Ako mnohí viete,
výsledky nedávnych volieb boli nasledovné:
Hillary Clintonová,
demokratická kandidátka,
si vybojovala drvivé víťazstvo
s 52 % hlasov z celkového počtu.
Jill Stein, kandidát zelených,
sa umiestnil ako druhý
ďaleko za ňou s 19 %.
Donald J. Trump, republikánsky kandidát,
jej nešliapal ani len na päty so 14 %
a zvyšok hlasov
bol rozdelený medzi nevoličov
a Garyho Johnsona,
libertariánskeho kandidáta.
(Smiech)
Pýtate sa,
v akom paralelnom vesmíre to žijem?
V nijakom.
Žijem na tomto svete a toto je,
ako tento svet hlasoval.
Pozrime sa spolu na to, čo tým myslím.
V júni tohto roku
som založil tzv. Celosvetové voľby.
Sú presne o tom, čo vyplýva z ich názvu.
Prvýkrát v histórii
môže ktokoľvek, kdekoľvek na svete,
hlasovať vo voľbách iných krajín
než je tá jeho.
Prečo by ste to robili?
Aký to má zmysel?
Dovoľte mi ukázať vám, ako to vyzerá.
Pôjdete na webovú stránku,
krásnu webovú stránku,
a potom si vyberiete voľby.
Tu je pár na ktorých sme už pracovali.
Robíme asi jedny za mesiac
alebo tak nejako.
Tu vidíte Bulharsko, USA,
voľbu generálneho tajomníka OSN,
referendum o Brexite je tam na konci.
Vyberiete si voľby,
ktoré vás zaujímajú
a zvolíte kandidátov.
Toto sú kandidáti
nedávnych prezidentských volieb
malého ostrovného národa
Svätý Tomáš a Princov ostrov,
199-tisíc obyvateľov,
pri pobreží západnej Afriky.
A potom si môžete pozrieť krátke zhrnutie
o každom kandidátovi,
ktoré je, dúfam, veľmi neutrálne,
veľmi informatívne a veľmi stručné.
A keď nájdete toho,
ktorý sa vám páči, hlasujete.
Toto boli kandidáti
nedávnych islandských
prezidentských volieb
a takto to celé funguje.
Prečo by ste však
chceli hlasovať vo voľbách inej krajiny?
Dôvod, pre ktorý by ste nemali chcieť,
to mi verte, je,
aby ste nezasahovali
do demokratického procesu inej krajiny.
To vôbec nie je účelom.
V skutočnosti ani nemôžete,
pretože zvyčajne zverejňujem výsledky
až potom, čo voliči
v danej krajine už odhlasovali,
takže je nemožné, že by sme
zasahovali do tohto procesu.
Dôležitejšie ale je,
že mňa nijako zvlášť nezaujímajú
domáce problémy jednotlivých krajín.
O tých nehlasujeme.
To, čo Trump alebo Clintonová
sľúbili Američanom,
nás nemá čo zaujímať.
To je niečo, o čom môžu hlasovať
len Američania.
V celosvetovom hlasovaní
beriete do úvahy iba jedno,
čo urobia títo lídri pre nás ostatných?
Toto je nesmierne dôležité,
pretože žijeme,
ako ste nepochybne už mnohokrát počuli,
v globalizovanom, silne prepojenom svete,
kde je všetko na všetkom závislé,
kde politické rozhodnutia
ľudí v iných krajinách
môžu mať a budú mať vplyv na naše životy
bez ohľadu na to, kto sme, či kde žijeme.
Ako krídla motýľa,
ktorý nimi máva na jednej strane Pacifiku
a môže tým vytvoriť
hurikán na druhej strane,
tak to je dnes s celým svetom,
v ktorom žijeme a vo svete politiky.
Už neexistuje hranica medzi vnútroštátnymi
a medzinárodnými záležitosťami.
Ktorákoľvek krajina,
bez ohľadu na to, ako malá,
aj Svätý Tomáš a Princov ostrov,
by mohla zrodiť ďalšieho Nelsona Mandelu
alebo ďalšieho Stalina.
Mohli by znečistiť atmosféru
a oceány, ktoré patria nám všetkým
alebo by mohli byť zodpovední
a pomôcť nám všetkým.
A napriek tomuto ostáva
súčasný systém zvláštny,
pretože sa neadaptoval
na túto globalizovanú realitu.
Iba malý počet ľudí
môže hlasovať za týchto lídrov,
a to napriek tomu,
že ich vplyv je obrovský
a takmer univerzálny.
Aký počet to bol?
140 miliónov Američanov hlasovalo
za budúceho prezidenta USA
a ako všetci vieme, o pár týždňov
niekto odovzdá kódy
na spustenie jadrových hlavíc
Donaldovi J. Trumpovi.
Ak toto nemá potenciálny dopad
na každého z nás, potom neviem, čo má.
Podobne ako hlasovanie
o referende ohľadom Brexitu,
o ktorom rozhodol iba malý počet
z miliónov Britov,
ale výsledok hlasovania,
nech už akýkoľvek,
bude mať významný vplyv
na život desiatok či stoviek miliónov
ľudí po celom svete.
A predsa, len malý počet mohol hlasovať.
Čo je toto za demokraciu?
O rozhodnutiach,
ktoré ovplyvňujú každého,
rozhoduje relatívne veľmi malý počet ľudí.
Neviem, ako vám,
ale mne to nepríde veľmi demokratické.
Tak sa to snažím objasniť.
Ale ako som už povedal,
nepýtame sa na domáce problémy.
V skutočnosti sa všetkých kandidátov
pýtam len dve otázky.
Vždy im posielam tie isté dve otázky.
Po prvé,
ak by ste boli zvolený,
čo by ste spravili pre nás,
pre zvyšných 7 miliárd ľudí,
ktorí žijú na tejto planéte?
Druhá otázka:
Aká je vaša predstava
ohľadom budúcnosti vašej krajiny vo svete?
Akú úlohu bude hrať?
Každému kandidátovi posielam tieto otázky.
Neodpovie každý. Nechápte ma zle.
Uvedomujem si, že ak sa chystáte
stať ďalším prezidentom USA,
asi nemáte príliš veľa voľného času,
takže nie som prekvapený, že nie všetci
odpovedajú, ale mnohí z nich áno.
Zakaždým ich je viac.
A niektorí nielen odpovedajú.
Niektorí odpovedajú s obrovským
nadšením a záujmom.
Chcem tu spomenúť napríklad
Spasiteľa Chishimbu,
ktorý bol jedným z kandidátov
v nedávnych prezidentských
voľbách v Zambii.
Jeho odpovede na tieto dve otázky
boli v podstate 18-stranová esej
o jeho pohľade na možnú
úlohu Zambie vo svete
a v medzinárodnom spoločenstve.
Dal som ju na web,
aby si ju hocikto mohol prečítať.
Spasiteľ vyhral v celosvetovom hlasovaní,
ale nevyhral zambijské voľby.
A tak som sa zamyslel,
čo budem robiť s touto
mimoriadnou skupinou ľudí?
Mám úžasných ľudí, ktorí
vyhrali v celosvetových voľbách.
Mimochodom, nikdy sa netrafíme.
Ten, ktorého my zvolíme
nikdy nie je zvolený domácimi voličmi.
Môže to byť čiastočne preto,
že máme tendenciu voliť ženy.
Ale myslím,
že to môže byť tiež príznak toho,
že domáci voliči stále myslia
vo veľmi národnej rovine.
Stále myslia veľmi sebecky.
Stále sa sami seba pýtajú:
„Čo z toho budem mať ja?“
Namiesto toho, aby sa pýtali:
„Čo z toho budeme mať my?“
Tak to je.
Takže prijímam návrhy, prosím, nie teraz,
ale pošlite mi e-mail, ak máte predstavu
o tom, čo môžeme urobiť s týmto
úžasným tímom porazených.
(Smiech)
Máme Spasiteľa Chishimbu,
ktorého som už spomínal.
Máme Hallu Tómasdóttir,
ktorá skočila druhá v islandských
prezidentských voľbách.
Mnohí z vás mohli vidieť
jej úžasný prejav na TED Women
pred pár týždňami, kde hovorila
o potrebe dostať viac žien do politiky.
Máme Mariu das Neves
zo Svätého Tomáša a Princova ostrova.
Máme Hillary Clintonovú.
Neviem, či je k dispozícii.
Máme Jill Steinovú.
A pokryli sme aj voľby
na budúceho generálneho tajomníka OSN.
Máme ex-premiéra Nového Zélandu,
ktorý by bol skvelým členom tímu.
Myslím si, že títo ľudia,
tento úžasný tím porazených,
by mal cestovať po svete,
všade tam,
kde sú voľby a pripomínať ľuďom,
že v modernej dobe
je treba myslieť globálnejšie
a myslieť na medzinárodné následky.
Čo bude v celosvetových
voľbách nasledovať?
Samozrejme, je trochu náročné nasledovať
po takej šou, ako tá s Donaldom a Hillary,
ale blížia sa niektoré
naozaj dôležité voľby.
V skutočnosti ich je viac a viac.
Som si istý, že ste si všimli,
že vo svete sa niečo deje.
A ďalší sled volieb je nesmierne dôležitý.
Len za pár dní
tu máme opakovanie
rakúskych prezidentských volieb,
v ktorých by sa Norbert Hofer
mohol stať prvou
krajne pravicovou hlavou štátu
od konca druhej svetovej vojny.
Budúci rok to je Nemecko,
Francúzsko,
prezidentské voľby v Iráne
a tucet ďalších.
Nie sú menej a menej dôležité.
Sú čím ďalej tým viac dôležité.
Samozrejme, že celosvetové hlasovanie
nie je samostatný projekt.
Nevzniklo len tak z ničoho.
Má nejaké pozadie.
Je súčasťou projektu,
ktorý som spustil v roku 2014
a ktorý volám Dobrá krajina.
Myšlienka Dobrej krajiny
je veľmi jednoduchá.
Je to moja jednoduchá diagnóza toho,
čo je vo svete v neporiadku
a ako to môžeme napraviť.
O tom, čo je vo svete zle
som sa už zmienil.
V podstate čelíme obrovskému
a rastúcemu počtu
obrovských, existenčných,
globálnych problémov:
klimatické zmeny,
porušovanie ľudských práv,
masová migrácia, terorizmus,
ekonomický chaos, šírenie zbraní.
Všetky tieto problémy,
ktoré nás dokážu vyhladiť,
sú v ich podstate globálne problémy.
Žiadna krajina ich nevie vyriešiť sama.
Očividne preto
musíme ako národy spolupracovať,
aby sme tieto problémy vyriešili.
Je to zrejmé a predsa sa to nedeje.
Nedeje sa to ani zďaleka dostatočne.
Väčšinu času sa krajiny stále správajú,
akoby boli sebecké kmene,
ktoré proti sebe bojujú takisto,
ako keď sa pred stovkami rokov
vynašiel suverénny štát.
A toto sa musí zmeniť.
Nejde o zmenu v politických systémoch
alebo zmenu v ideológii.
Ide o zmenu v kultúre.
Všetci si musíme uvedomiť,
že sebecké myslenie nie je
tým správnym riešením svetových problémov.
Musíme sa naučiť oveľa viac spolupracovať
a menej medzi sebou súťažiť.
Inak veci nebudú na správnej ceste,
zhoršia sa a oveľa skôr, než očakávame.
Táto zmena nastane iba vtedy,
keď my, obyčajní ľudia,
povieme našim politikom,
že veci sa zmenili.
Musíme im povedať, že sa zmenila kultúra.
Musíme im povedať, že majú nový mandát.
Starý mandát bol veľmi jednoduchý:
ak ste na pozícii,
na ktorej máte istú moc,
ste zodpovední za svojich ľudí
a svoj kúsok územia
a to je všetko.
Ak s cieľom urobiť
to najlepšie pre svojich ľudí,
zhoršíte situáciu všetkých ostatných
na planéte, o to lepšie.
Považuje sa to za hrdinstvo.
Myslím si, že dnes všetci,
čo majú moc a zodpovednosť
majú dvojitý mandát,
podľa ktorého ste zodpovední
za svojich ľudí
a rovnako za každého jedného muža,
ženu, dieťa a zviera na planéte.
Ste zodpovední za svoj kúsok územia
a za každý štvorcový kilometer
zemského povrchu
a atmosféru nad ním.
A ak sa vám takáto zodpovednosť nepáči,
nemali by ste byť pri moci.
To je pre mňa pravidlo modernej doby
a posolstvo, ktoré musíme odovzdať
našim politikom
a ukázať im, že toto odráža,
ako sa veci v týchto dňoch majú.
Inak sme všetci v keli.
V skutočnosti nemám problém
s krédom Donalda Trumpa
„Amerika na prvom mieste.“
Príde mi, že to je celkom banálne tvrdenie
o tom, čo politici vždy robili
a pravdepodobne by vždy mali robiť.
Samozrejme, že sú zvolení,
aby reprezentovali záujmy svojich ľudí.
Ale na tomto kréde
sa mi zdá také nudné a staromódne,
že Amerika na prvom mieste znamená,
že všetci ostatní sú poslední
a že spraviť Ameriku znova veľkou znamená
spraviť všetkých ostatných znova malými,
a to jednoducho neplatí.
Ako politický poradca počas
posledných asi 20 rokov
som videl stovky príkladov nariadení,
ktoré zosúlaďujú
medzinárodné a domáce potreby
a robia politiku lepšou.
Nežiadam národy,
aby boli nezištné či dokonca obetavé.
To by bolo smiešne.
K tomu by nikto nepristúpil.
Žiadam, aby sa prebudili a pochopili,
že potrebujeme novú formu vlády,
ktorá je možná
a ktorá by zosúlaďovala obe potreby,
prospešné pre vlastných ľudí
ako aj pre všetkých ostatných.
Od amerických volieb a od Brexitu
mi prišlo čím ďalej tým viac zrejmé,
že staré rozlišovanie ľavice a pravice
už nedáva zmysel.
Nie je aktuálne.
To, na čom dnes záleží,
je veľmi jednoduché.
Buď je váš pohľad na svet
sebecký a tým pádom spiatočnícky
alebo, rovnako ako ja, nachádzate nádej
pri globálnejšom pohľade smerom vpred.
To je nová politika.
To je to, čo delí svet na dva tábory.
Môžem znieť kriticky,
ale ja to tak nemyslím.
Nemám vôbec za zle ľuďom,
že radšej hľadania na seba.
Keď nastanú zlé časy,
keď vám chýbajú peniaze,
keď sa cítite neisto a zraniteľne
je takmer prirodzené správať sa tak,
myslieť na vlastné potreby
a nezaoberať sa ostatnými
a možno si dokonca začať myslieť,
že minulosť bola lepšia
ako by súčasnosť či budúcnosť
niekedy mohla byť.
Ale ja si myslím, že to je slepá ulička.
História nám ukazuje,
že je to slepá ulička.
Keď sa ľudia rozhodnú byť sebeckí,
ľudský pokrok sa zastaví
a veci sa veľmi rýchlo
zhoršia pre všetkých.
Ak ste ako ja
a veríte v pokrok a nesebeckosť
a ste presvedčení, že to najlepšie
na ľudstve je jeho rozmanitosť
a to najlepšie na globalizácii
je spôsob, akým túto
rozmanitosť premiešava,
aby stvorila niečo kreatívnejšie,
vzrušujúcejšie, produktívnejšie
než tu hocikedy predtým bolo,
potom, priatelia, máme veľa práce,
pretože tí so sebeckým myslením
sa zjednocujú ako nikdy predtým
a toto ich krédo sebeckosti,
strachu, úzkosti,
útočenia na najjednoduchšie inštinkty,
zametá s ľuďmi po celom svete.
Tí z nás, ktorí veria,
tak ako ja, v posun a globálnosť
sa musia spojiť,
pretože čas sa kráti veľmi, veľmi rýchlo.
Ďakujem.
(Potlesk)