Volám sa Stuart Duncan,

ale pravdepodobne som známejší online

pod prezývkou AutismFather.

To je moje internetové ja.

Viem, podobnosť je neprehliadnuteľná.

(smiech)

Dnes vám porozprávam o hre Minecraft.

To je moja postava v nej.

Ak hru nepoznáte, nevadí.

Je to len prostriedok
na dosiahnutie cieľa.

Chcem hovoriť o niečom,
čo platí takmer pre všetky situácie.

Asi pred štyrmi rokmi
som založil server na Minecrafte

pre deti s autizmom a ich príbuzných,

ktorý som nazval Autcraft.

Odvtedy sme boli v správach
po celom svete,

v televízii, rádiu a časopisoch.

Buzzfeed nás označil
za jedno z najlepších miest na internete.

Napísali o nás aj
v ocenenej štúdii s názvom:

„Využitie hry Minecraft ako pomocnej
technológie pre mladistvých s autizmom.“

Trochu dlhý názov.

Význam je však, myslím, jasný.

Budem chvíľu hovoriť o tejto štúdii

a jej predmete,

ale najprv chcem v skratke zhrnúť históriu

servera a jeho vzniku.

V roku 2013 všetci hrali Minecraft,

deti aj rodičia,

ľudia s autizmom aj bez neho.

Bol to veľký hit.

Na sociálnych sieťach
sa rodičia pýtali iných,

či by sa ich autistické deti
nemohli hrať spolu.

Nemohli sa hrať na verejných serveroch,

lebo stále narážali na šikanu a trolov.

Keď máte autizmus,
niekedy sa správate trošku inakšie,

občas výrazne inakšie.

A vieme, že niekedy stačí
byť len trochu iný,

aby ste sa stali terčom šikany.

Títo zákerní ľudia na nete

ničili deťom všetko,
čo sa pokúsili postaviť,

kradli im všetky veci

a zakaždým ich zabíjali,

čím sa hra stala doslova nehrateľnou.

Najhoršou vecou, ktorá zabolela najviac,

bolo však to,
čo im títo násilníci hovorili.

Mali ich za menejcenných,

nazývali ich vadnými

a retardmi.

Týmto deťom, niektorým iba 6-ročným,

hovorili, že spoločnosť ich nechce

a ich rodičia nikdy nechceli
narušené dieťa,

preto by sa mali rovno zabiť.

Samozrejme, tieto deti

sa zo serverov odhlásili
nahnevané a zranené.

Rozbíjali klávesnice,
doslova sa nenávideli

a ich rodičia nemohli nič urobiť.

Preto som sa rozhodol, že im pomôžem.

Mám autizmus,

má ho aj môj najstarší syn

a obe moje deti hrajú a milujú Minecraft,

preto som s tým niečo musel urobiť.

Tak som vytvoril vlastný server,

strávil trocha času
stavbou malého mestečka s cestami,

veľkého nápisu Vitajte
a jednej postavy s chatkou na kopci,

aby to všetko vyzeralo prívetivo.

Cieľ bol jasný.

Mal som zoznam hráčov,
pripojiť sa mohli len ľudia z neho.

Pozorne som dozeral na server,

aby som sa uistil,
že všetko je tak, ako má byť.

To je celé,
šlo o to, aby boli deti v bezpečí

a mohli sa hrať.

Keď som to dokončil,
tak som priateľom na Facebooku

napísal súkromnú správu.

Chcel som vedieť,
či o server bude záujem

a či to pomôže.

Ukázalo sa, že potrebu niečoho takého
som naozaj podcenil,

lebo za 48 hodín som dostal 750 e-mailov.

Na Facebooku toľko priateľov nemám.

(smiech)

Za 8 dní som musel
hostiteľský balík 8-krát inovovať,

od najlacnejšieho po najdrahší možný.

Teraz, takmer po 4 rokoch,

mám na zozname 8 000 mien z celého sveta.

Dnes však nechcem hovoriť len o tom,

že som deťom poskytol
bezpečné miesto na hranie.

Ale aj o tom,
čo sa dialo počas hrania.

Rodičia mi hlásili,

že ich deti sa cez hru učia čítať a písať.

Najprv slová hláskovali
podľa zvuku, ako väčšina detí,

ale keďže boli členmi komunity,

počuli, ako iné deti
správne hláskujú tie isté slová

a naučili sa to od nich.

Rodičia nerozprávajúcich detí mi povedali,

že začínajú rozprávať.

Hovorili síce iba o Minecrafte,
ale aspoň hovorili.

(smiech)

Niektoré deti
si našli úplne prvých priateľov.

Niektoré sa začali o veci deliť,
dokonca obdarúvali iných.

Bolo to úžasné.

Každý rodič tvrdil,
že je to vďaka Autcraftu,

vďaka tomu, čo robím.

Ale ako je to možné?

Ako to všetko mohol spôsobiť
obyčajný herný server?

Nadväzuje to na spomínanú štúdiu.

Sú v nej uvedené niektoré pravidlá
použité pri tvorbe servera.

Také, o ktorých si myslím,
že podnecujú v ľuďoch to najlepšie.

Dúfam.

Napríklad komunikácia.

Tá môže byť pre deti s autizmom náročná.

Rovnako aj pre dospelých bez autizmu.

Nemyslím si, že deti by sa mali trestať,

mali by sme sa s nimi rozprávať.

V 9 z 10 prípadov,
keď dieťa v hre niečo vyvedie,

je dôvodom niečo,
k čomu došlo v škole alebo doma.

Možno umrelo zvieratko.

Niekedy je to iba obyčajné nedorozumenie.

Hráči sa vopred neupozornia,
čo chcú spraviť.

Preto ponúkneme pomoc.

Vždy deťom pripomíname, že sa nehneváme

a že ich nečaká trest,

len im chceme pomôcť.

Prejavuje to nielen starostlivosť,

ale aj to,
že rešpektujeme ich uhol pohľadu.

Rešpektom dosiahnete veľa.

Navyše tak pociťujú,
že majú všetko potrebné

na vyriešenie problémov svojpomocne,

alebo sa im dokonca môžu vyhnúť –
znova tá komunikácia.

Na väčšine herných serverov

sú deti, teda hráči, ocenení za to,

ako sa im darí v bodoch, nie je tak?

Čím lepší ste, tým lepšia odmena.

Dá sa to automatizovať,
server to vypočíta, je na to kód.

Na Autcrafte to nerobíme.

Máme Hráča týždňa a UZV,

čo je skratka pre
Usvedčený z veľkoleposti.

(smiech)

Hráčom na serveroch
udeľujeme hodnosť podľa vlastností,

napríklad „Kamoš“ pre ľudí,
ktorí sú priateľskí k ostatným,

alebo „Pomocník junior“ pre tých,
ktorí sú nápomocní.

Pre dospelých máme „Pomocník senior“.

Je to jasné, však?

Ľudia vedia, čo môžu očakávať
a ako si tieto veci zaslúžiť,

lebo je to v názve.

Hneď po prihlásení sa na server vedia,

že budú odmenení za to, kým sú,

a nie za to, čo dokážu.

Najvyššou cenou je meč AutismFather,

pomenovaný po mne,
keďže som zakladateľ.

Je to veľmi silný meč,
ktorý nezískate nijak inak,

len tak, že prvou pre vás bude komunita
a až potom vy sami

a súcit a vľúdnosť
sú vašimi základnými vlastnosťami.

Týchto mečov sme udelili pomerne dosť.

Keď už na server dohliadame pre problémy,

prečo rovno aj ľudí neoceniť
aj za dobré skutky.

Vždy sa všetkým hráčom snažíme dať najavo,

že všetci sú si rovní, dokonca aj so mnou.

Nejde to však s úplne všetkými.

Niektorí hráči sa nahnevajú veľmi ľahko.

Niektorí majú okrem autizmu
aj ďalšie problémy,

napríklad OCD alebo Tourettov syndróm.

Mám talent, že si pamätám všetkých hráčov.

Pamätám si ich prvý deň,
naše prvé rozhovory,

o čom sme sa bavili, čo sme postavili.

Keď za mnou niekto príde s problémom,

pristupujem k nemu inak ako k ostatným,

podľa toho, čo o ňom viem.

Pre ďalších adminov
a pomocníkov máme dokument,

aby o každom vedeli dobré aj zlé,

ak by bolo treba.

Ako príklad spomeniem jedného hráča.

Je s nami už nejakú tú chvíľu,

ale zrazu začal v čete spamovať pomlčky,

veľmi dlhý riadok pomlčiek
naprieč celou obrazovkou.

Po chvíli to urobil znova.

Ostatní ho požiadali,
aby s tým prestal. Povedal: „Ok.“

A urobil to zas.

Ostatní hráči z toho boli frustrovaní.

Požiadali ma, aby som ho stlmil
alebo potrestal,

no vedel som, že za tým niečo musí byť.

Obrátil som sa na jeho tetu,
ktorú mám ako kontakt.

Vysvetlila mi, že oslepol na jedno oko

a strácal zrak aj v druhom.

Pomlčkami si rozdeľoval čet
na prehľadnejšie bloky textu,

čo je celkom šikovné.

V ten istý večer
som sa bavil s priateľom kóderom

a vytvorili sme nový doplnok pre server,

vďaka ktorému môžu všetci hráči,

samozrejme aj on,

zadať príkaz a okamžite si každý riadok

oddeliť pomlčkami.

Môžu si to zmeniť
na hviezdičky, prázdne riadky

alebo čokoľvek iné,
čo je pre nich najlepšie.

Zašli sme aj ďalej a zvýraznili vaše meno,

aby to bolo prehľadnejšie,
keď vás niekto spomenie.

Je to len malý príklad toho, ako drobnosť,

drobná úprava

pomôže každému, aby si boli rovní,

aj keď sme to vlastne urobili
iba pre toho jedného hráča.

Hlavné je nebáť sa.

Deti na mojom serveri strach nemajú.

Môžu byť samy sebou,

lebo ich podporujeme a povzbudzujeme.

Všetci vieme, aké je to byť vyvrheľom

a byť nenávideným len preto, že ste.

Na serveri sme spolu a už nemáme strach.

Asi prvé dva roky
som sa na serveri rozprával

priemerne s 2 deťmi týždenne,
ktoré pomýšľali na samovraždu.

No prišli za mnou,
pretože vďaka mne sa cítili bezpečne.

Mali pocit, že som jediný,
s kým sa môžu porozprávať.

Moja rada teda znie:

či už máte charitu, alebo inú organizáciu,

ste učiteľom alebo terapeutom, rodičom

alebo sa len snažíte robiť, čo môžete,

či už máte autizmus ako ja,

je jedno, kto ste,

v každom prípade musíte
tieto deti zbaviť strachu skôr,

než urobíte čokoľvek iné,

lebo všetko ostatné bude nasilu,

kým budú mať stále strach.

Preto je pozitívne povzbudenie vždy lepšie

ako akýkoľvek druh trestu.

Chcú sa učiť vtedy,
keď sú šťastné a cítia sa bezpečne.

Deje sa to prirodzene,
ani sa nesnažia.

Takýmito slovami deti opísali server:
[bezpečie – priatelia – pomoc – ďakujem…]

Chcel by som, aby ste mysleli na to,

že bez ohľadu na to,
čím si človek práve prechádza,

či je šikanovaný v škole alebo doma,

pochybuje o svojej sexualite
alebo dokonca pohlaví,

čo sa deje v autistickej komunite často,

cíti sa osamelo alebo myslí na samovraždu,

viete mu pomôcť tak,

aby mal pocit, že sa vám môže zdôveriť.

Musí sa cítiť maximálne bezpečne,
aby sa o tom s vami rozprával.

Ak chcete vidieť
skupinu autistických detí –

detí, ktoré spoločnosť
nesprávne považuje za nespoločenské

a bez empatie –

ak ich chcete vidieť, ako sa stretávajú

a budujú najprívetivejšiu
a najštedrejšiu komunitu na svete,

miesto, o ktorom píšu

ako o jednom z najlepších na internete,

nájdete ich práve tu.

Videl som to.

Som tam každý deň.

No majú pred sebou veľké prekážky.

Keby tam však bol niekto,
kto by im ukázal,

že jediná vec, ktorej by sa mali báť,

je pochybovanie o sebe samom,
veľmi by im o pomohlo.

Preto vás chcem požiadať,
aby ste tou osobu boli vy,

pretože pre ne,

pre tieto deti,

to znamená všetko.

Veľmi pekne ďakujem.

(potlesk)