David Griffin - Ako nás spája fotografia

David Griffin, vedúci oddelenia fotografie pre National Geographic, pozná silu fotografie, ktorá nás spája so svetom. V prednáške plnej vynikajúcich fotiek rozpráva o tom, ako my všetci využívame fotky na vyrozprávanie vlastných príbehov.

Začnime niekoľkými výbornými fotografiami.

Toto je ikona National Geographic,

fotografia afganskej utečenkyne, ktorej autor je Steve McCurry.

No humoristický magazín Harvard Lampoon prichádza

s paródiou National Geographic

a behá mi mráz po chrbte, keď si pomyslím, čo spravia s touto fotografiou.

Och, prekliatie Photoshopu.

Tu je pristávajúce prúdové lietadlo v San Franciscu od Brucea Dalea.

Fotoaparát pripevnil na chvost.

Poetická fotka pre príbeh o Tolstojovi od Sama Abella.

Pygmejovia v Konžskej demokratickej republike od Randyho Olsona.

Zbožňujem túto fotografiu, lebo mi pripomína

Degasovu bronzovú sochu tanečnice.

Ľadový medveď plávajúci v Severnom ľadovom oceáne od Paula Nicklena.

Ľadové medvede potrebujú ľad, aby sa mohli premiestňovať –

nie sú veľmi dobrými plavcami –

a vieme, čo sa s ľadom deje.

Tu sú ťavy, ako idú cez Východoafrickú priekopovú prepadlinu

od Chrisa Johnsa.

Odfotil ju kolmo nadol, takže sú to tiene tiav.

Tu je texaský farmár od Williama Alberta Allarda,

vynikajúceho portrétistu.

A Jane Goodallová, ako si vytvára špeciálne spojenie

od Nicka Nichosa.

Toto je penová párty v Španielsku od Davida Alana Harveyho.

A David povedal, že na parkete sa dialo

dosť zvláštnych vecí.

Ale aha, aspoň bol hygienický.

(Smiech)

Toto sú uškatce v Austrálii, ako tancujú svoj tanec

od Davida Doubileta.

A toto je kométa, ktorú zachytil doktor Euan Mason.

A nakoniec, predná časť Titanicu, bez filmových hviezd,

ktorej autorom je Emory Kristof.

Fotografia prináša silu, ktorá vytrváva

pri neustálom víre dnešného presýteného sveta médií,

pretože fotografia napodobňuje spôsob,

akým naša myseľ zmrazí istý dôležitý moment.

Poviem vám jeden príklad.

Pred štyrmi rokmi som bol so synom na pláži,

kde sa učil plávať

v relatívne malých vlnách pláží v Delaware.

No na chvíľu som sa otočil a odliv ho stiahol do mora

a ťahal ho smerom k mólu.

Stojím tu a vidím,

ako sa za ním vrhám do vody,

tá chvíľa sa spomaľuje a zastaví sa v tomto usporiadaní.

Na tejto strane vidím skaly.

Tu do neho ide naraziť vlna.

Vidím, ako naťahuje ruky

a so strachom v tvári

sa na mňa pozerá a kričí: „Oci, pomôž mi."

Chytil som ho. Nad nami sa rozbila vlna.

Dostali sme sa na breh, bol v poriadku.

Trochu nás to vydesilo.

Ale táto blesková spomienka, tzv. flashbulb memory,

nastáva, keď sa všetky zložky spoja a vytvoria

nielen udalosť, ale aj citovú väzbu k nej.

Takto si fotografia získa diváka,

keď si s ním vytvorí vlastné silné spojenie.

Teraz vám musím povedať,

že pred týždňom som sa o tom rozprával s Kyleom,

že vyrozprávam tento príbeh.

A povedal mi: „Ach, áno, aj ja si na to pamätám!

Pamätám si ťa,

ako na mňa kričíš z brehu."

(Smiech)

Myslel som si, že som bol hrdina.

(Smiech)

Nuž,

toto predstavuje – toto je mozaika

niekoľkých pozoruhodných fotiek od niekoľkých najlepších fotoreportérov,

tvoriacich úplnú špičku umenia fotografie –

až na jednu z nich.

Táto fotografia je od doktora Euana Masona,

ktorú vyfotil minulý rok na Novom Zélande,

poslal ju do National Geographic, kde aj vyšla.

Minulý rok sme pridali sekciu na našu webstránku, volá sa „Tvoja fotka",

kde môže hocikto nahrať fotografie, ktoré môžu byť publikované.

Sekcia sa stala úžasným úspechom a

získava si komunitu nadšených fotografov.

Kvalita tých amatérskych fotografií

môže byť niekedy vynikajúca.

A keď to vidím, upevňuje to moje presvedčenie,

že každý z nás má medzi nimi

aspoň jednu či dve výborné fotografie.

No na to, aby ste boli výborným fotoreportérom,

musíte mať viac výborných fotografií

ako len jednu či dve.

Musíte byť schopný robiť ich stále.

No ešte dôležitejšie je

vedieť vytvoriť vizuálny príbeh.

Musíte vedieť rozpovedať príbeh.

Preto sa s vami podelím o pár reportáží,

ktoré podľa mňa predstavujú schopnosť fotografie vyrozprávať príbeh.

Fotograf Nick Nichols odišiel zdokumentovať

veľmi malú a relatívne neznámu prírodnú rezerváciu

v Čade, ktorá sa nazýva Zakouma.

Pôvodný plán bol ísť tam

a priniesť typický príbeh o druhovej pestrosti,

o exotickom mieste.

A to Nick do istej miery aj spravil.

Toto je africká dlhonohá divá mačka.

V skutočnosti fotí sama seba,

fotografia bola vytvorená pomocou tzv. fotopasce.

Lúč infračerveného svetla pretína prostredie,

a keď cezeň prejde, odfotí sama seba.

Tu vidíte paviánov pri napájadle.

Nick – fotoaparát, znovu automatický fotoaparát

odfotil tisíce fotiek scény.

A Nick skončil s kopou fotiek

zadkov paviánov.

(Smiech)

Lev si niečo neskoro v noci zajedol –

všimnite si, že má odlomené zo zuba.

Tu z rieky vychádza krokodíl do svojho brloha.

Nadchýna ma pramienok vody,

čo mú steká z konca chvosta.

No stredobodom pozornosti v Zakoume sú slony.

Je to jedno z najväčších neporušených stád v tejto časti Afriky.

Táto fotografia bola urobená za mesačného svitu,

čo je jedným z veľkých prínosov digitálnej fotografie.

Tento príbeh sa začal odvíjať práve od slonov.

Nick, spolu s výskumníkom doktorom Michaelom Fayom,

chytili matrónu stáda a dali jej golier.

Nazvali ju Annie

a začali sledovať jej aktivitu.

Stádo bolo po hranice parku v bezpečí,

vďaka tejto oddanej skupine správcov parku.

No ako prišli každoročné dažde,

stádo sa začalo presúvať k ďalšiemu zdroju potravy mimo parku.

A tu sa dostalo do problémov.

Za hranicami bezpečného parku čakajú pytliaci,

ktorí lovia slony len pre ich cenné kly.

Matróna, ktorú sledovali pomocou rádiového spojenia

po týždňoch chodenia hore-dole, dnu a von z parku

zostala mimo neho.

Annie zabili spolu s ďalšími 20 členmi jej stáda.

Prišli si len po slonovinu.

Toto je jeden zo správcov parku.

Podarilo sa im dolapiť jedného z pytliakov a získali späť túto slonovú kosť,

nemohli ju nechať len tak,

pretože ešte stále mala veľkú hodnotu.

No Nick priniesol príbeh,

ktorý sa vymykal z tradičného spôsobu reportáže

a priamo vraví: „No nie je ten svet úžasný?"

A namiesto toho vytvoril príbeh, ktorý našich priaznivcov hlboko dojal.

Namiesto iba samých faktov o parku

vytvoril pochopenie a empatiu

pre slony, správcov parku a mnoho problémov,

ktoré obklopujú stret dvoch svetov: ľudského a zvieracieho.

Prejdime teraz do Indie.

Niekedy môžete rozpovedať rozsiahly príbeh tak, že sa zameriame na istý aspekt.

Zamerali sme sa na rovnaký problém ako aj Richard Wurman

v jeho novom projekte o svetovej populácií.

Prvýkrát v histórii

žije viac ľudí v mestskom, ako vo vidieckom prostredí.

A k väčšiemu rastu obyvateľstva nedochádza v mestách,

ale v slumoch, ktoré ich obklopujú.

Jonas Bendiksen, fotograf plný energie,

podišiel ku mne a povedal:

„Potrebujeme to zdokumentovať a tu je môj návrh.

Precestujeme svet a zachytíme každý jeden slum."

Odpovedal som: „Nuž, vieš, náš rozpočet toľko nemusí zvládnuť."

Tak namiesto toho sme sa rozhodli,

že nevycestujeme a nespravíme niečo,

čo by sme považovali za istý druh dokumentárneho príbehu,

kde jednoducho idete a vidíte trošku zo všetkého,

ale poslali sme Jonasa do Dharavi,

čo je časť indického Bombaja

a zostal tam, aby sa dostal

až do srdca a duše tejto naozaj veľkej časti mesta.

Jonas tam iba nešiel a nepozrel sa na problém povrchne,

na hrozné podmienky týchto miest.

Videl, že to bola živá, pulzujúca, vitálna časť

fungovania celej mestskej oblasti.

Jonas zostal a úplne sa sústredil na jedno miesto,

a tak si získal ľudskú dušu a vytrvalého ducha,

ktorý tvorí základ tejto spoločnosti.

A urobil to nádherne.

Niekedy je však jedinou cestou k rozpovedaniu príbehu extrémna fotka.

Spojili sme podvodného fotografa Briana Skerryho

a fotoreportéra Randyho Olsona,

aby zdokumentovali úbytok rýb v rybárskych oblastiach.

Neboli sme jediní, kto sa do témy pustil,

no Brianove a Randyho výtvory patria medzi

najlepšie fotografie, ktoré zachytávajú ľudskú i

prírodnú skazu následkom nadmerného rybolovu.

Na tejto Brianovej fotke

je akoby ukrižovaný žralok chytený

v žiabrovej sieti pri Kalifornskom polostrove.

Videl som celkom schopné fotky vedľajšieho úlovku,

náhodne vylovených zvierat

pri love iných druhov.

No tu Brian zachytil jedinečný pohľad tak,

že sa ponoril pod loď,

keď vyhadzovali odpad cez palubu.

A Brian podstúpil ešte väčšie riziko,

aby spravil fotografiu, ako nikdy predtým,

ako sa vlečná sieť ťahá po dne oceánu.

Znova na pevnine Randy Olson vyfotil

provizórny rybí trh v Afrike,

kde sa predávali zbytky vykostených rýb miestnym obyvateľom,

zatiaľ čo ich hlavná časť už bola na ceste do Európy.

Tu Randy odfotil trh s medúzami v Číne.

Keďže primárne zdroje potravy sú vyčerpané,

v oceánoch sa loví hlbšie

a získavajú sa ďalšie podobné zdroje proteínov.

Nazýva sa to lov menších druhov rýb a bezstavovcov z potravinového reťazca.

No existuje aj iskrička nádeje

a myslím si, že keď hocikedy robíme na veľmi, veľmi veľkej reportáži,

naozaj nechceme len ísť

a na všetky tie problémy sa len pozerať.

Chceme aj hľadať riešenia.

Brian vyfotil morskú rezerváciu na Novom Zélande,

kde bol komerčný rybolov zakázaný –

čo viedlo k obnove vychytaných druhov

a s nimi i možného riešenia pre trvalo udržateľné loviská.

Fotografia nás dokáže prinútiť, aby sme čelili

problémom, ktoré sú možno bolestivé a chúlostivé.

James Nachtwey, ktorému bolo minulý rok udelené ocenenie TED,

sa pozrel bližšie na široký záber lekárskej pomoci,

ktorá sa používa na liečbu zranených Američanov vracajúcich sa z Iraku.

Je to ako tunel, kde na jednom konci zranený vojak vchádza

a na druhom vychádza späť domov.

Jim začal na bojisku.

Tu zdravotník ošetruje zraneného vojaka

vo vrtuľníku na ceste späť do poľnej nemocnice.

Tu sa nachádza v poľnej nemocnici.

Vojak napravo má na hrudi vytetované meno svojej dcéry

ako pamiatku na domov.

Tu vidíme, ako transportujú ťažko zranených vojakov

späť do Nemecka, kde sa po prvýkrát stretnú

so svojimi rodinami.

A potom naspäť do USA, aby sa zotavili v nemocniciach pre veteránov,

ako napríklad tu vo Walter Reed.

A konečne, často so špičkovou protézou robenou na mieru,

ukončujú liečebný proces a snažia sa

žiť, ako pred vojnou.

Jim vzal niečo ako čisto lekársko-technický príbeh,

a dal mu ľudský rozmer, ktorý sa hlboko dotkol našich čitateľov.

Tieto príbehy sú výbornými príkladmi toho,

ako sa môže využiť fotografia

na pomenovanie najzávažnejších tém.

Niekedy sa stáva, že fotografi

natrafia na veci, na ktorých keď začnú pracovať,

sú úplne zábavné.

Fotograf Paul Nicklin vycestoval na Antarktídu,

aby nafotil príbeh o tuleňoch leopardích.

Neexistuje veľa fotiek týchto tuleňov, čiastočne preto, že sa považujú

za jedného z najnebezpečnejších oceánskych predátorov.

Vlastne, rok predtým jeden z nich chytil a stiahol

do hlbín výskumného pracovníka, ktorý to neprežil.

Takže si viete predstaviť, že Paul možno trochu aj zaváhal,

či do tej vody vôbec ísť.

Najčastejšiou aktivitou tuleňov leopardích je žranie tučniakov.

Poznáte film Putovanie tučniakov?

Tak toto je niečo ako prežúvanie tučniakov.

(Smiech)

Tu vidíte, ako jeden tučniak vyjde na kraj a pozerá,

či je vzduch na pobreží čistý.

Nato všetky z nich vychádzajú a utekajú von.

V tom momente vchádza do vody Paul.

Tvrdil, že sa toho nikdy skutočne nebál.

Nuž, táto samica sa k nemu priblížila.

Má asi – je to veľká škoda, že to na fotke nie je vidno –

ale má 4 metre.

Takže je dosť veľká.

A Paul tvrdil, že sa nikdy naozaj nebál,

pretože bola viac zvedavá ako ohrozená.

Roztváranie tlamy, ako napravo,

bolo skutočne jej spôsobom na vyjadrenie: „Aha, pozri aká som veľká!"

Alebo: „Bože, aké máš veľké zuby."

(Smiech)

Paul si myslel, že jej ho prišlo len ľúto.

Bol pre ňu len veľký, smiešny tvor vo vode,

ktorého z nejakého dôvod nezaujímalo

naháňanie tučniakov.

A tak mu začala nosiť tučniakov, ešte stále živých,

a kládla mu ich rovno pred neho.

Pustila ich a oni nato odplávali.

Pozerala na neho s výrazom: „Čo to robíš?"

Odplávala preč, pochytila ich, potom ich priniesla späť

a pustila ich rovno pred neho.

Robila to počas niekoľkých dní,

až kým ju jeho správanie neznechutilo, a potom

mu ich dávala priamo na hlavu.

(Smiech)

Čo viedlo až k fantastickej fotografii.

(Smiech)

Paul si nakoniec myslel, že si uvedomila,

že on nemôže nikdy prežiť.

Tu si vzdychla, veď viete,

vyfrkuje od znechutenia.

(Smiech)

Nebol už pre ňu viac zaujímavý a vrátila sa k tomu, čo jej ide najlepšie.

Paul sa vydal vyfotiť pomerne

záhadného a neznámeho tvora

a vrátil sa nielen so zbierkou fotografí,

ale s úžasným zážitkom a výborným príbehom.

Pri tomto druhu príbehov,

ktoré idú do hĺbky a nezostávajú len povrchnými,

sa ukazuje sila fotožurnalistiky.

Verím, že fotografia si s ľuďmi dokáže vytvoriť spojenie

a môže sa využiť ako pozitívny prvok

na porozumenie výziev a príležitostí,

ktorým dnes v tomto svete čelíme.

Ďakujem.

(Potlesk)