Zdravím vás. Na začiatok vám položím jednu otázku. Koľkí z vás poznáte človeka, ktorý sedí vedľa vás? Zaujímavé. A pamätáte si na prvý rozhovor, ktorý ste s tým človekom viedli? Viete, rozhovory vytvárajú spojenia. Predstavme si, že každý rozhovor je ako malé kovové spojenie. A zakaždým, keď sa rozprávate s neznámym človekom, vytvoríte takéto kovové spojenie. A každým rozhovorom, ktorý odvtedy vediete, je to spojenie silnejšie. A každý deň každý z nás stretne veľa cudzích ľudí: predavačka, taxikár, možno vrátnička v budove, do ktorej vojdete. A s každým rozhovorom budujeme nové spojenie. Až nakoniec z toho vznikne akási veľká celosvetová sieť rozhovorov. Niečo ako World Wide Web. Známe slovné spojenie, kde som to len počula? Takže tak. Rozhovor. Je to čosi fascinujúce. Rozhovor je dobrodružstvo. Rozhovor vám dá úplne novú perspektívu. Rozhovor otvára dvere. Rozhovor má moc rozpútať vojnu a rozhovor má moc vytvoriť prímerie. A rozhovory definujú, kto sme ako ľudská rasa. A pomyslite na toto. Každý jeden človek bol raz pre vás cudzím. Nevedeli ste o ňom absolútne nič, pokiaľ nedošlo k tomu prvého rozhovoru. Tak vám chcem dnes povedať, aby ste sa rozprávali s cudzími ľuďmi a aby ste viedli rozhovory. A poviem vám, ako na to. Sedem spôsobov, ako viesť rozhovor takmer s každým. Pracujem v rádiu a zbožňujem rozhovory s ľuďmi. Naozaj. Milujem to. A som šťastná, že sa tým môžem živiť. Môj deň vyzerá asi takto: Každé ráno vojdem do prázdnej miestnosti, nasadím si mikrofón a zhováram sa s 1,6 miliónom ľudí, ktorých nevidím. Presne tak. Viete, čo je na tom celom najťažšie? Čas. V 4-hodinovej relácii mám 20 minút. To je celý priestor na rozhovor. A za 20 minút vás musím presvedčiť, že som vaša najlepšia kamoška. Ako to urobím? Ako si vytvorím vzťah? Mám 20 minút na to, aby som vás zapojila, informovala a nabudila, ale hlavne 20 z 20 ráz, čo zapnem mikrofón, vám musím na perách zanechať úsmev. Akurát, že vás vôbec nevidím, nič o vás neviem a vôbec nedokážem odhadnúť vaše reakcie. Ako to urobiť? Ako sa rozprávať s neznámym človekom? Nuž, 9 rokov v rádiu ma naučilo týchto pár jednoduchých trikov. Cudzí ľudia sú všade. A vždy nám vravievali: „Nerozprávaj sa s cudzími ľuďmi!“ Ale ja to vidím inak. Každý neznámy človek je nová príležitosť, príležitosť naučiť sa niečo nové, príležitosť zažiť skúsenosť, akú ste ešte nezažili. Alebo si vypočuť príbeh, ktorý ste ešte nikdy nepočuli. A už sa vám to iste stalo. Ste v miestnosti s neznámymi ľuďmi. Pozeráte sa naokolo, vidíte niekoho cudzieho a poviete si: „S týmto človekom sa chcem rozprávať!“ A takmer už počujete prvé slovo, ale to nie a nie zaznieť. Niekde tu sa zasekne a myká sa hore-dolu a vy si nie ste istí... Viete čo? Dám vám radu: proste to povedzte. Čo najhoršie sa môže stať? Nebudú sa s vami rozprávať. Ale nerozprávajú sa s vami ani teraz... Prvé slovo odstraňuje zábrany. V dobrom slova zmysle. Viete, akonáhle poviete prvé slovo, všetko ostatné už potom ide samo. Takže to nekomplikujte. Jednoduché „Ahoj“, „Čau“, „Zdravím“. A spravte to, čo každý dobrý hráč. Obrňte sa entuziazmom, pozitívnou náladou, energiou, hoďte na seba pekný úsmev a pozdravte! Ja viem. Tá divná chvíľa nastane práve teraz. Otočte sa k človeku sediacemu vedľa vás, podajte mu ruku a pozdravte ho. No tak, do toho. (smiech) Zbožňujem ten neohrabaný smiech. „Prečo nás to núti robiť?“ Prvé slovo odstraňuje zábrany. Viete, každý deň sa pasujeme s jednou ťažkosťou. Je to čas. V rádiu máme k dispozícii iba 90 sekúnd a za ten čas musí byť rozhovor nezabudnuteľný. Tak ako to spravíte? Čo je tou najväčšou výzvou? Úprimne, ak zapadneme v otrepaných frázach ako: „Ahoj!“ „Čau!“ „Ako sa máš?“ „Dobre.“ „Čo nového?“ „Nič také.“ „Všetko po starom.“ „Tak mi povedz, čo je nové?“ 45 sekúnd ste už stratili. Vidíte? Takže toto je moja rada: preskočte úvodné frázy a spýtajte sa nejakú osobnú otázku. A nebojte sa, verte mi. Budete prekvapení, koľko sú ľudia ochotní zdieľať, keď sa spýtate. Spýtajte sa akúkoľvek osobnú otázku. Napríklad: Máte zaujímavé meno. Ako ste k nemu prišli? Je za ním nejaký príbeh? Alebo... Ako dlho žijete v tomto meste? Pamätáte si prvý deň, keď ste sem prišli? Odpovede na tieto otázky sú vždy jedinečné a vždy niečo osobné. Moja najobľúbenejšia je táto: Odkiaľ pochádzate? A kde žijú vaši príbuzdní? Naozaj, urobím to zakaždým, keď sedím v taxíku. Spýtam sa tú otázku. Odkiaľ pochádzate? A kde žijú vaši príbuzní? Poviem vám krátky príbeh. V jeden večer som sa vracala domov, nasadla do taxíka, otvorila dvere, sadla si a povedala: „Odkiaľ pochádzate? Kde žijú vaši príbuzní?“ A 60-ročný pakistanský taxikár mi začal rozprávať všetko o svojom živote v Pešavare. Zhovárali sme sa o politike, o hudbe, rodine, manželke, jeho farme... A o 20 minút neskôr je presvedčený, že budem skvelou nevestou pre jeho 26-ročného syna, absolventa vysokej školy v Pešavare. (smiech) A ako vystupujem z taxíka, on už s pohľadom plným nadšenia vyťahuje jeho fotografiu. Musím uznať, že sme sa veľmi ťažko lúčili. Ale morálne poučenie z tohto príbehu znie, čo začne jedným „ahoj“, môže skončiť žiadosťou o ruku. A to je varovanie. (smiech) Tretí krok. Nájdite, čo máte spoločné. Stretli ste už niekedy niekoho, kto začal rozhovor, akoby začínal diskusiu? „Ja som z Naí Dillí.“ „Neznášam Naí Dillí.“ (smiech) Nič tak nezabije konverzáciu ako negativita. Keď niekoho stretnete prvýkrát, snažte sa nájsť nejakú vec, ktorú vy a ten druhý máte spoločnú. Ak začnete na tomto bode, a od neho sa začnete posúvať, zrazu zistíte, že konverzácia je oveľa jednoduchšia. To preto, že sa obaja ocitáte na rovnakej strane niečoho. A to je veľmi významná vec. Čo by ste teda potenciálne mohli mať spoločné s cudzím človekom? Môže to byť čokoľvek. Ste v rovnakom čase na rovnakom mieste, možno pochádzate z rovnakej krajiny, možno obaja zbožňujete zimu alebo chcete, aby už pršalo. Neviem, veď vy už niečo nájdete. Keď nájdete, čo máte spoločné, okamžite si získavate druhého človeka. A to je nápomocné, verte mi. Venujte jedinečný kompliment. Niekde som čítala, že ľudia zabudnú, čo robíte, a zabudnú, čo ste im povedali, ale nikdy nezabudnú, ako sa pri vás cítili. Takže buďte veľkodušní. Choďte a venujte niekomu pekný kompliment. Nuž, a ja verím v tzv. „imunitu na komplimenty“, ktorá pochádza zo skúsenosti, ktorá sa mi stala, keď som stretla jednu nádhernú supermodelku. Pozrela som na ňu a povedala jej: „Ach! Ste nádherná!“ Ale na jej tvári sa nezračila žiadna reakcia. „Ako je to možné?“ pýtala som sa. A vtedy som si uvedomila, že je imúnna voči slovu „nádherná“. Pravdepodobne to už počula v ten deň stotisíckrát. A ak používa sociálne siete, tak aj miliónkrát za deň. Každý z nás je imúnny voči nejakým slovíčkam. Môže to byť „milý“, „super“, „pecka“... Vyhnite sa im. Radšej si vytvorte vlastný kompliment, ktorý je jedinečný a úprimný, a nemusíte pritom klamať. Naozaj. Keď sa na niekoho pozriete a poviete: „Páči sa mi, že keď sa usmievaš, akoby sa usmieval tvoj nos, a potom sa usmiali tvoje oči a potom sa usmejú tvoje uši, dokonca aj čelo a zrazu, akoby sa celá tvoja osoba usmievala.“ Vidíte? Dúfam, že takýto kompliment tak skoro nezabudnete. Venujte jedinečný a úprimný kompliment. Opýtajte sa na názor. Všetci máme nejaký názor, verte mi. A všetci chceme, aby boli vypočuté, a každý potrebuje uznanie. Tak sa teda spýtajte na názor, a tým otvoríte nové možnosti. Vtedy začína skutočná komunikácia a budete prekvapení, koľko veľa môžete zistiť o človeku jednoducho záujmom o ich názor na niečo celkom jednoduché. Ale pozor, niektorí robia zásadnú chybu. Opýtajú sa vás na názor na niečo veľmi zložité. Akoby vás chceli zastrašiť. Som v miestnosti plnej vzdelaných odborníkov, niekto ku mne pristúpi a spýta sa: „Tak, čo si myslíte o tom, ako ceny ropy ovplyvnili trh s nehnuteľnosťami v Dubaji?“ Cítim sa zahnaná do kúta. Bojím sa zlyhania, cítim sa ako na skúške. A to je ponaučenie. Nikto by nechcel zlyhať v prvej konverzácii. Takže sa spýtajte niečo jednoduché. A všeobecné. Ako vám chutí káva? Kedy ste naposledy pozerali nejaký film? Čo si o ňom myslíte? A keď vám niekto hovorí svoj názor: naozaj ho počúvajte. Nepočúvajte, aby ste odpovedali. Počúvajte, aby ste počúvali. To je rozdiel. A to ma privádza k ďalšiemu bodu. Buďte prítomní. Určite sa vám to už stalo. Mne určite áno. Predkladáte niekomu celé svoje vnútro a oni na to len: „Hej, hej, len hovor ďalej. Viem robiť viac vecí naraz! Čo je s tou Wi-Fi?“ (smiech) Viete, keď sa niekto snaží s vami komunikovať, to posledné, čo môžete urobiť, je skutočne byť prítomný. Byť prítomný celým svojím srdcom. Proste byť tam. A – och, moja obľúbená časť – udržujte očný kontakt. Verte mi, očný kontakt má neskutočné čaro. Umožňuje vám cítiť ten rozhovor. A verte mi, keď sa niekomu dívate do očí, na 90 % sa neodváži pozrieť inde, však? (smiech) Ešte keby som sa tak mohla dívať do očí 1,6 miliónom ľudí, nemusela by som sa obávať, že nás vypnete počas reklám! A to ma privádza k mojej obľúbenej časti, ktorá má chytľavý názov: Meno, mesto, zviera, vec. Pamätáte si na tú hru? Pamätajte si detaily o ľuďoch. Pamätajte si ich mená. Je to veľmi dôležité. Je to strašné, keď niekoho stretnete po 18. krát a poviete: „Ty musíš byť Pavol, nie Peter. Niečo, čo začína na P a končí na...“ Hrôza. Pamätajte si meno a zopakujte im ho späť. Nemáte potuchy, ako dôležito sa potom budú cítiť. A to nie je jediný detail. Pamätajte si aj ostatné detaily. Miesta, ktoré radi navštevujú, miesta, ktoré už navštívili, miesta, ktoré by chceli navštíviť, mená domácich miláčikov. Ako sa v poslednej dobe majú? Čo majú radi? Pamätajte si mená ich detí, tým môžete veľa získať. Pamätajte si mená ich manželiek a ich priateliek. Ale hlavne tie dve nepopleťte, to by mohla byť katastrofa. (smiech) Pamätajte si takéto maličkosti o ľuďoch a opakujte im to, naozaj sa o nich zaujímajte, a automaticky sa stávate akoby takým investorom do ich blahobytu a tak sa budú cítiť zaviazaní, aby s vami udržali rozhovor. Tak to by sme mali. 7 úžasných spôsobov, ako môžete viesť rozhovor s hocikým, a 7 dôvodov, prečo by ste mali využiť prestávku, ktorá o chvíľu príde, na pozhováranie sa s neznámym človekom. Skončím jedným prirovnaním. Konverzácia, to je ako čítanie knihy. Môžete si nalistovať stránku, ktorú len chcete. Môžete hneď skočiť ku svojej obľúbenej kapitole. Môžete čítať tak dlho, ako chcete, a môžete čítať, čo len chcete. A každý človek, verte mi, je veľmi dobrou knihou. A mne je tak ľúto, keď vidím, že celé ľudské životy sú často zredukované na 140 znakov vo vtieravých titulkoch. Lebo to nie sme my. Nie sme skrátené verzie. Sme celé ľudské príbehy. Zaslúžime si od seba navzájom viac. Tak čo spravíte v tomto veľkom svete zvanom knižnica? Budete sa len prechádzať okolo, dívať sa na tvrdé väzby a čítať si tituly? Alebo sa natiahnete po knihu, otvoríte ju a začítate sa do príbehu? Je to na vás. Ďakujem. (potlesk)