V januári tohto roka som publikovala tento článok v New York Times, v rubrike Moderná láska. „Ak sa chcete zamilovať, spravte nasledovné.“ Článok je o psychologickej štúdii navrhnutej na stvorenie romantickej lásky v laboratóriu a mojej vlastnej skúsenosti z jednej noci minulého leta, keď som si to sama vyskúšala. Proces je pomerne jednoduchý: dvaja cudzí ľudia si navzájom striedavo kladú 36 stále osobnejších otázok a potom si navzájom bez slova štyri minúty hľadia do očí. Tu je zopár príkladov otázok. Číslo 12: Ak by ste sa zajtra mohli zobudiť s akoukoľvek schopnosťou, čo by to bolo? Číslo 28: Kedy ste naposledy plakali pred inou osobou alebo osamote? Ako vidíte, naozaj sú stále viac a viac osobné. Číslo 30, táto sa mi naozaj páči: Povedzte svojmu partnerovi, čo sa vám na ňom páči. Buďte ozaj úprimní a povedzte aj veci, ktoré by ste možno nepovedali osobe, ktorú ste práve stretli. Keď som po prvýkrát objavila túto štúdiu pred niekoľkými rokmi, jeden detail ma naozaj zaujal, a to chýr o tom, že dvaja z účastníkov sa o šesť mesiacov neskôr vzali a na obrad pozvali celý tím. Samozrejme, bola som veľmi skeptická voči tomuto procesu „výroby“ romantickej lásky, ale zároveň ma to, prirodzene, zaujalo. Keď sa mi neskôr naskytla šanca sama si túto štúdiu vyskúšať s niekým, koho som síce poznala, ale nie práve najlepšie, nečakala som, že sa zamilujem. Ale potom sme sa naozaj do seba zamilovali a – (smiech) A ja som si pomyslela, že je to fajn príbeh, tak som to o niekoľko mesiacov poslala do rubriky Modernej lásky. Článok uverejnili v januári a teraz je august, takže predpokladám, že niektorí z vás premýšľajú, či sme ešte stále spolu. A dôvod, prečo si to myslím, je ten, že túto otázku dostávam znovu a znovu a znovu už celých sedem mesiacov. A táto otázka je to, o čom dnes naozaj chcem rozprávať. Ale ešte sa k nej vrátime. (smiech) Takže, týždeň predtým, ako článok vyšiel, som bola veľmi nervózna. Posledné roky som pracovala na knihe o ľúbostných príbehoch, takže som si zvykla na písanie o mojich vlastných skúsenostiach s láskou na mojom blogu. Lenže príspevok na blogu si pozrie najviac pár stoviek ľudí – a aj tí sú zvyčajne len moji priatelia na Facebooku – a odhadovala som, že môj článok v New York Times bude mať pravdepodobne niekoľko tisíc pozretí. A to sa mi zdalo ako veľa pozornosti pre relatívne nový vzťah. Ako sa ukázalo, v skutočnosti som nemala ani páru. Článok teda uverejnili online v piatok večer, a toto sa do soboty stalo so sledovanosťou môjho blogu. S príchodom nedele zavolali z relácií Today Show aj Good Morning America. V priebehu mesiaca mal článok vyše 8 miliónov pozretí, a ja som na takúto pozornosť bola prinajmenšom nepripravená. Jedna vec je nájsť odvahu na úprimné písanie o vašich skúsenostiach s láskou, ale niečo iné je zistiť, že váš ľúbostný život sa dostal do medzinárodných správ, (smiech) a uvedomiť si, že ľudia po celom svete sa úprimne zaujímajú o stav vášho vzťahu. (smiech) A keď mi ľudia volali či posielali maily, čo robili každý deň niekoľko týždňov, zakaždým sa ako prvé opýtali: ste vy dvaja ešte stále spolu? Vlastne som pri príprave tohto prejavu spravila vo svojej e-mailovej schránke rýchle vyhľadávanie frázy „Ste stále spolu?“ a ihneď mi vyskočilo niekoľko správ. Boli od študentov a novinárov a priateľských cudzích ľudí, ako je tento. Robili so mnou rozhovory v rádiách a pýtali sa to. Dokonca som mala aj prejav, a jedna žena zakričala „Hej, Mandy, kde je tvoj priateľ?“ Okamžite som očervenela ako paprika. Chápem, že to patrí k veci. Ak do medzinárodného časopisu napíšete o svojom vzťahu, mali by ste očakávať, že sa naň ľudia budú pýtať. Nebola som však pripravená na takú rozsiahlu reakciu. 36 otázok medzitým začalo žiť svoj vlastný život. New York Times publikoval nadväzujúci článok na Valentína, ktorý obsahoval zážitky čitateľov pri skúšaní štúdie na vlastnej koži, s rôznymi stupňami úspechu. Mojou prvou reakciou na všetku túto pozornosť bola snaha ochrániť pred ňou môj vzťah. Odmietla som každú žiadosť o to, aby sme sa spoločne objavili v médiách. Odmietla som rozhovory v televízii a zamietla som každú požiadavku na fotografovanie nás dvoch. Myslím, že som sa bála, že by sme sa neúmyselne stali ikonami procesu zamilovania, čo bola pozícia, na ktorú som sa vôbec necítila byť kompetentná. Rozumiem tomu: ľudia nechceli iba vedieť, či štúdia funguje, chceli vedieť, či skutočne funguje: to znamená, či je schopná stvoriť lásku, ktorá by pretrvala, nie len románik, ale ozajstnú lásku, udržateľnú lásku. To však bola otázka, na ktorú som sa necítila byť schopná odpovedať. Môj vlastný vzťah mal len pár mesiacov a mala som pocit, že ľudia sa v prvom rade pýtajú nesprávne. Čo by im skutočne povedala moja odpoveď? Ak by odpoveď bola nie, bola by skúsenosť s týmito 36 otázkami niečo, čo nestojí za námahu? Dr. Arthur Aron prvý raz napísal o otázkach v tejto štúdii v roku 1997, a tu cieľom vedcov nebolo vytvorenie romantickej lásky. Miesto toho chceli dopomôcť k zblíženiu medzi študentmi vysokých škôl využitím niečoho, čo Aron nazval „podporené, stupňujúce sa, vzájomné, osobnostné sebaotvorenie“. Znie to romanticky, však? Ale štúdia naozaj fungovala. Jej účastníci sa naozaj cítili navzájom si bližší, a niekoľko nasledujúcich výskumov tiež využilo Aronov protokol rýchlych priateľov ako spôsob na rýchle vytvorenie dôvery a intimity medzi cudzími ľuďmi. Použili ho medzi príslušníkmi polície či komunít a uplatnil sa aj medzi ľuďmi s protichodnými politickými ideológiami. Pôvodná verzia príbehu, tá, ktorú som vyskúšala minulé leto, ktorá spojila osobné otázky so štvorminútovým očným kontaktom, sa v danom článku spomína, avšak, nanešťastie, nebola nikdy publikovaná. Pred pár mesiacmi, keď som mala prejav na malej vysokej škole slobodného umenia, po skončení za mnou prišiel študent a povedal mi, tak trochu placho, „Teda, vyskúšal som vašu štúdiu a nefungovalo to.“ Vyzeral tým byť trochu zmätený. „Myslíš tým, že ty a osoba, s ktorou si to skúsil, ste sa nezamilovali?“ pýtam sa. „No...“ Odmlčal sa. „Myslím, že chce byť len moja kamarátka.“ „Ale stali sa z vás lepší kamaráti?“ pýtala som sa. „Mal si po vyskúšaní štúdie pocit, že ste sa naozaj spoznali lepšie?“ Prikývol. „Potom to fungovalo,“ vyhlásila som. Nemyslím si, že to bola odpoveď, po ktorej pátral. Vlastne si nemyslím, že to je odpoveď, ktorú by hocikto z nás hľadal, keď ide o lásku. S touto štúdiou som sa stretla prvý raz, keď som mala 29 a prechádzala som skutočne ťažkým rozchodom. Bola som v tom vzťahu od dvadsiatich, teda v podstate celý môj dospelý život, a bola to moja prvá skutočná láska, a nemala som ani tušenie, ako a či vôbec bez neho dokážem žiť. Tak som sa obrátila na vedu. Preskúmala som všetko, čo sa dalo o problematike romantickej lásky, a myslím, že som dúfala, že by to mohlo nejako vyliečiť môj zármutok. Neviem, či som si to vtedy uvedomovala – myslela som, že iba robím prieskum pre knihu, ktorú som písala – ale pri spätnom pohľade sa mi to zdá úplne jasné. Dúfala som, že ak sa vyzbrojím vedomosťami o romantickej láske, možno sa už nikdy nebudem cítiť tak príšerne a osamelo ako vtedy. A všetky tieto vedomosti sa mi určitým spôsobom zišli. Som v láske trpezlivejšia. Som uvoľnenejšia. Sebaistejšie žiadam to, čo chcem. Ale taktiež vidím samu seba jasnejšie a vidím, že to, čo chcem, je niekedy viac, ako je primerané žiadať. Čo od lásky chcem, je záruka, že som milovaná nielen dnes a že budem milovaná zajtra, ale že ma osoba, ktorú milujem, bude milovať navždy. Možno je to práve možnosť existencie takejto záruky na ktorú sa ľudia v skutočnosti pýtali, keď chceli vedieť, či sme stále spolu. Médiá teda hovorili príbeh o 36 otázkach, ktoré by mohli byť skratkou k zamilovaniu. Možno existuje spôsob, ako zmierniť riziko, čo s tým súvisí. A to je veľmi príťažlivý príbeh, pretože byť zamilovaný je úžasný pocit, ale je tiež desivý. V momente, keď priznáte, že niekoho milujete, priznávate, že môžete veľa stratiť, a je pravda, že tieto otázky ponúkajú mechanizmus, ako niekoho rýchlo spoznať, čo je tiež mechanizmus, ako sa nechať spoznať. A podľa mňa je práve toto vec, ktorú väčšina z nás od lásky chce: aby nás niekto poznal, videl, chápal. Ale myslím, že keď ide o lásku, sme až príliš ochotní prijať krátku verziu príbehu. Verziu príbehu, ktorá sa pýta „Ste stále spolu?“ a uspokojí sa s odpoveďou áno alebo nie. Takže namiesto tejto otázky navrhujem, aby sme kládli ťažšie otázky. Otázky ako: Ako sa rozhodnete, kto si vašu lásku zaslúži a kto nie? Ako zostať zamilovaný, keď sa veci skomplikujú, a ako máte vedieť, kedy to skrátka skončiť a utiecť? Ako sa dá žiť s pochybnosťami, ktoré sa nevyhnutne vkradnú do každého vzťahu, alebo ešte ťažšie, ako žiť s partnerovými pochybnosťami? Nemusím nutne poznať odpovede na všetky tieto otázky, ale myslím, že sú dôležitým štartom pre hlbšiu konverzáciu o tom, čo to znamená niekoho milovať. Takže, ak chcete, krátka verzia príbehu môjho vzťahu je takáto: pred rokom sme s mojím známym vyskúšali štúdiu, ktorá mala vytvárať romantickú lásku, zamilovali sme sa do seba a sme stále spolu, a mňa to tak veľmi teší. Ale zamilovať sa nie je to isté, ako zostať zamilovaný. Zamilovať sa je tá ľahšia časť. Na konci môjho článku som teda napísala „Láska sa nám neprihodila. Zamilovali sme sa, lebo sme sa tak rozhodli.“ A trochu krčím nosom, keď to teraz čítam, nie preto, že by to nebola pravda, ale preto, že vtedy som nezvážila, čo všetko bolo v tom rozhodnutí obsiahnuté. Neuvedomila som si, koľkokrát ho budeme musieť urobiť, koľkokrát budem musieť vo vyberaní tejto voľby pokračovať bez toho, aby som vedela, či si aj on vždy vyberie mňa. Chcem, aby stačilo položiť a odpovedať na 36 otázok a rozhodnúť sa milovať niekoho takého veľkodušného, láskavého a vtipného a rozhlásiť tú voľbu v najväčších novinách Ameriky. Namiesto toho som svoj vzťah premenila na niečo ako mýtus, ktorému úplne neverím. A po čom naozaj túžim, a s tou túžbou možno strávim celý život, je to, aby ten mýtus bol pravdou. Chcem šťastný koniec naznačený v nadpise môjho článku, ktorý je, mimochodom, jediná časť článku, ktorú som v skutočnosti nenapísala. (smiech) Miesto toho však mám príležitosť rozhodnúť sa milovať niekoho a nádej, že on sa rozhodne milovať mňa, a je to desivé, ale tak to už s láskou je. Ďakujem vám.