čokoľvek skúsila, nič nefungovalo.

Po tom ako Ada spadla už stokrát,
išla do knižnice.

Tam vždy našla odpovede na svoje otázky.

A naozaj. Na internete našla program,
ktorý niekto napísal pre elektrický skúter.

Aj ten by mal štartovať pomaly.

Ada stiahla program do svojho mobilu.

Na vrakovisku prevzala niektoré riadky
programu pre svoj skejtbord.

Niektoré veci prispôsobila
a hrala sa ďalej.

Po viacerých neúspešných pokusoch,
v posledný prázdninový deň,

sa Ada ešte raz postavila na skejtbord
a stlačila tlačidlo.

Skejtbord sa pomaly rozbehol.

Potom išiel rýchlejšie. Podarilo sa!

Zabrzdila. Podarilo sa!

Ada zakričala od radosti
a išla na skúšobnú jazdu do parku.

Keď Ada po prázdninách prišla na skejtborde
do školy, deti sa nestačili čudovať.

Na veľkej prestávke
Adu obkolesili zvedaví spolužiaci.

"Prečo ty môžeš na skejtborde
jazdiť aj po chodníku?" pýtali sa.

Ada rozmýšľala: "Myslím, že to nie je
v skejtborde, ale v softvéry v ňom."

"Asi bol softvér zmenený tak,
aby ste nemohli jazdiť po chodníku."

"Ale to môžeme zmeniť."

Večer to isté vyskúšala na skejtborde
svojho spolužiaka Toniho.

Pracovala tajne až do neskorej noci.

Na druhý deň
Toni už mohol jazdiť po chodníku.

Zato ale jeho skejtbord nerobil zvuky,
ktoré jeho rodičia kúpili od Zangemanna.

Namiesto toho každých 10 minút
bolo počuť zvláštny zvuk.

Podobal sa dlhému grgnutiu.

Ada vedela, že v programoch
môžu nastať takéto chyby.

Toniho grgajúci skejtbord
bola ale vlastne celkom smiešny.

Adu na vrakovisku po poobediach
navštevovalo stále viac detí.

Pomáhala im prepisovať programy
v ich skejtbordoch.

Niektorí boli z tohto nového objavu
celkom nadšení.

Neuveriteľné, čo sa dá
robiť s kódom.

Chceli sa od Ady naučiť
všetko o programátorskom jazyku.

Už onedlho opäť jazdili
na ich skejtbordoch kde len chceli.

Ale to nebolo všetko.

Pomocou softvéru mohli skejtbordom
pridať nové super možnosti.

Mária si na dosku pripevnila
farebné LED svetlá,

ktoré svietili rôznymi farbami,
podľa rýchlosti.

Konrád pripevnil na dosku vrtuľu,
ktorá dodala vyššiu rýchlosť.

Ada, Toni, Mária a Konrád,
strávili na vrakovisku mnoho popoludní.

Dokonca si zriadili
naozajstnú dielňu,

v ktorej hodiny
pracovali na svojich programoch.

K tomu počúvali hudbu s reproduktorov,
ktoré Ada postavila pre Alana.

"Reproduktory tvojho brata
sú oveľa hlasnejšie ako tie naše."

všimol si Toni, ktorý na svoju prilbu
montoval merač rýchlosti.

"To tiež určite súvisí so softvérom."
povedala Mária

Spolu upravili aj softvér pre reproduktory.

Potom si pustili hudbu čo najhlasnejšie
a divoko tancovali.

Každý deň Ada a jej priatelia
plánovali, čo budú robiť poobede.

Z pokazeného automatu na zmrzlinu
postavili nový automat,

ktorý dával zmrzlinu v každej mysliteľnej
farbe a forme.

Jedli zmrzlinu štvorcovú, srdcovú,
ba dokonca aj pyramídovú.

Zmrzlinu jahodovú, malinovú a dúhovú.

Všetko s posypom a čokoládovou polevou.

Oveľa lepšie ako druhy
z automatu od Zangemanna.

Niekedy dokonca pomohli dospelákom,
ktorí mali problémy s ich počítačom.

Toni preprogramoval otcove žehliace
zariadenie tak, aby žehlil aj kravaty.

Zangemann nenávidel kravaty,
a tak ich zakázal žehliť.

Pre vodičku autobusu postavili
z počítača a hadíc zavlažovací systém,

aby jej rastliny v lete
cez deň nevyschli.

A školníkovi upravili vysávač tak,

aby rozoznal hračky a nepovysával ich.

Niečo zostrojili iba zo srandy.

Napríklad prdiacie zariadenie v stoličke
matikárky pani Gernetovej.

Vždy keď si učiteľka sadla,
spustil sa zvuk malého prdnutia.

Pani Gernetová nadávala.

Ale Ada si bola istá,
že sa potajomky aj trochu usmiala.

Jedného dňa Zangemann zistil,
že jeho zariadenia nepočúvajú jeho príkazy.

Veľmi sa nehneval
a kričal od srdu.

Okamžite zavolal prezidentovi
a reval chvejúcim sa hlasom:

"Niekto prepisuje programy
v mojich zariadeniach!"

"To nie. Sú to všetko moje vynálezy."

"A je aj príliš nebezpečné,
keď všetci s počítačmi robia, čo chcú."

"Proti tomu musí byť zákon!"

Prezident Zangemanna nechcel nahnevať.

Všetky vládne počítače
totiž programov Zangemann.

Bez týchto počítačov
by nemohli riadiť štát.

Takže prijali v parlamente zákon tak,
ako to chcel Zangemann.

"Všetky počítače, ktoré neposlúchajú
Zangemanna, sú zakázané."

"Kto Zangemannove počítače preprogramuje,
musí zaplatiť pokutu 500-tisíc zlatiek."

Keď sa to dozvedela Ada a jej priatelia,
veľmi sa nahnevali.

"To je tak nespravodlivé!"

"Naše skejtbordy sme si sami
prerobili a preprogramovali."

"Teraz sú oveľa lepšie."

"To si od nikoho nenecháme zobrať!"

Zišli sa pred prerobeným automatom
a rozprávali sa o celej situácii.

Bolo jasné, že musia niečo
proti novému zákonu podniknúť.

Vytvorili si plán.

Ďalší deň nešli do školy.

Namiesto toho išli na skejtbordoch
a s protestnými plagátmi pred parlament

a posadili sa tam.

Na niektoré plagáty pripevnili LED svetlá,
ktoré teraz jasne blikajú.

Reproduktory prepojili,
aby bolo na každej ulici počuť, čo hovoria.

Niektorí okoloidúci sa zastavili
a pýtali sa detí, za čo demonštrujú.

"Za softvérovú slobodu!"
odpovedali jednohlasne

a rozpovedali dospelákom
ich príbeh.

Uznanlivo pokyvkávali hlavou
a aj prezident

zvedavo pozeral na plagáty,
zatiaľ čo prichádzal do budovy.

Aj ostatné dni Ada s priateľmi
sedeli pred parlamentom.

Tentokrát s podporou.

Prišli aj niektorí spolužiaci,
ktorým Ada preprogramovala skejtbordy.

Aj Toniho otec a ostatný dospeláci
chceli protest podporiť.

Zariadenia detí považovali
za veľmi praktické.

Každým dňom na proteste
pribúdalo viac detí a dospelákov.

Vodička autobusu,
ktorej pomohli s rastlinami,

prišla autobusom.

Nahlas trúbila, aby na demonštráciu
upozornila ešte viac ľudí.

Školník priviedol zopár priateľov.

Toniho otec prišiel s kolegami,
ktorí nosili automaticky žehlené kravaty.

Ešte aj matikárka prišla.

Počet ľudí sa stále zväčšoval.

Po pár týždňoch sa už protestovalo
nie iba v Adynom meste, ale v celom štáte.

Ada pred parlamentom protestovala
každý týždeň, aj v búrkach a daždi.

Keď prezident prechádzal popri
premočených deťoch,

opýtal sa Ady obdivujúc ich tvrdohlavosť:

"Prečo tu každý deň sedíte?
Čo chcete dosiahnuť?"

Ada odpovedala: "Chceme sami určovať,
čo s našimi počítačmi (ne)môžeme robiť."

A jej priatelia volali jednohlasne:
"Bez kódu je všetko na nič!"

"Bez kódu je všetko na nič!"

Prezident sa pozrel
do odhodlaných tvárí detí.

Aj on by radšej rozhodoval,
čo vláda (ne)môže robiť s počítačmi.

Ale počítačom a kódu nerozumel.

Preto to vždy prenechali
Zangemannovi.

Prezident vstúpil do parlamentu
premýšľajúc.

Na druhý deň pozval k sebe
Adu a jej priateľov.

"Aj my chceme sami
rozhodovať o svojom softvéry."

"To ale najskôr musí byť vláda
nezávislá od Zangemanna."

"Poviete mi, čo viete
o počítačových programov?"

opýtal sa.

Oduševnene mu vysvetľujú,
ako softvér funguje a čo sa s ním dá robiť.

Prezident bol prekvapený.

S týmito novými vedomosťami
by jeho vláda mohla vlastný softvér

navrhnúť tak, ako to chce ona.

Celkom bez Zangemanna.

Ihneď privolal svojich poradcov.

Vo veľkej skupine diskutovali s deťmi,
čo by na softvéri zmenili a vylepšili.

V túto noc išli deti domov
hrdé a spokojné.

Konečne sa niečo stalo.
Ich dlhý protest sa oplatil.

Na druhý deň skoro ráno zvoní
prezidentovi telefón.

Bol to Zangemann.

Nahnevanejšie ako kedykoľvek predtým
prehovára k prezidentovi:

"Bezo mňa nebudú vládne počítače fungovať!"
pohrozil.

Ale prezident sa rýchlo spamätal a položil.

Telefón dnes zvonil ešte mnohokrát,
ale nikto nedvíhal.

Prezident bol spolu s Adou, Tonim,
Máriou, Konrádom

a vládnymi expertmi na porade.

Počas nasledujúcich dní diskutovali
od rána do noci

a vytvorili prvé vlastné programy
pre vládne počítače.

Nerušili ich už telefonáty od Zangemanna.

Toni mal dobrý nápad,
ako preprogramovať telefóny.

Keď volal Zangemann,
počul vždy iba automatickú odpoveď:

"Vláda chce používať iba taký softvér,
ktorý môže slobodne používať, pochopiť,"

"šíriť a vylepšovať.
Ďakujeme za telefonát."

Po dlhých týždňoch sa to konečne podarilo.
Parlament zrušil Zangemannov zákon.

Namiesto toho bolo prijaté:

"Všetci ľudia si môžu programovať svoje
počítače, pokiaľ dodržujú ostatné zákony."

Okrem toho bol zavedený
nový školský predmet:

Počítače a programovanie

V tento deň všetci spoločne
oslavovali veľký sviatok.

Ada, Alan, deti zo školy a ich rodičia,
prezident, pani Gernetová,

vodička autobusu, školník.
Všetci boli pri tom.

Zdobili ulice, počúvali hlasnú hudbu
a na oslavu dňa jedli zmrzlinu -

tak veľa ako chceli, a to vo všetkých
možných farbách a formách.

Zatiaľ čo ostatní dlho do noci
oslavovali ďalej,

Ada, Toni, Mária und Konrád
sa vytratili do ich dielne.

Majú veľa ďalších nápadov pre nové vynálezy
a chcú s nimi hneď začať.

A Zangemann? O ňom sa veľa nevie.

Možno je stále vo svojej obrovskej vile
a sedí nahnevane pred zlatým počítačom.

Možno sa už viac neodváži na ulicu
a zadebnil všetky okná,

aby sa nemusel hnevať na to,
ako sa používajú jeho vynálezy.

Ale možno sa cez teleskop
pozerá do sveta a vidí,

čo deti každý deň vynalezú.

Možno sa rozpamätá,
ako ho to tiež bavilo.

Bastlovať a experimentovať...

A možno, možno pri tom líže

pyramídovú malinovú zmrzlinu
posypanú dúhovou posýpkou.

Nápad a scenár: Matthias Kirschner

Ilustrácie: Sandra Brandstätter

Audiovizuálna produkcia: Štúdio monströös

Hlas: Matthias Kirschner