Ako mnohí viete, výsledky nedávnych volieb boli nasledovné: Hillary Clintonová, demokratická kandidátka, si vybojovala drvivé víťazstvo s 52 % hlasov z celkového počtu. Jill Stein, kandidát zelených, sa umiestnil ako druhý ďaleko za ňou s 19 %. Donald J. Trump, republikánsky kandidát, jej nešliapal ani len na päty so 14 % a zvyšok hlasov bol rozdelený medzi nevoličov a Garyho Johnsona, libertariánskeho kandidáta. (Smiech) Pýtate sa, v akom paralelnom vesmíre to žijem? V nijakom. Žijem na tomto svete a toto je, ako tento svet hlasoval. Pozrime sa spolu na to, čo tým myslím. V júni tohto roku som založil tzv. Celosvetové voľby. Sú presne o tom, čo vyplýva z ich názvu. Prvýkrát v histórii môže ktokoľvek, kdekoľvek na svete, hlasovať vo voľbách iných krajín než je tá jeho. Prečo by ste to robili? Aký to má zmysel? Dovoľte mi ukázať vám, ako to vyzerá. Pôjdete na webovú stránku, krásnu webovú stránku, a potom si vyberiete voľby. Tu je pár na ktorých sme už pracovali. Robíme asi jedny za mesiac alebo tak nejako. Tu vidíte Bulharsko, USA, voľbu generálneho tajomníka OSN, referendum o Brexite je tam na konci. Vyberiete si voľby, ktoré vás zaujímajú a zvolíte kandidátov. Toto sú kandidáti nedávnych prezidentských volieb malého ostrovného národa Svätý Tomáš a Princov ostrov, 199-tisíc obyvateľov, pri pobreží západnej Afriky. A potom si môžete pozrieť krátke zhrnutie o každom kandidátovi, ktoré je, dúfam, veľmi neutrálne, veľmi informatívne a veľmi stručné. A keď nájdete toho, ktorý sa vám páči, hlasujete. Toto boli kandidáti nedávnych islandských prezidentských volieb a takto to celé funguje. Prečo by ste však chceli hlasovať vo voľbách inej krajiny? Dôvod, pre ktorý by ste nemali chcieť, to mi verte, je, aby ste nezasahovali do demokratického procesu inej krajiny. To vôbec nie je účelom. V skutočnosti ani nemôžete, pretože zvyčajne zverejňujem výsledky až potom, čo voliči v danej krajine už odhlasovali, takže je nemožné, že by sme zasahovali do tohto procesu. Dôležitejšie ale je, že mňa nijako zvlášť nezaujímajú domáce problémy jednotlivých krajín. O tých nehlasujeme. To, čo Trump alebo Clintonová sľúbili Američanom, nás nemá čo zaujímať. To je niečo, o čom môžu hlasovať len Američania. V celosvetovom hlasovaní beriete do úvahy iba jedno, čo urobia títo lídri pre nás ostatných? Toto je nesmierne dôležité, pretože žijeme, ako ste nepochybne už mnohokrát počuli, v globalizovanom, silne prepojenom svete, kde je všetko na všetkom závislé, kde politické rozhodnutia ľudí v iných krajinách môžu mať a budú mať vplyv na naše životy bez ohľadu na to, kto sme, či kde žijeme. Ako krídla motýľa, ktorý nimi máva na jednej strane Pacifiku a môže tým vytvoriť hurikán na druhej strane, tak to je dnes s celým svetom, v ktorom žijeme a vo svete politiky. Už neexistuje hranica medzi vnútroštátnymi a medzinárodnými záležitosťami. Ktorákoľvek krajina, bez ohľadu na to, ako malá, aj Svätý Tomáš a Princov ostrov, by mohla zrodiť ďalšieho Nelsona Mandelu alebo ďalšieho Stalina. Mohli by znečistiť atmosféru a oceány, ktoré patria nám všetkým alebo by mohli byť zodpovední a pomôcť nám všetkým. A napriek tomuto ostáva súčasný systém zvláštny, pretože sa neadaptoval na túto globalizovanú realitu. Iba malý počet ľudí môže hlasovať za týchto lídrov, a to napriek tomu, že ich vplyv je obrovský a takmer univerzálny. Aký počet to bol? 140 miliónov Američanov hlasovalo za budúceho prezidenta USA a ako všetci vieme, o pár týždňov niekto odovzdá kódy na spustenie jadrových hlavíc Donaldovi J. Trumpovi. Ak toto nemá potenciálny dopad na každého z nás, potom neviem, čo má. Podobne ako hlasovanie o referende ohľadom Brexitu, o ktorom rozhodol iba malý počet z miliónov Britov, ale výsledok hlasovania, nech už akýkoľvek, bude mať významný vplyv na život desiatok či stoviek miliónov ľudí po celom svete. A predsa, len malý počet mohol hlasovať. Čo je toto za demokraciu? O rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú každého, rozhoduje relatívne veľmi malý počet ľudí. Neviem, ako vám, ale mne to nepríde veľmi demokratické. Tak sa to snažím objasniť. Ale ako som už povedal, nepýtame sa na domáce problémy. V skutočnosti sa všetkých kandidátov pýtam len dve otázky. Vždy im posielam tie isté dve otázky. Po prvé, ak by ste boli zvolený, čo by ste spravili pre nás, pre zvyšných 7 miliárd ľudí, ktorí žijú na tejto planéte? Druhá otázka: Aká je vaša predstava ohľadom budúcnosti vašej krajiny vo svete? Akú úlohu bude hrať? Každému kandidátovi posielam tieto otázky. Neodpovie každý. Nechápte ma zle. Uvedomujem si, že ak sa chystáte stať ďalším prezidentom USA, asi nemáte príliš veľa voľného času, takže nie som prekvapený, že nie všetci odpovedajú, ale mnohí z nich áno. Zakaždým ich je viac. A niektorí nielen odpovedajú. Niektorí odpovedajú s obrovským nadšením a záujmom. Chcem tu spomenúť napríklad Spasiteľa Chishimbu, ktorý bol jedným z kandidátov v nedávnych prezidentských voľbách v Zambii. Jeho odpovede na tieto dve otázky boli v podstate 18-stranová esej o jeho pohľade na možnú úlohu Zambie vo svete a v medzinárodnom spoločenstve. Dal som ju na web, aby si ju hocikto mohol prečítať. Spasiteľ vyhral v celosvetovom hlasovaní, ale nevyhral zambijské voľby. A tak som sa zamyslel, čo budem robiť s touto mimoriadnou skupinou ľudí? Mám úžasných ľudí, ktorí vyhrali v celosvetových voľbách. Mimochodom, nikdy sa netrafíme. Ten, ktorého my zvolíme nikdy nie je zvolený domácimi voličmi. Môže to byť čiastočne preto, že máme tendenciu voliť ženy. Ale myslím, že to môže byť tiež príznak toho, že domáci voliči stále myslia vo veľmi národnej rovine. Stále myslia veľmi sebecky. Stále sa sami seba pýtajú: „Čo z toho budem mať ja?“ Namiesto toho, aby sa pýtali: „Čo z toho budeme mať my?“ Tak to je. Takže prijímam návrhy, prosím, nie teraz, ale pošlite mi e-mail, ak máte predstavu o tom, čo môžeme urobiť s týmto úžasným tímom porazených. (Smiech) Máme Spasiteľa Chishimbu, ktorého som už spomínal. Máme Hallu Tómasdóttir, ktorá skočila druhá v islandských prezidentských voľbách. Mnohí z vás mohli vidieť jej úžasný prejav na TED Women pred pár týždňami, kde hovorila o potrebe dostať viac žien do politiky. Máme Mariu das Neves zo Svätého Tomáša a Princova ostrova. Máme Hillary Clintonovú. Neviem, či je k dispozícii. Máme Jill Steinovú. A pokryli sme aj voľby na budúceho generálneho tajomníka OSN. Máme ex-premiéra Nového Zélandu, ktorý by bol skvelým členom tímu. Myslím si, že títo ľudia, tento úžasný tím porazených, by mal cestovať po svete, všade tam, kde sú voľby a pripomínať ľuďom, že v modernej dobe je treba myslieť globálnejšie a myslieť na medzinárodné následky. Čo bude v celosvetových voľbách nasledovať? Samozrejme, je trochu náročné nasledovať po takej šou, ako tá s Donaldom a Hillary, ale blížia sa niektoré naozaj dôležité voľby. V skutočnosti ich je viac a viac. Som si istý, že ste si všimli, že vo svete sa niečo deje. A ďalší sled volieb je nesmierne dôležitý. Len za pár dní tu máme opakovanie rakúskych prezidentských volieb, v ktorých by sa Norbert Hofer mohol stať prvou krajne pravicovou hlavou štátu od konca druhej svetovej vojny. Budúci rok to je Nemecko, Francúzsko, prezidentské voľby v Iráne a tucet ďalších. Nie sú menej a menej dôležité. Sú čím ďalej tým viac dôležité. Samozrejme, že celosvetové hlasovanie nie je samostatný projekt. Nevzniklo len tak z ničoho. Má nejaké pozadie. Je súčasťou projektu, ktorý som spustil v roku 2014 a ktorý volám Dobrá krajina. Myšlienka Dobrej krajiny je veľmi jednoduchá. Je to moja jednoduchá diagnóza toho, čo je vo svete v neporiadku a ako to môžeme napraviť. O tom, čo je vo svete zle som sa už zmienil. V podstate čelíme obrovskému a rastúcemu počtu obrovských, existenčných, globálnych problémov: klimatické zmeny, porušovanie ľudských práv, masová migrácia, terorizmus, ekonomický chaos, šírenie zbraní. Všetky tieto problémy, ktoré nás dokážu vyhladiť, sú v ich podstate globálne problémy. Žiadna krajina ich nevie vyriešiť sama. Očividne preto musíme ako národy spolupracovať, aby sme tieto problémy vyriešili. Je to zrejmé a predsa sa to nedeje. Nedeje sa to ani zďaleka dostatočne. Väčšinu času sa krajiny stále správajú, akoby boli sebecké kmene, ktoré proti sebe bojujú takisto, ako keď sa pred stovkami rokov vynašiel suverénny štát. A toto sa musí zmeniť. Nejde o zmenu v politických systémoch alebo zmenu v ideológii. Ide o zmenu v kultúre. Všetci si musíme uvedomiť, že sebecké myslenie nie je tým správnym riešením svetových problémov. Musíme sa naučiť oveľa viac spolupracovať a menej medzi sebou súťažiť. Inak veci nebudú na správnej ceste, zhoršia sa a oveľa skôr, než očakávame. Táto zmena nastane iba vtedy, keď my, obyčajní ľudia, povieme našim politikom, že veci sa zmenili. Musíme im povedať, že sa zmenila kultúra. Musíme im povedať, že majú nový mandát. Starý mandát bol veľmi jednoduchý: ak ste na pozícii, na ktorej máte istú moc, ste zodpovední za svojich ľudí a svoj kúsok územia a to je všetko. Ak s cieľom urobiť to najlepšie pre svojich ľudí, zhoršíte situáciu všetkých ostatných na planéte, o to lepšie. Považuje sa to za hrdinstvo. Myslím si, že dnes všetci, čo majú moc a zodpovednosť majú dvojitý mandát, podľa ktorého ste zodpovední za svojich ľudí a rovnako za každého jedného muža, ženu, dieťa a zviera na planéte. Ste zodpovední za svoj kúsok územia a za každý štvorcový kilometer zemského povrchu a atmosféru nad ním. A ak sa vám takáto zodpovednosť nepáči, nemali by ste byť pri moci. To je pre mňa pravidlo modernej doby a posolstvo, ktoré musíme odovzdať našim politikom a ukázať im, že toto odráža, ako sa veci v týchto dňoch majú. Inak sme všetci v keli. V skutočnosti nemám problém s krédom Donalda Trumpa „Amerika na prvom mieste.“ Príde mi, že to je celkom banálne tvrdenie o tom, čo politici vždy robili a pravdepodobne by vždy mali robiť. Samozrejme, že sú zvolení, aby reprezentovali záujmy svojich ľudí. Ale na tomto kréde sa mi zdá také nudné a staromódne, že Amerika na prvom mieste znamená, že všetci ostatní sú poslední a že spraviť Ameriku znova veľkou znamená spraviť všetkých ostatných znova malými, a to jednoducho neplatí. Ako politický poradca počas posledných asi 20 rokov som videl stovky príkladov nariadení, ktoré zosúlaďujú medzinárodné a domáce potreby a robia politiku lepšou. Nežiadam národy, aby boli nezištné či dokonca obetavé. To by bolo smiešne. K tomu by nikto nepristúpil. Žiadam, aby sa prebudili a pochopili, že potrebujeme novú formu vlády, ktorá je možná a ktorá by zosúlaďovala obe potreby, prospešné pre vlastných ľudí ako aj pre všetkých ostatných. Od amerických volieb a od Brexitu mi prišlo čím ďalej tým viac zrejmé, že staré rozlišovanie ľavice a pravice už nedáva zmysel. Nie je aktuálne. To, na čom dnes záleží, je veľmi jednoduché. Buď je váš pohľad na svet sebecký a tým pádom spiatočnícky alebo, rovnako ako ja, nachádzate nádej pri globálnejšom pohľade smerom vpred. To je nová politika. To je to, čo delí svet na dva tábory. Môžem znieť kriticky, ale ja to tak nemyslím. Nemám vôbec za zle ľuďom, že radšej hľadania na seba. Keď nastanú zlé časy, keď vám chýbajú peniaze, keď sa cítite neisto a zraniteľne je takmer prirodzené správať sa tak, myslieť na vlastné potreby a nezaoberať sa ostatnými a možno si dokonca začať myslieť, že minulosť bola lepšia ako by súčasnosť či budúcnosť niekedy mohla byť. Ale ja si myslím, že to je slepá ulička. História nám ukazuje, že je to slepá ulička. Keď sa ľudia rozhodnú byť sebeckí, ľudský pokrok sa zastaví a veci sa veľmi rýchlo zhoršia pre všetkých. Ak ste ako ja a veríte v pokrok a nesebeckosť a ste presvedčení, že to najlepšie na ľudstve je jeho rozmanitosť a to najlepšie na globalizácii je spôsob, akým túto rozmanitosť premiešava, aby stvorila niečo kreatívnejšie, vzrušujúcejšie, produktívnejšie než tu hocikedy predtým bolo, potom, priatelia, máme veľa práce, pretože tí so sebeckým myslením sa zjednocujú ako nikdy predtým a toto ich krédo sebeckosti, strachu, úzkosti, útočenia na najjednoduchšie inštinkty, zametá s ľuďmi po celom svete. Tí z nás, ktorí veria, tak ako ja, v posun a globálnosť sa musia spojiť, pretože čas sa kráti veľmi, veľmi rýchlo. Ďakujem. (Potlesk)