Sila zraniteľnosti | Brené Brown | TEDxHouston

Brené Brown študuje ľudské vzťahy – našu schopnosť empatie, spolupatričnosti a lásky. V tejto zábavne podanej prednáške sa zdieľa so svojim vnútorným pohľadom z jej výskumu, v ktorom pátrala po porozumení seba samej a ľudstva.

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Tak, začnem takto:

Pred niekoľkými rokmi,
keď mi usporiadateľka zavolala,

pretože som mala mať prednášku,
zavolala mi a povedala:

„Naozaj mám problém s tým,
ako napísať niečo o tebe na malý leták.“

Pomyslela som si:
„A v čom je problém?“

Ona povedala:
„No vieš, videla som ťa prednášať,

predstavím ťa ako výskumníčku,

ale mám strach povedať,
že si výskumníčka, lebo nikto nepríde,

pretože si budú myslieť,
že si nudná a nedôležitá.“ (smiech)

Povedala som „OK.“

A ona: „Ale na tvojich prednáškach
sa mi páči, že hovoríš príbehy.

Takže myslím, že ťa nazvem
rozprávačkou príbehov.“

A samozrejme, ozvala sa vo mne
moja akademická neistá časť:

„Ako ma to chceš nazvať?“
(smiech)

A ona povedala:
„Nazvem ťa rozprávačka príbehov.“

A ja na to: „Ó, a prečo nie
kúzelný škriatok?“ (smiech)

Hovorím jej: „Nechaj ma chvíľu
o tom porozmýšľať.“

Načrela som hlbšie
do svojej odvahy a povedala som:

„Vieš, som rozprávačka príbehov,
som kvalitatívna výskumníčka.

Zbieram príbehy. To je to, čo robím.

A možno príbehy sú iba údaje s dušou.
A možno som len rozprávačka.“

A tak som povedala:
„Vieš čo? Čo keby si povedala,

že som výskumníčka-rozprávačka?“

Zasmiala sa:
„Haha. Nič také neexistuje.“ (smiech)

Takže som výskumník-rozprávač,
a chcem vám dnes niečo povedať

– budeme hovoriť o rozšírení vnímania –

a tak sa chcem s vami podeliť
a povedať zopár príbehov

z môjho výskumu,
ktorý podstatne rozšíril moje vnímanie

a skutočne zmenili spôsob, akým žijem,
milujem, pracujem a vychovávam deti.

A tam začína môj príbeh.

Keď som bola mladá výskumníčka,
študentka doktorandka,

v prvom roku som mala profesora,
ktorý nám na začiatku povedal:

„Ak sa niečo nedá zmerať,
to znamená, že to neexistuje.“

Pomyslela som si, že je to
akoby mi zalichotil.

Opýtala som sa: „Vážne?“
a on odpovedal: „Absolútne.“

Aby ste mi rozumeli
v sociálnej práci mám bakalársky,

magisterský titul a tiež PhD.

v celej svojej akademickej kariére
som bola obklopená ľuďmi,

ktorí tak trochu verili, že
„život je neporiadok, treba to prijať“.

Ja skôr verím tomu, že „život je
neporiadok, treba tu vyupratovať,

roztriediť a uložiť do krabíc“.
(smiech)

Myslím si, že som našla kariéru,
ktorá ma očarila.

Jedno veľké príslovie
v sociálnej práci hovorí:

„Prikloň sa k nepohode z práce“

a ja som tú nepohodu
otočila hore nohami,

celým som tým pohla a získala všetky Áčka.
(smiech)

To bolo moja mantra.

Tak som bola z tohto veľmi nadšená.

A myslela som si,
že to bude kariéra pre mňa,

pretože mám záľubu v zmätočných témach,

ale snažím sa ich zmeniť tak,
aby neboli zmätočné.

Chcem im porozumieť.

Chcem sa dostať na koreň tým veciam,
ktoré sú dôležité,

a potom ich rozuzlím,
aby tomu každý rozumel.

A tak som začala so vzťahmi.

Za ten čas, keď ste sociológ 10 rokov,

tak si uvedomíte,
že vzťahy sú tým, prečo sme tu.

To je to, čo dáva zmysel
a význam našim životom.

To je to, o čom to je.

Nezáleží na tom, či prednášate ľuďom,
ktorí pracujú v sociálnom práve,

alebo sa starajú o mentálne chorých,
zneužívaných alebo zanedbaných.

Vieme, že vzťahy a schopnosť
cítiť prepojenie, to je to,

na čo sme neurobiologicky predurčení.

To je dôvod, prečo sme tu.

Myslela som si:
„Začnem so vzťahmi.“

Poznáte to, keď dostatnete
pochvalu od vašej šéfky.

A povie vám 37 vecí,
ktoré robíte skutočne výborne,

ale v jednej veci,
že tam je „príležitosť na rast“?

(smiech)

A jediné, na čo dokážete myslieť,
je tá „príležitosť na rast,“ však?

Je zrejmé, že týmto smerom
sa tiež uberala moja práca.

Pretože keď sa opýtate ľudí na lásku,
povedia o tom, ako mali zlomené srdce.

Keď sa ich opýtate na spolupatričnosť,
povedia vám o svojom

najneznesiteľnejšom zážitku,
ako boli odstrčení.

Keď som sa opýtala ľudí na vzťahy,
povedali mi príbehy o odlúčení.

Veľmi rýchlo – asi iba za 6 týžňov výskumu

som narazila na túto nepomenovanú vec,
ktorá absolútne objasňuje vzťah spôsobom,

ktorému som nerozumela,
alebo ktorý som nikdy nevidela.

Tak som sa stiahla z výskumu
a myslela som si:

„Musím prísť na to, čo to je.“

A ukázalo sa, že tým je hanba.

A hanba je skutočne ľahko pochopiteľná
ako strach z oddelenia.

Mám niečo o čom,
keby ľudia vedeli alebo to videli,

nebola by som hodná vzťahu?

Môžem vám o tom povedať,
že hanba je univerzálna a máme ju všetci.

Ľudia, ktorí nikdy nezakúsili hanbu,

nemajú žiadnu schopnosť
pre ľudskú empatiu alebo spojenie.

Nikto nechce o hanbe hovoriť,

ale čím menej o nej hovoríte,
tým viac ju máte.

Hanbu podporuje niečo ako

„Nie som dosť dobrá,“ –
všetci poznáme ten pocit.

„Nie som dosť štíhla, dosť bohatá,
dosť krásna, dosť múdra,

nie som dosť vzdelaná
nie som dosť povýšená atď.“

To, čo hanbu podporovalo,
bola neznesiteľná zraniteľnosť.

Aby sa spojenie nadviazalo, musíme si
dovoliť byť videní, skutočne videní.

Viete, čo cítim, keď pomyslím
na zraniteľnosť? Nenávidím zraniteľnosť.

Myslela som, že toto je moja šanca, ako
poraziť zraniteľnosť s meracou paličkou.

Pôjdem do toho
a zistím, ako tá vec funguje.

Dám si na to 1 rok,
úplne tú hanbu rozoberiem.

Chcem pochopiť, ako zraniteľnosť funguje.

Vybabrem s ňou.

Takže bola som pripravená
a skutočne nadšená!

A ako viete, nedopadlo to dobre.
(smiech)

Vy to viete.

Mohla by som vám veľa hovoriť o hanbe,

ale nebudem plytvať vaším časom.

Ale môžem vám povedať podstatu

a to je jedna z najdôležitejších vecí,
ktoré som zistila

za desať rokov výskumu.

Z jedného roka sa stalo 6 rokov.

Tisíce príbehov, stovky dlhých
rozhovorov a tematických skupín.

Bolo obdobie,
keď mi ľudia posielali svoje zápisníky

posielali mi svoje príbehy.

Za 6 rokov mi rukami
prešli tisíce príbehov.

Tak nejako som pochopila,
čo hanba je a ako funguje.

Napísala som knihu, publikovala teóriu,
ale niečo nebolo v poriadku.

Ak by som zhruba rozdelila ľudí,
s ktorými som robila rozhovory, na tých,

ktorí majú skutočný zmysel
pre vnímanie hodnoty,

– vnímanie hodnoty –

ktorí majú silné vnímanie
lásky a spolupatričnosti.

A ostatných ľudí, ktorí o to zápasia,

ktorí sa vždy sužujú tým,
či sú dosť dobrí.

Jediná vec, ktorá rozdelila ľudí na tých,

so silným pocitom lásky a spolupatričnosti
a tých, ktorí o to skutočne zápasia:

Ľudia, ktorí majú silné vnímanie
lásky a spolupatričnosti,

veria, že sú toho hodní.

V tom je to.

Veria, že sú toho hodní.

Podľa mňa najťažšou vecou,
ktorá nás drží mimo spojenia,

je naša obava, že nie sme toho hodní.

Osobne aj profesionálne som tomu
potrebovala viac porozumieť.

Takže zobrala som všetky tie rozhovory,

kde som videla vnímanie hodnoty,

kde som videla, že ľudia žijú tým spôsobom
a tak pozerajú aj na ostatných.

Čo majú títo ľudia spoločné?

Mám trošku závislosť na kancelárskych
potrebách, ale to je na inú diskusiu.

(smiech)

Mala som mániu pre fascikle a fixky

a premýšľala som:
„Ako nazvem tento výskum?“

Prvé slová, ktoré mi prišli na myseľ,
boli: „celým svojím srdcom“.

Ľudia, ktorí žijú „celým svojím srdcom“,
žijú z hlbokého vnímania svojej hodnoty.

Napísala som to na vrch obalu
a začala som prezerať záznamy.

V prvých 4 dňoch som urobila
intenzívnu analýzu dát.

Vytiahla som všetky tie rozhovory,
príbehy o incidentoch.

Čo je spoločnou témou?
Aký je spoločný menovateľ?

Môj manžel odišiel s deťmi
mimo mesta. (smiech)

Pretože som išla skúmať
tie veci veľmi zanietene.

Vždy keď píšem, tak som
v takom výskumníckom režime.

A tu je to, čo som zistila.

To, čo mali spoločné,
bol zmysel pre odvahu.

Na chvíľku chcem oddeliť
odvahu a statočnosť.

Pôvodná definícia odvahy,

keď sa toto slovo prvýkrát
objavilo v angličtine,

pochádza z latinského slova cor,
čo znamená srdce,

pôvodná definícia je povedať
svoj príbeh o tom, kto ste

celým svojím srdcom.

Takže títo ľudia, veľmi jednoducho,
mali odvahu byť nedokonalí.

Mali súcit v prvom rade sami
so sebou, a potom s ostatnými.

Pretože ukázalo sa, že nemôžeme
mať súcit s inými ľuďmi,

ak sami so sebou
nezaobchádzame láskavo.

Výsledkom autentickosti bolo,

– a to bola ťažká časť –

že mali vzťah,

boli ochotní zanechať to,
akými si mysleli, že by mali byť,

aby sa stali tými, kým sú.

To je absolútne nevyhnutné
urobiť pre vzťah.

Druhá vec, čo mali spoločné, bolo:

Úplne prijali zraniteľnosť.

Veria, že to, čo ich robí zraniteľnými,
ich robí aj krásnymi.

Nehovorili o zraniteľnosti,
že je príjemná alebo neznesiteľná,

ako som sa dozvedela
z rozhovorov o hanbe,

oni iba hovorili o tom,
že zraniteľnosť je nevyhnutná.

Hovorili o ochote povedať
ako prvý: „Milujem ťa,“

o ochote urobiť niečo, aj keď
neexistuje žiadna záruka.

O ochote predýchať to čakajúc
na správu lekára o mamograme.

Sú ochotní investovať do vzťahu,
ktorý môže alebo nemusí fungovať.

Myslia, že to je úplne základné.

Pre mňa osobne to bola zrada,
pretože nemohla by som uveriť,

že som sa zaviazala oddanosti výskumu,

kde už z definície našou prácou je:
kontrolovať a predvídať,

študovať fenomény a z výslovného
dôvodu kontrolovať a predvídať.

A teraz sa moje poslanie
kontrolovať a predvídať otočilo,

pretože odpoveďou je zraniteľnosť.

Zastaviť kontrolovanie a predvídanie.

To mi spôsobilo malé zrútenie.

(smiech)

Ktoré vlastne viac vyzeralo takto:
[zrútenie, duševné prebudenie] (smiech)

A skutočne to tak bolo.

Viedlo to k tomu,
čo som nazvala zrútením,

Ale moja terapeutka to nazvala
„duševným prebudením“. (smiech)

Duševné prebudenie znie lepšie,
ale uisťujem vás, že to bolo zrútenie.

Musela som odložiť svoje údaje
a vyhľadať terapeuta.

Poviem vám toto: viete, kto ste,

keď zavoláte svojim priateľov a poviete:
„Myslím, že potrebujem niekoho navštíviť.

Môžeš mi niekoho odporučiť?“

Pretože asi 5 z mojich priateľov povedali:

„Fúúú. Nechcela by som byť
tvojou terapeutkou.“ (smiech)

A ja na to: „Čo to znamená?“

A oni: „To iba tak hovorím, veď vieš.

Neprines si so sebou svoju
meraciu paličku!“ (smiech)

Odpovedala som: „Ok.“

A tak som si našla terapeuta.

Moje prvé stretnutie s ňou, s Dianou:

Priniesla som si so sebou môj zoznam,
ako žiť život celým srdcom.

Ona si sadla a opýtala sa:
„Ako sa máte?“

A odpovedala som:
„Som v pohode. Som v poriadku.“

Spýtala sa: „Čo sa deje?“

A toto je terapeut, ktorý vidí terapeuta,

pretože musíme prejsť týmito vecami,
pretože ich detektory kravín sú dobré.

(smiech)

A tak som povedala,
„Mám problém, zápasím s tým.“

A spýtala sa:
„Čo je to za problém?“

Odpovedala som:
„Mám problém so zraniteľnosťou.

A viem, že zraniteľnosť
je jadrom hanby a strachu

a nášho zápasenia o hodnotu,
ale ukazuje sa, že aj

počiatok radosti, kreativity,
spolupatričnosti a lásky.

A myslím, že mám problém
a potrebujem pomoc.“

A dodala som:
„Žiadne rodinné problémy,

žiadne problémy v detstve.“ (smiech)

„Potrebujem iba nejaké stratégie.“

(smiech)

(potlesk)

Vďaka.

A ona vyzerala asi takto.

(smiech)

Potom som povedala:
„To je zlé, však?“

A ona odpovedala:
„Nie je to ani dobré, ani zlé.“

(smiech)

„Je to iba také, aké to práve je.“

Pomyslela som si:
„Och, to bude nanič!“

(smiech)

Aj bolo a aj nebolo.

Trvalo to asi rok.

A viete, že existujú ľudia,

ktorí keď si uvedomia,
že zraniteľnosť a nežnosť sú dôležité,

tak sa nejako podriadia
a vojdú do toho:

A) to nie som ja,

B) s takými ľuďmi by som sa ani nebavila.

(smiech)

Pre mňa to bol celoročný boj.
(smiech)

Bola to výzva, zápas. Keď zraniteľnosť
zatlačila, ja som zatlačila späť.

Prehrala som súboj,
ale snáď znovu získala svoj život.

A potom som sa vrátila k výskumu
a strávila v ňom niekoľko ďalších rokov

snažiac sa porozumieť ľuďom,
ktorí žijú celým srdcom,

aké rozhodnutia robia
a čo my robíme so zraniteľnosťou.

Prečo s tým toľko zápasíme?

Som jediná, kto zápasí so zraniteľnosťou?

Nie.

Toto som zistila:

Znecitlivujeme zraniteľnosť.

Keď čakáme na telefonát –

je to smiešne, myslím, že v stredu som sa
to pýtala na Twitteri a na Facebooku:

„Ako by ste definovali zraniteľnosť
a čo spôsobuje, že sa cítite zraniteľní?“

Asi za hodinu som mala 150 odpovedí.

Pretože som to chcela vedieť
od ľudí zvonku.

„Požiadať manžela o pomoc, keď som chorá,
a sme iba čerstvo zosobášení.“

„Iniciovať sex s mojím manželom.“

„Iniciovať sex s mojou manželkou.“

„Byť odmietnutý.“
„Pozvať niekoho na rande.“

„Čakať na lekárovu odpoveď.“

„Dostať výpoveď.“
„Dávať ľuďom výpovede.“

To je svet, v ktorom žijeme.

Žijeme v zraniteľnom svete.

Jeden zo spôsobov, ako s tým zaobchádzame,
je, že zraniteľnosť znecitlivujeme.

A myslím, že o tom existujú dôkazy,
ale nie je to jediný dôvod.

Tento dôkaz existuje, je to veľký dôvod.

Sme najzadĺženejší,
najobéznejší, najviac závislí

a najviac na liekoch v celej histórii USA.

Problém je v tom
– zistila som to z výskumu –

že nemôžete selektívne
znecitlivovať emócie.

Nemôžete povedať:
„Toto sú zlé veci:

zraniteľnosť, smútok, hanba, strach,
sklamanie. Ja nechcem cítiť tieto veci.“

A potom si dám pár pív a banánové koláče.

(smiech)

Nechcem cítiť tieto veci!

Smejete sa, lebo viete, o čom hovorím.

(smiech)

Nemôžete vynechať tieto ťažké pocity

bez toho, aby ste neznecitliveli
iné emócie.

Nemôžete selektívne znecitlivovať.

Takže ak ich znecitlivíme, tak
znecitlivíme aj radosť,vďačnosť a šťastie.

A potom sa cítime mizerne
a hľadám zmysel a význam.

Potom sa cítime zraniteľní,

a tak si dáme pár pív a banánové koláče.

A stáva sa z toho nebezpečný kruh.

Potrebujeme premýšľať o tom,
prečo a ako tie pocity znecitlivujeme.

A to sa nemusí týkať iba závislosti.

Ďalšou vecou, ktorú robíme, je,
že robíme z neistého isté.

Náboženstvo prešlo
z viery v tajomstvo ku viere v istotu.

„Ja mám pravdu, ty sa mýliš, buď ticho.“

Tak je to.

Jednoducho istota.

Čím viac sa bojíme,
tým viac sme zraniteľnejší.

Tak vyzerá dnes politika.

Už to nie je diskusia, žiaden dialóg.

Je to iba obviňovanie.

Viete, ako odborníci definujú obviňovanie?

„Je to spôsob,
ako vyprázdniť bolesť a nepohodu.“

Chceme všetko dokonalé.

Ak existuje niekto, kto by chcel mať
takýto život, tak som to ja.

Ale tak to nefunguje.

Pretože berieme tuk z našich zadkov
a dávame ho na naše líca.

(smiech)

Tak to nefunguje!

Dúfam, že o 100 rokov
sa ľudia pozrú späť a povedia: „Wow!“

(smiech)

Chceme mať všetko perfektné,
najnebezpečnejšie je, že aj naše deti.

Stručne vám poviem,
čo si myslím o našich deťoch.

Keď sa narodili, boli uspôsobené
na prebíjanie sa životom.

Keď držíte v rukách krásne malé bábätká,
našou úlohou nie je povedať:

„Pozri sa na nich, pozri sa na ňu,
je dokonalá, perfektná.“

Mojou úlohou nie je starať sa,
aby bola dokonalá, alebo

uistiť sa, že sa dostane v 5. triede
do tenisového tímu a v 7. na Yale.

To nie je našou úlohou.

Našou úlohou je pozrieť sa a povedať:

„Nie si dokonalá, si uspôsobená
pre boj s ťažkosťami,

ale si hodná lásky a toho, že sem patríš.“

To je naša úloha. Ukážte mi generáciu
detí, ktoré sú takto vychovávané,

a skončia sa problémy, ktoré vidíme dnes.

Predstierame, že to, čo robíme,
nemá vplyv na iných ľudí.

Robíme to vo svojom osobnom živote
a robíme to v podnikoch

či je to kauza prepustenia na kauciu,
olejová škvrna alebo iná.

Predstierame, že to, čo robíme,
nemá obrovský vplyv na iných ľudí.

Spoločnostiam by som povedala
„Ľudia, nie ste na ródeu.“

Potrebujeme, aby ste boli autentickí,
skutoční a povedali:

„Prepáčte nám. Mrzí nás to.
Dáme to do poriadku.“

Ale je tu iný spôsob, a tým zakončím.

Toto som zistila:

Nechajme, aby sme boli videní,
hlboko a zraniteľne videní.

Milovať celým srdcom,
hoci nie je žiadna záruka,

to je v skutočnosti veľmi ťažké.

Ako matka vám môžem povedať,
že je to neznesiteľne ťažké.

Praktizovať vďačnosť a radosť

aj v tých okamihoch strachu,
keď sa pýtame:

Môžem ťa takto veľmi milovať?
Môžem tej veci tak vášnivo veriť?

Môžem byť taká prudká ohľadom tohto?

Byť schopný zastaviť sa a namiesto
premýšľania o katastrofách,

ktoré by mohli nastať, povedať:
„Som tak vďačný, pretože

keď vnímam zraniteľnosť,
znamená to, že som nažive.“

A napokon, čo považujem
za najdôležitejšie,

je veriť, že sme dosť dobrí.

Pretože ak začneme od toho,
že „sme dosť dobrí“,

potom prestaneme kričať a začneme počúvať.

Budeme láskavejší
a srdečnejší k ľuďom okolo nás,

a tiež láskavejší a srdečnejší ku sebe.

To je všetko. Ďakujem vám.

(potlesk)