Ničomu ste nerozumeli, však? (Smiech) Týmto si prechádza 63 miliónov nepočujúcich v Indii. Rok čo rok, deň čo deň sa snažia pochopiť svet, v ktorom nič nepočujú. Mať dieťa s inými potrebami sa spája s nedostatkom povedomia a sociálnej stigmy. Rodičia robia všetko preto, aby svoje dieťa dokázali správne vychovať. Ľudia im hovoria „To, že vaše dieťa nepočuje, neznamená, že nemôže hovoriť. Nemá poškodené hlasivky a po čase sa dokáže naučiť hovoriť.“ A tak sa začínajú roky učenia sa hovoriť slová, ktoré dieťa nedokáže počuť. Toto malé dieťa sa snaží komunikovať s rodičmi. Chce byť súčasťou rodinných rozhovorov. Ale nie je toho schopné. Nevie, prečo ho nikto nepočúva. Cíti sa byť izolované a neovláda základnú zručnosť, ktorú bude v živote potrebovať. Keď nastúpi do školu dúfa, že sa veci zmenia. Vidí ako učitelia otvárajú a zatvárajú ústa a na tabuľu píšu nezrozumiteľné veci. Bez toho, aby im rozumel, si to zapisuje, pretože nič nepočuje. Opakuje si to pred testami a vďaka bifľovaniu a niekoľkým známkam dokončí školu. Aké má možnosti zamestnať sa? Je to dieťa, ktoré v skutočnosti nemá žiadne vzdelanie. Tvary slov a slovná zásoba s 30 až 40 slovami. Je emocionálne nestabilný a hnevá sa na celý svet, pretože má pocit, že z neho spravil znevýhodneného. Kde pracuje? Má manuálnu a nekvalifikovanú prácu, v ktorej je zneužívaný. A tu sa v roku 2004 začala moja životná cesta. Ako povedala Kelly, nikto v mojej rodine nie je nepočujúci. Je to zvláštne, nemá to racionálne odôvodnenie. Vhupla som do tohto sveta a naučila sa znakovú reč. Bola to výzva. Nikto to nechcel... Nikto nevedel... „Čo sa to chceš naučiť? Je to vôbec jazyk?“ Ale vďaka tomu som narazila na komunitu, ktorá navonok mlčí ale prekypuje vášňou a zvedavosťou. Učia sa vizuálne. Vypočula som si, čo by naozaj chceli robiť. O rok neskôr, v roku 2005, s úsporami 5 000 $, som v dvojizbovom byte so šiestimi študentmi založila centrum. Spoločne sme sa učili znakovú reč v angličtine. Výzvou a hlavnou otázkou bolo, ako týmto študentom len so strednou školou nájdem skutočnú prácu? Prácu, kde dokážu, že nepočujúci nie sú hlúpi. Táto výzva bola obrovská. Nepočujúci žili roky v temnote. Museli si začať veriť. Ich rodičov sme museli presvedčiť, že ich dieťa nie je nepočujúce a hlúpe. A dokáže sa postaviť na vlastné nohy. Otázkou však bolo, či niekto zamestná človeka, ktorý nehovorí, nepočuje a takmer nevie čítať a písať? Priateľom som sa zdôverila o tom, aké to je byť nepočujúci. Zistila som, že existujú pracovné miesta pre nepočujúcich a boli by tam hodnotní. A so skromnými zdrojmi sme vytvorili prvé učebné osnovy pre nepočujúcich v krajine. Nájsť školiteľov bol problém, preto som školila na túto pozíciu moje nepočujúce deti a študentov. Zmocnili sa toho s hrdosťou. Zamestnávateľ bol i tak skeptický. Vzdelanie, kvalifikácia, ukončenie školy. „Nie, nie, Ruma, nemôžeme ho zamestnať.“ Bol to problém. „Ak by sme ho zamestnali, ako by sme komunikovali? Nevie čítať a písať. Nepočuje,nevie hovoriť.“ Chcela som to prebrať postupne. „Môžeme sa sústrediť na to, čo dokáže robiť? Má vynikajúcu predstavivosť. Dokáže pracovať. A... a ak to nebude fungovať, aspoň to zistíme. Rozpoviem vám príbeh o Vishu Kapoorovi. Prišiel k nám v roku 2009 a neovládal žiadny jazyk. Dokonca ani znakovú reč. Jeho mozog spracovával podnety len vďaka očiam. Jeho matka bola zúfalá. Povedala: „Ruma, necháš ho v tvojom centre 2 hodiny? Nedokážem sa mu venovať, vieš, neustále 24 hodín. Odpovedala som: „Áno, dobre.“ Trvalo nám rok a pol kým sa Vishu naučil jazyk. Keď začal komunikovať, uvedomovať si samého seba, pochopil, že... síce nepočuje, ale dokáže veľa vecí. Zistil, že sa mu páči práca s počítačmi. Podporovali a motivovali sme ho a prešiel cez naše IT programy. Mala som z toho stres ale zvládol všetky testy. Jedného dňa sa naskytla príležitosť v známej IT firme. Len pre skúsenosti a zviditeľnenie som povedala: „Dostaňme Vishu na pohovor.“ Išiel tam a prešiel všetkými technickými testami. Aj tak som povedala: „Dúfam, že tam vydrží aspoň 6 mesiacov.“ Prešiel rok a pol. Vishu tam stále pracuje. A netreba ho ľutovať, že nepočujúci pracuje medzi počujúcimi. Bol najlepším zamestnancom mesiaca. A nie raz, ale dvakrát. (Potlesk) Chcem vám povedať, že v dnešnej dobe nám trvá rok a pol, kým nepočujúceho pripravíme na reálny svet. Len za 6 rokov sa dostalo mojich 500 úžasných študentov do najlepších organizácií v odvetviach ako sú: grafický dizajn, IT, pohostinnosť, bezpečnosť a banky. A tiež v maloobchodných predajniach a v zákazníckom servise. (Potlesk) Sú to ľudia, ktorí pracujú v KFC a kaviarňach a vyzerajú ako my. Na záver vám chcem povedať, že zmena sa dá dosiahnuť. Stačí, keď zmeníme náš pohľad na vec. Ďakujem. (Potlesk) A toto je medzinárodný znak pre potlesk. Veľmi pekne ďakujem.