RSA Animate - Changing Education Paradigms

RSAnimate uvádza

Sir Ken Robinson
Zmena paradigmy vzdelávania

Všetky krajiny na svete v súčasnosti
reformujú svoje školstvo a vzdelávanie.

Majú na to dva dôvody.

Prvý z nich je ekonomický.

Snažíme sa prísť na to,
ako vzdelávať naše deti,

aby sa dokázali zaradiť
do ekonomiky 21. storočia.

Ako to však spravíme,
keď ani netušíme,

ako bude vyzerať ekonomika
na konci tohto týždňa?

Výborne to napríklad
ukázala nedávna kríza.

Ako to teda spraviť?

A druhý dôvod je kultúrny.

Každá krajina na svete
sa snaží prísť na to,

ako vzdelávať deti, aby mali aj
kultúrne povedomie a identitu,

aby sme deťom odovzdali
kultúrne dedičstvo našich komunít

a zároveň sa dokázali uplatniť vo svete,
ktorý je stále viac globalizovaný.

Ako dokážeme tieto snahy skĺbiť?

Problémom je, že sa snažíme
pripraviť ich na budúcnosť tým,

čo sme robili v minulosti

a týmto spôsobom si
odcudzujeme milióny detí,

ktoré nevidia zmysel
v chodení do školy.

Keď som ja ešte chodieval do školy,
motivovali nás tvrdením,

že keď sa budeme usilovať,
dostaneme na konci štúdia titul

a vďaka nemu dobrú prácu.

Naše deti tomu už neveria.

A robia správne.

A aj keď je lepšie,
keď človek titul má,

prácu mu to negarantuje.

A neveria tomu hlavne preto,
že škola potláča skoro všetky aktivity,

ktoré človeku dávajú
zmysel a zaujímajú ho.

Niektorí ľudia vravia, že by
sme mali zvyšovať štandardy.

Určite áno, mali by sme.

Prečo by sme ich znižovali?

Nestretol som sa so žiadnym
argumentom pre ich zníženie.

Samozrejme, že by
sme ich mali zvyšovať.

Problémom je, že súčasný
systém vzdelávania

navrhli a vytvorili pre inú dobu.

Vznikol v intelektuálnej
kultúre osvietenstva

a v ekonomických podmienkach
priemyselnej revolúcie.

Pred prvou polovicou 19. storočia

neexistovali systémy
verejného vzdelávania.

Je pravda, že ste sa mohli
vzdelávať u Jezuitov,

ak ste na to mali peniaze.

Ale verejné školstvo platené z daní,

povinné pre všetkých a zadarmo
v čase, keď sa daný človek vzdeláva

- to bola revolučná myšlienka.

A mnohí ľudia voči nej protestovali.

Vraveli, že nie je možné,
aby deti ulice

a pracujúce deti mohli mať
nejaký úžitok z verejného školstva.

Že nie sú schopné
naučiť sa čítať a písať

a prečo by sme nimi
mali strácať čas?

Do tohto modelu sa zabudovali
celé kopy predpokladov

o usporiadaní spoločnosti
a o schopnostiach detí.

Tento systém vznikol na základe
ekonomických požiadaviek doby

a jeho základom sa stal
intelektuálny model ľudskej mysle,

a týmto spôsobom sa v tom čase
vnímala inteligencia.

Inteligencia pozostávala
zo schopnosti dedukcie a uvažovania

a zo znalostí klasických diel.

Dnes to poznáme pod pojmom
akademické predpoklady.

A školský systém má v svojich koreňoch
zakotvený predpoklad,

že existujú dva druhy ľudí.

Akademické a neakademické typy.

Múdri ľudia a hlúpi ľudia.

Dôsledkom toho je, že mnohí
skvelí ľudia si o sebe myslia,

že sú hlúpi, pretože ich porovnávali
práve s touto predstavou o ľudskej mysli.

Školstvo teda stojí na dvoch pilieroch -
ekonomickom a intelektuálnom.

Podľa mňa však tento
model spôsobil chaos

v životoch mnohých ľudí.

Niektorým to vyhovovalo.

Niektorí ľudia v takom
vzdelávaní získali mnoho.

Ale väčšina ľudí vôbec nie.

Namiesto toho trpia týmto neduhom.

Toto je moderná
detská epidémia,

ktorá je taká nepochopená
ako je fiktívna.

Nazýva sa ADHD.
(Porucha pozornosti a hyperreaktivita)

Toto je mapa USA,
ktorá znázorňuje

množstvo predpisov
na lieky proti ADHD.

Nechcem tým vôbec povedať,

že ADHD neexistuje.

Nie som kvalifikovaný,
aby som sa k existencii ADHD vyjadroval.

Viem, že väčšina psychológov a pediatrov

si myslí, že ADHD existuje,

ale stále sa o tom ešte diskutuje.

Naisto však viem,
že sa nejedná o epidémiu.

Týmto deťom dávame lieky tak rutinne,

ako sme im kedysi vyberali mandle,
len na základe toho,

že to je dnes v móde.

Pritom naše deti žijú
v najviac stimulujúcej dobe

v histórii zeme.

Zo všetkých strán sú obkľúčené
informáciami a snahou

upútať ich pozornosť.

Počítače, mobily, reklamy,

stovky televíznych programov,
a my tie deti trestáme,

že sa nedokážu sústrediť.

A na čo sa majú sústrediť?

Predovšetkým na nudné hodiny v škole.

Myslím, že to nie je náhodou,

že výskyt ADHD stúpol
súbežne s nárastom

štandardizovaného testovania.

Deťom predpisujú Ritalin a Adderall

a ďalšie, často dosť silné lieky,

aby sa dokázali sústrediť a upokojiť sa.

Ale podľa tejto mapy výskyt ADHD stúpa

v smere zo západu na východ USA.

Ľudia začnú strácať záujem v Oklahome,

V Arkansase už nedokážu poriadne myslieť

a vo Washingtone

sú už úplne mimo.

A myslím, že pre to
existujú aj ďalšie dôvody.

Je to fiktívna epidémia.

Ak sa na tým zamyslíme,
umenie, avšak nielen umenie,

ale platí to aj pre predmety ako
matematika a prírodné vedy,

ale hlavne umenie je obeťou
tejto školskej mentality.

Hlavne umenie.

Umenie oslovuje človeka
a vyvoláva estetický zážitok.

To je taký, kedy vaše zmysly

vnímajú na maximum,

a vy sa ponoríte
do prítomného momentu,

rezonujete s tým,
čo sa deje okolo vás,

plne zažívate, naplno žijete.

Anestetikum vytvára
presný opak, tlmí zmysly

a umŕtvuje vnímanie,
čo sa deje okolo vás.

Mnohé z liekov na ADHD
tlmia nervovú činnosť.

Deti prechádzajú naším
vzdelávaním pomocou anestetík.

Podľa mňa by sme mali
robiť presný opak.

Nemali by sme ich uspávať,

mali by sme ich prebúdzať,
aby rozvíjali to, čo majú v sebe.

Ale tento model je, aký je.

Súčasné školstvo je založené
na potrebách priemyslu

a bolo stvorené na jeho obraz.

Uvediem pár príkladov.

Školy stále pripomínajú
priemyselnú výrobu.

Zvončeky, rozličné oddelenia,
špecializácia na rôzne predmety.

Deti vzdelávame podľa ročníkov.

Prechádzajú školou len s deťmi
rovnakého veku.

Prečo to tak robíme?

Prečo predpokladáme,
že to najdôležitejšie,

čo deti majú spoločné,
je ich vek?

Vyzerá to tak,
že najdôležitejší

je dátum ich výroby.

Ja však poznám deti,
ktoré sú šikovnejšie

ako ich rovesníci v určitej oblasti

alebo v rôznych častiach dňa,

alebo v malých skupinách,
alebo vo veľkých skupinách,

alebo niekedy samostatne.

Ak chcete pokrokový
vzdelávací systém,

nemôžete ho založiť
na pásovej výrobe.

Náš systém sa však
snaží o uniformitu,

presadzuje stále viac štandardných
testov a štandardných osnov,

chce stále viac štandardizovať.

Myslím si, že potrebujeme vykročiť
presne opačným smerom.

Presne to myslím
zmenou paradigmy.

Prednedávnom sa uskutočnila
štúdia divergentného myslenia.

Zverejnili ju pred pár rokmi.

Divergentné myslenie nie je
to isté ako kreativita.

Kreativita znamená,
že prichádzate na nové

originálne myšlienky,
ktoré majú hodnotu.

Divergentné myslenie
nie je kreativitou,

ale je to nevyhnutný
predpoklad pre kreativitu.

Je to schopnosť vidieť viacero
možných odpovedí na otázku,

viacero možných
interpretácii otázky.

Dalo by sa to tiež nazvať
laterálnym alebo paralelným myslením,

nemyslieť len lineárne
alebo konvergentne.

Vidieť viacero možných
odpovedí, nie len jednu.

Máme na to tiež rôzne testy.

Jedným z nich je
napríklad táto úloha:

Na čo všetko sa dá použiť
spinka na papier?

Jedna bežná otázka.

Niektorí ľudia vymyslia 10-15 vecí.

Niektorí môžu vymyslieť 200.

A to napríklad tak,
že si povedia:

Mohla by spinka mať 30 metrov
a byť vyrobená z gumy?

Nemusí to predsa byť len taká
spinka, ako ju bežne poznáme?

Vedci teda túto schopnosť testovali
na 1500 dobrovoľníkoch,

svoj pokus popísali v knihe
"Bod zlomu a po ňom",

a ak ste podľa protokolu získali
určitý počet bodov,

boli by ste boli géniom
divergentného myslenia.

Hádajte, koľko percent z 1500 ľudí

by boli géniami
divergentného myslenia.

Ešte vám o nich
prezradím jednu vec.

Boli to škôlkari.

Tak čo si myslíte?

Koľko percent géniov?

80?

98%!

Jednalo sa o prospektívnu štúdiu,

takže rovnaké deti otestovali
o 5 rokov neskôr

vo veku 8-10 rokov.

Čo myslíte?
50%?

32%.

O 5 rokov neskôr testovali znova

vo veku 13-15 rokov (10%).

Je tu vidieť istý trend, však?

A to je zaujímavé,

pretože by ste možno čakali,

že to bude naopak.

Začínate ako začiatočník

a zlepšujete sa časom.

Toto však poukazuje na dve veci:
1. Všetci máme túto schopnosť.

2. Časom ju strácame.

Týmto deťom sa za tie roky
stali mnohé veci, kým dospeli.

Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré
sa im stali bolo, že sa stali vzdelanými.

Strávili 10 rokov v škole, kde im vraveli,
že je len jedna správna odpoveď,

že je vzadu v knižke
a že sa nemajú dívať.

A že nemajú opisovať,
lebo to je podvádzanie.

Mimo školy sa to
volá spolupráca,

ale v školách nie.

A to nie je tak preto,
že to tak chcú učitelia.

Je to tak, pretože
máme taký systém.

Je to v ňom hlboko
zakorenené.

Musíme o ľudských schopnostiach
začať rozmýšľať inak.

Musíme opustiť starý koncept
delenia schopností

na akademické, neakademické,
abstraktné, teoretické, odborné,

a uvedomiť si, že je
to celé len mýtus.

Musíme si tiež všimnúť,
že najlepšie sa nám učí v skupinách

a že spolupráca
je základom vzdelávania.

Ak ľudí rozdelíme
a posudzujeme oddelene,

vytvárame prekážku medzi nimi
a ich prirodzeným vzdelávacím prostredím.

A je tiež zásadné, aby sme vnímali
a menili kultúru našich inštitúcií,

ich zaužívané zvyky
a prostredie, ktoré vytvárajú.

Slovenské titulky: Peter Ščigulinský

www.slobodaucenia.sk
www.svobodauceni.cz