William Ury: Cesta od "nie" k "áno"

Willam Ury, autor knihy "Ako dosiahnuť súhlas", ponúka elegantný, jednoduchý (ale nie ľahký) spôsob, ako sa dohodnúť aj v najťažších situáciách -- od rodinnej hádky možno až po Blízky Východ.

Téma vyjednávania

mi pripomína jeden z mojich obľúbených príbehov

zo Stredného Východu,

o mužovi, ktorý nechal svojim trom synom 17 tiav.

Prvorodenému synovi zanechal polovicu tiav,

prostrednému synovi tretinu tiav

a najmladšiemu synovi zanechal devätinu tiav.

Traja synovia začali vyjednávať.

17 sa nedá deliť dvomi.

Nedá sa deliť ani tromi.

A nedá sa deliť deviatimi.

Spočiatku bratská nálada sa začala vyhrocovať.

Nakoniec išli zúfalí

za múdrou starenkou, aby sa s ňou poradili.

Múdra starenka o ich probléme dlho uvažovala

a nakoniec za nimi prišla a povedala,

"Nuž, neviem, či vám viem pomôcť,

ale môžem vám dať moju ťavu, ak chcete."

A tak mali 18 tiav.

Prvorodený syn si vzal polovicu -- polovica z 18 je deväť.

Prostredný syn si vzal svoju tretinu -- tretina z 18 je šesť.

Najmladší syn si vzal svoju devätinu --

devätina z 18 sú dve.

Spolu je to 17.

Jedna ťava im zvýšila.

Vrátili ju múdrej starenke.

(Smiech)

Ak o tom príbehu chvíľu porozmýšľate,

zistíte, že sa podobá

na množstvo neľahkých vyjednávaní, ktorých sa zúčastňujeme.

Začínajú tak ako tých 17 tiav -- neriešiteľne.

Potrebujeme v takých situáciách

urobiť krok späť tak, ako tá múdra starenka,

pozrieť sa na problém inými očami

a prísť na riešenie v podobe 18. ťavy.

To hľadanie 18. ťavy v konfliktoch na svete

je mojou životnou vášňou.

V podstate vidím ľudstvo ako tých troch bratov,

všetci sme jedna rodina.

Nielenže nám to potvrdila veda,

ale vďaka komunikačnej revolúcii

sú všetky kmene na planéte, všetkých 15 000 kmeňov,

spolu v kontakte.

A vyzerá to ako na veľkom rodinnom stretnutí.

A tak ako mnoho veľkých rodinných stretnutí,

nie je to vždy pohoda.

Je tu veľa konfliktov.

Otázkou zostáva,

ako sa vyrovnáme s našou rozdielnosťou?

Ako si poradíme s našimi najhlbšími rozdielmi,

keď vezmeme do úvahy ľudský sklon ku konfliktu

a ľudský talent

na vyvíjanie zbraní schopných obrovského ničenia?

To je otázka.

Strávil som uplynulé tri desaťročia --

takmer štyri --

cestovaním po svete,

snažil som sa pracovať, zapojiť sa do konfliktov

od Juhoslávie po Stredný Východ,

od Čečenska po Venezuelu,

do niektorých z najťažších konfliktov na povrchu zeme,

a vždy sa sám seba pýtam tú otázku.

A myslím, že som prišiel na to, čo je,

určitým spôsobom, kľúčom k mieru.

Je to vlastne prekvapujúco jednoduché.

Nie je to ľahké, ale je to jednoduché.

A nie je to ani nové.

Je to jedno z našich najstarších ľudských dedičstiev.

Tajomstvom mieru sme my.

Sme to my, kto tvorí

komunitu obklopujúcu

každý konflikt,

kto v ňom môže hrať konštruktívnu úlohu.

Poviem vám príbeh, príklad.

Pred 20 rokmi som bol v Južnej Afrike

a pracoval som so stranami v tom konflikte,

a mal som mesiac času navyše,

a tak som chvíľu žil

s niekoľkými kmeňmi San žijúcimi v buši.

Bol som zvedavý, akí sú, a akým spôsom riešia konflikt.

Pretože ešte nedávno

boli lovcami a zberačmi,

žili tak, ako naši predkovia

počas 99 percent doby ľudského príbehu.

Všetci muži majú jedovaté šípy, ktorými lovia --

smrteľné.

Ako sa oni vyrovnávajú s rozdielnosťou?

Zistil som,

že keď sa v týchto komunitách začnú hádať,

niekto odíde a ukryje jedovaté šípy v buši,

a potom sa všetci usadia do kruhu,

a sedia, a rozprávajú sa, a sedia, a rozprávajú sa.

Môže to trvať dva dni, tri dni, štyri dni,

ale neoddýchnu si,

kým nenájdu riešenie,

alebo ešte lepšie, zmierenie.

A ak vášne stále neutíchajú,

pošlú niekoho na návštevu k príbuzným,

aby sa upokojil.

Ten systém je,

aspoň myslím, ten systém, ktorý nás udržal nažive až doteraz,

keď vezmeme do úvahy naše ľudské tendencie.

Ten systém volám tretia strana.

Pretože ak sa nad tým zamyslíte,

keď hovoríme o konflikte, keď ho opisujeme,

vždy hovoríme o dvoch stranách.

Sú to Arabi a Izraelčania, pracujúci verzus manažment,

muž versus žena, republikáni verzus demokrati,

ale často nevidíme,

že tam je vždy aj tretia strana.

A tretia strana konfliktu sme my,

komunita okolo,

priatelia, známi,

príbuzní, susedia.

A môžeme v tom hrať neuveriteľne konštruktívnu úlohu.

Možno tým najzákladnejším spôsobom,

akým môže tretia strana pomôcť,

je pripomenúť tým dvom, o čo môžu prísť.

Kvôli deťom, kvôli rodine,

kvôli spoločnosti, kvôli budúcnosti,

prestaňme sa hádať a začnime sa rozprávať.

Pretože

keď ste uprostred konfliktu,

ľahko stratíte perspektívu.

Je ľahké iba reagovať.

Ľudia sú stroje na reakcie.

A ako hovorí príslovie,

keď si nahnevaný, urobíš najlepší prejav,

ktorý budeš ľutovať.

A to nám pripomína tretia strana.

Tretia strana nám pomáha vyjsť na balkón,

ktorý je metaforou pre perspektívu,

z ktorej môžeme vidieť cenu.

Dovoľte mi povedať vám príbeh z mojej skúsenosti vyjednávača.

Pred niekoľkými rokmi som mal pomôcť

vo veľmi ťažkých rozhovoroch

medzi vodcami Ruska

a vodcami Čečenska.

Ako viete, zúrila tam vojna.

Stretli sme sa v Hágu,

v Paláci mieru,

v rovnakej miestnosti, kde sa konali

juhoslovanské tribunály pre vojnové zločiny.

A rozhovory od začiatku nabrali rýchly spád,

keď viceprezident Čečenska

ukázal na Rusov a povedal,

"Mali by ste ostať sedieť na svojich miestach,

pretože vás tu budú súdiť za vojnové zločiny."

A pokračoval, potom sa otočil ku mne a povedal,

"Vy ste Američan.

Pozrite sa, čo ste vy Američania urobili v Portoriku."

A ja som začal rýchlo rozmýšľať, "Portoriko? Čo viem o Portoriku?"

Začal som reagovať,

ale potom som sa pokúsil vyjsť na balkón.

A keď sa odmlčal,

a všetci sa na mňa pozreli, a čakali odpoveď,

odpoveď z perspektívy, poďakoval som mu za pripomienky

a povedal som, "Cením si vašu kritiku mojej krajiny,

a beriem to ako znamenie, že sme medzi priateľmi,

a môžeme hovoriť jeden s druhým úprimne.

A nie sme tu na to, aby sme hovorili o Portoriku alebo o minulosti.

Sme tu, aby sme našli spôsob,

ako ukončiť trápenie a krviprelievanie v Čečensku."

A rozhovor sa vrátil na správnu cestu.

To je úloha tretej strany,

pomáhať tým dvom vyjsť na balkón.

Teraz chvíľu venujem tomu,

čo je považované za najťažší svetový konflikt,

alebo konfikt, ktorý sa nedá vyriešiť,

a to Stredný Východ.

Otázka je: kto je tretia strana tam?

Ako môžeme vyjsť na balkón?

Nejdem sa tváriť, že mám odpoveď

na konflikt na Strednom Východe,

ale myslím si, že mám prvý krok,

doslova prvý krok,

niečo, čo by hocikto z nás, z tretej strany, mohol urobiť.

Najprv sa vás niečo opýtam.

Koľkí z vás

sa v posledných rokoch

strachovalo o Stredný Východ

a rozmýšľali ste, čo by ste mohli urobiť?

Len zo zvedavosti, koľko z vás?

Okej, takže veľká väčšina.

A to sme tu, ďaleko odtiaľ.

Prečo sa o tento konflikt tak zaujímame?

Je to tým, koľko ľudí tam zomiera?

V konflikte v Afrike zomiera stokrát viac ľudí

ako na Strednom Východe.

Nie, je to kvôli príbehu,

je to kvôli tomu, že cítime, že sa toho príbehu

osobne zúčastňujeme.

Či už sme kresťania, moslimovia alebo židia,

veriaci alebo neveriaci,

cítime, že v tom máme osobný podiel.

Na príbehoch záleží. Ako antropológ to viem.

Príbehy nám umožňujú predávať vedomosti.

Dávajú našim životom zmysel.

Oni sú tým, čo tu na TEDe robíme, rozprávame príbehy.

Príbehy sú kľúčom.

A moja otázka znie,

áno, pokúsme sa vyriešiť politické problémy

na Strednom Východe,

ale pozrime sa aj na príbeh.

Dostaňme sa až na koreň toho, o čom to celé je.

A pozrime sa, či v tom môžeme použiť silu tretej strany.

Čo by to znamenalo? Aký je tu príbeh?

Ako antropológovia vieme,

že každá kultúra má svoj príbeh vzniku.

Aký je príbeh vzniku Stredného Východu?

V skratke je to:

pred 4000 rokmi muž zo svojou rodinou

prešiel cez Stredný Východ

a svet už nikdy potom nebol taký, ako predtým.

Tým mužom bol, samozrejme,

Abrahám.

A on stál za jednotou,

jednotou rodiny.

Je otcom nás všetkých.

A za tým si nielen stál, to bol aj jeho odkaz.

Jeho odkazom bola jednota,

prepojenie a jednota nás všetkých.

A medzi jeho hodnoty patril rešpekt,

láskavosť k cudzincom.

Bol známy pre svoju pohostinnosť.

A v tom zmysle

je on tou treťou stranou

Stredného Východu.

On je ten, kto nám pripomína,

že sme súčasťou väčšieho celku.

A ako by ste --

uvažujme o tom chvíľu.

Dnes čelíme hrozbe terorizmu.

Čo je terorizmus?

Terorizmus vezme nevinného cudzinca

a správa sa k nemu, ako k nepriateľovi, ktorého zabije,

aby vyvolal strach.

Čo je opakom terorizmu?

Keď vezmete nevinného cudzinca

a správate sa k nemu, ako k priateľovi,

ktorého uvítate vo svojom dome,

aby ste rozsievali a vytvárali porozumenie,

a rešpekt, a lásku.

Čo ak

vezmete príbeh Abraháma,

ktorý je príbehom tretej strany,

čo ak by to mohlo byť --

keďže Abrahám je obrazom pohostinnosti --

čo ak by to mohlo byť liekom na terorizmus?

Čo ak by to mohlo byť vakcínou

proti náboženskej neznášanlivosti?

Ako by ste ten príbeh priviedli k životu?

Nestačí ho porozprávať --

to má svoju silu --

ale ľudia potrebujú príbeh zažiť.

Potrebujú ho zakúsiť na vlastnej koži. Ako by ste to dosiahli?

To som sa pýtal.

A tu prichádza ten prvý krok.

Jednoduchým spôsobom

je ísť na prechádzku.

Ísť sa prejsť v Abrahámových šlapajách.

Prejsť tadiaľ, kadiaľ šiel on.

Pretože chôdza má skutočnú silu.

Viete, chôdza z nás urobila ľudí.

Je zaujímavé, že keď kráčate,

tak kráčate vedľa seba

rovnakým smerom.

Ak by som k vás prišiel z opačného smeru

a priblížil sa takto blízko,

cítili by ste sa ohrození.

Ale ak budem kráčať vedľa vás,

aj keď sa vás budem dotýkať plecom,

nie je to problém.

Kto bojuje, keď kráča?

To je dôvod, prečo po vyostrení vyjednávania,

idú ľudia na prechádzku do lesa.

A tak mi napadlo,

čo takto inšpirujúca

cesta --

spomeňte si na hodvábnu cestu, na Apalačskú cestu --

v šlapajách

Abraháma.

Ľudia mi hovorili, "To je šialené. To nemôžeš.

Nemôžeš ísť v Abrahámových šlapajách. Je to nebezpečné.

Budeš musieť prekročiť všetky tie hranice.

Tá cesta sa vinie cez 10 rôznych krajín Stredného Východu,

keďže ich všetky spája."

Študovali sme tú myšlienku na Harvarde.

Naozaj sme usilovne pracovali.

A pred niekoľkými rokmi sa skupina,

bolo nás asi 25 z 10 rôznych krajín,

vybrala na cestu v Abrahámových šlapajách,

ktorá vedie z jeho rodiska v meste Urfa

v južnom Turecku, vtedajšej severnej Mezopotámii.

Šli sme autobusom aj pešo

a prišli sme do Harranu,

kde sa, podľa Biblie, vybral na cestu.

Potom sme prekročili hranice Sýrie a prišli sme do Aleppa,

ktoré je pomenované podľa Abraháma.

Šli sme do Damašku,

ktoré má dlhú históriu spojenú s Abrahámom.

Potom sme šli do severného Jordánska,

do Jeruzalema,

ktoré je s ním úzko späté, a do Betlehema,

a napokon na miesto, kde je pochovaný,

do Hebronu.

Takže sme prešli od kolísky až po hrob.

Ukázali sme, že sa to dá. Bola to úžasná cesta.

Dovoľte mi otázku.

Koľkí z vás majú skúsenosť s tým,

že ste ako úplný cudzinec

v cudzej krajine,

a úplne cudzí človek

ku vám príde a urobí vám láskavosť,

pozve vás domov, dá vám napiť,

dá vám kávu a pohostí vás?

Koľkí z vás majú túto skúsenosť?

To je podstatou

Abrahámovej cesty.

A to nájdete, keď pôjdete do dedín na Strednom Východe.

Na mieste, kde by ste očakávali nepriateľstvo,

sa vám dostane úžasnej pohostinnosti,

ktorá je tak spojená s Abrahámom.

"V mene otca Abraháma,

vám ponúkam svoje jedlo."

Takže sme prišli na to,

že Abrahám nie je pre týchto ľudí len postavou z knihy,

on je pre nich živý, prítomný.

A aby som to skrátil,

v posledných rokoch

sa tisícky ľudí

vybrali na Abrahámovu cestu

na Strednom Východe,

a zažívajú pohostinnosť miestnych ľudí.

Začínajú kráčať

v Izraeli a Palestíne,

v Jordánsku, v Turecku, v Sýrii.

Je to úžasný zážitok.

Muži, ženy, mladí, starí --

viac žien ako mužov, čo je zaujímavé.

Pre tých, ktorí nemôžu kráčať,

pre tých, čo tam nemôžu ísť,

sa začali organizovať pochody

v mestách, vo vlastných komunitách.

V Cincinnati sa napríklad zorganizoval pochod

od kostola k mešite a k synagóge

a potom sa všetci spolu najedli.

Bol to deň Abrahámovej cesty.

V Sao Paolo, v Brazílii, sa to stalo pravidlom každý rok

bežať po virtuálnej Abrahámovej ceste

pre tisíce ľudí

z rôznych komunít.

Média to milujú.

Zahŕňajú to svojou pozornosťou,

pretože sa to dá vidieť,

šíri to myšlienku,

tú myšlienku Abrahámovej pohostinnosti

a láskavosti voči cudzincom.

A len pred niekoľkými týždňami

bol ten príbeh v rádiu.

Minulý mesiac

bol o tom článok v Guardian,

v Guardian v Manchestri, --

celé dve strany.

A citovali tam dedinčana,

ktorý povedal, "Tento pochod nás spája so svetom."

Povedal, že to bolo ako svetlo, ktoré v ich životoch zasvietilo.

Že im to prinieslo nádej.

A o tom to celé je.

Nie je to len o psychológii,

ale aj o ekonomike,

pretože keď ľudia kráčaju, míňajú peniaze.

Táto žena, Um Ahmad,

žije na ceste v severnom Jordánsku.

Je zúfalo chudobná.

Čiastočne oslepla, jej manžel nemôže pracovať,

má sedem detí.

Ale vie variť.

A tak začala variť pre niektoré skupiny chodcov,

ktorí prišli do dediny a mohli sa najesť v jej dome.

Sedia na dlážke.

Nemá ani obrus.

Ale robí neskutočne chutné jedlo,

z čerstvých byliniek z okolia.

A prichádza ku nej čoraz viac ľudí.

Prednedávnom začala zarábať dosť na to,

aby uživila svoju rodinu.

Keď tam bol náš tím, povedala,

"Spravili ste ma viditeľnou

pre ľudí v dedine, ktorí sa kedysi hanbili

na mňa pozrieť."

To je potenciál Abrahámovej cesty.

Po celom Strednom Východe sú popri ceste

doslova stovky takýchto komunít.

Tá cesta má potenciál meniť ich životy.

A aby ste zmenili ich životy, musíte zmeniť

spôsob, akým veci vidíme --

zmeniť

nepriateľstvo na pohostinnosť,

terorizmus na turizmus.

A v tomto zmysle Abrahámova cesta

mení životy.

Ukážem vám jednu vec.

Mám malý žaluď,

ktorý som našiel, keď som prechádzal cestou

tento rok.

Žaluď je samozrejme spájaný s dubom --

vyrastie z neho dub,

ktorý je spájaný s Abrahámom.

Cesta je teraz ako žaluď,

len na začiatku svojho života.

Ako bude vyzerať dub?

Keď si spomínam na svoje detstvo,

veľkú časť z neho som strávil v Európe,

hoci som sa narodil tu v Chicagu.

Ak by ste boli

v ruinách Londýna

v roku 1945 alebo v Berlíne,

a povedali by ste,

"o 60 rokov

to bude najpokojnejšia a prosperujúca časť planéty,"

ľudia by si mysleli,

že ste sa zbláznili.

Ale oni to dokázali vďaka spoločnej identite -- celá Európa --

a spoločnej ekonomike.

Moja otázka znie, ak sa to dalo spraviť v Európe,

prečo nie na Strednom Východe?

Prečo nie, vďaka spoločnej identite --

ktorou je príbeh Abraháma --

a vďaka spoločnej ekonomike,

ktorá by bola z veľkej časti založená na turizme.

Dovoľte mi zakončiť to myšlienkou,

že hoci som za posledných 35 rokov

pracoval

v mnohých nebezpečných, ťažkých a úporných

konfliktoch po celom svete,

nevidel som ani jeden konflikt,

pri ktorom by som cítil, že sa nedá vyriešiť.

Samozrejme, nie je to ľahké,

ale je to možné.

Podarilo sa to v Juhoafrickej republike.

Podarilo sa to v severnom Írsku.

Môže sa to podariť všade.

Záleží to len na nás.

Záleží to na tom, ako sa postavíme k úlohe tretej strany.

A tak mi dovoľte pozvať vás

k prevzatiu tejto úlohy,

hoci aj v malých rozmeroch.

Čoskoro budeme mať prestávku.

Choďte k niekomu,

kto je z inej kultúry, z inej krajiny,

z iného etnika, kto je nejako odlišný,

a začnite sa s ním rozprávať, počúvajte ho.

To je čin tretej strany.

To je kráčanie po Abrahamovej ceste.

Po TEDTalk (talk - rozprávať),

prečo nie TEDWalk (walk - kráčať)?

Zapamätajte si z tohto

tri veci.

Prvá, tajomstvom mieru

je tretia strana.

Tretia strana sme my,

každý z nás,

krok po kroku,

môžeme vziať svet a posunúť ho

o krok bližšie k mieru.

Jedno staré africké príslovie hovorí:

"Keď sa spoja pavučiny,

môžu zadržať aj leva."

Ak spojíme

naše siete tretej strany za mier,

udržíme aj leva vojny.

Ďakujem veľmi pekne.

(Potlesk)