Čo pre vás znamená moja šatka?

Podvedomé predsudky sú silným kultúrnym faktorom, ktorý spôsobuje, že všetci robíme úsudky na základe svojej výchovy a vonkajších vplyvov. Takéto podvedomé predsudky ovplyvňujú všetko. Prišiel čas byť uvedomelejší, múdrejší, lepší. V tejto zábavnej a úprimnej prednáške nás všetkých Yassmin Abdel-Magiedová prekvapujúcim spôsobom vyzýva hľadieť ďalej a neuviaznuť pri prvom zdaní.

Niekto, kto vyzerá ako ja,
prejde okolo vás po ulici.

Pomyslíte si, že je to matka,

utečenec

alebo obeť utláčania?

Alebo si pomyslíte,
že je to kardiologička,

právnička

alebo možno miestna politička?

Prezeráte si ma a rozmýšľate,

ako horúco mi musí byť

alebo či ma manžel prinútil
nosiť toto oblečenie?

Čo keď si túto šatku dám takto?

Môžem ísť po ulici
v úplne rovnakom oblečení

a očakávania sveta odo mňa
i jeho zaobchádzanie so mnou

závisia od umiestnenia tohto kusu látky.

Toto však nebude ďalší monológ o hidžábe,

pretože každému je jasné, že moslimské
ženy sú oveľa viac ako kus látky,

ktorý sa rozhodnú nosiť
alebo nenosiť na hlave.

Ide mi o to, aby ste neverili predsudkom.

Čo ak okolo vás prejdem a neskôr zistíte,

že som v skutočnosti
inžinierka pretekárskych áut,

že som navrhla svoje vlastné auto
a viedla univerzitný pretekársky tím?

Lebo je to pravda.

Čo ak vám poviem, že som
päť rokov trénovala box?

Lebo aj to je pravda.

Prekvapilo by vás to?

Prečo?

Dámy a páni, v konečnom dôsledku

sú toto prekvapenie a správanie,
ktoré sa s ním spája,

výsledkom niečoho, čo sa volá
nevedomá predpojatosť

alebo implicitné predsudky.

Ich dôsledkom je veľmi škodlivá

prevaha mužov v pracovnej oblasti,

najmä v dôležitých odvetviach.

Zdravím Austrálsky federálny kabinet.

(potlesk)

Dovoľte mi niečo vyjasniť
hneď na začiatku:

Podvedomé predsudky nie sú to isté
ako vedomá diskriminácia.

Netvrdím, že v každom z vás
tajne drieme sexista, rasista

alebo ageista, ktorý čaká,
kedy ho vypustia.

To nehovorím.

Všetci máme svoje predsudky.

Slúžia nám ako filtre, cez ktoré
hľadíme na svet okolo seba.

Nikoho neobviňujem,

predsudok nie je obvinenie.

Je skôr niečím, čo je treba identifikovať,

uvedomiť si a potlačiť.

Predsudok sa môže týkať rasy,

môže sa týkať pohlavia.

Môže sa týkať spoločenskej triedy,
vzdelania, postihnutia.

Je faktom, že všetci máme predsudky
voči tomu, čo je odlišné,

čo sa líši od našich spoločenských noriem.

Ide o to, že ak chceme žiť vo svete,

v ktorom okolnosti nášho narodenia

nebudú určovať našu budúcnosť

a ktorého základom
bude rovnosť príležitostí,

potom každý musí prispieť k tomu,

aby podvedomé predsudky
neurčovali priebeh našich životov.

Existuje veľmi známy experiment
týkajúci sa podvedomých predsudkov,

konkrétne predsudkov voči pohlaviu
v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.

Orchestre boli v tej dobe
zložené najmä z mužov,

žien bolo iba necelých 5 %.

Údajne to bolo preto, že muži hrali inak,

vraj lepšie, vraj.

V roku 1952 však bostonský
symfonický orchester

začal jeden experiment.

Začali robiť slepé nábory.

Namiesto osobných prijímačiek
mali záujemcovia hrať za oponou.

Bolo úsmevné,

že nezaznamenali žiadnu zjavnú zmenu,

kým nepožiadali záujemcov,
aby sa pred vstupom

do miestnosti vyzuli,

lebo klopkanie podpätkov

na drevených podlahách

stačilo na odhalenie žien.

Stalo sa toto:

Výsledky konkurzu ukázali,

že sa o 50 % zvýšila šanca,

že sa žena dostane do ďalšieho kola.

Šance žien stať sa členkami orchestra
sa zvýšili takmer o tretinu.

Čo nám to hovorí?

Nuž, nanešťatie pre chlapov,
muži v skutočnosti nehrali inak,

ale existoval názor, že hrajú.

A práve tento predsudok
určoval ich výsledky.

V tomto bode je teda cieľom
identifikovať a uvedomiť si

predsudok.

Priznajme si, robíme to všetci.

Dovoľte mi uviesť jeden príklad.

Syn a jeho otec majú hroznú
dopravnú nehodu.

Otec pri náraze zomrie

a syna, ktorý je vážne zranený,
prevezú do nemocnice.

Chirurg sa pozrie na syna,
keď ho privezú, a povie:

„Nemôžem operovať.“

Prečo?

„Ten chlapec je môj syn.“

Ako je to možné?

Dámy a páni,

chirurgom je jeho matka.

Teraz zdvihnite ruky, nič sa nedeje,

ale zdvihnite ruky, ak ste si najprv
mysleli, že chirurg je muž?

Je to dôkaz, že podvedomé
predsudky existujú,

no všetci si ich jednoducho musíme priznať

a potom hľadať spôsoby,
ako sa posunúť ďalej

a nájsť riešenie.

Jednou zo zaujímavostí

pokiaľ ide o podvedomé
predsudky, je téma kvót.

Je to často preberaná téma.

Jedným z protiargumentov
je myšlienka zásluhy.

Pozrite sa, nechcem byť
vybratá preto, že som dievča,

chcem byť vybratá, lebo si to zaslúžim,

lebo sa na danú prácu najlepšie hodím.

Tento postoj sa veľmi často
vyskytuje medzi inžinierkami,

s ktorými pracujem a ktoré poznám.

Áno, rozumiem tomu, poznám to.

Ak je však tento postoj správny,

prečo sú na základe rovnakých žiadostí,
ako ukázal experiment na Yali v roku 2012,

prečo sú na základe rovnakých žiadostí
o prácu špecialistu v laboratóriu

ženy považované za menej kompetentné,

prečo majú menšiu šancu dostať prácu

a prečo dostávajú menší plat ako muži?

Podvedomé predsudky existujú,

no musíme hľadať spôsob, ako ich prekonať.

Je zaujímavé,

že existuje istý výskum, ktorý vysvetľuje,

prečo sa to deje, a nazýva
to paradox zásluhy.

Ironické je, že organizácie,

ktoré hovorili, že ich hlavným
kritériom je kvalifikácia uchádzačov,

ktorých prijímajú,

častejšie prijímali mužov
a platili im viac,

lebo odbornosť je zrejme
mužskou vlastnosťou.

Ale no tak.

Iste si myslíte, že ste
ma už dobre prečítali,

že už viete, čo odo mňa čakať.

Dokážete si predstaviť, že šéfujem tamto?

Dokážete si predstaviť,
že tam vojdem a poviem:

„Hej, chlapci, takto sa to robí.“

Nuž, som rada, že to dokážete.

(potlesk)

Pretože, dámy a páni,
to je moje zamestnanie.

A je skvelé,
že je to celkom zábava.

Vlastne, napríklad v Malajzii,

nie sú moslimské ženy
na vežiach ničím zvláštnym.

Je ich tam veľa.

Ale je to zábavné.

Pamätám si, ako som kolegovi povedala:

„Pozri, naozaj sa chcem naučiť surfovať.“

Povedal mi: „Yassmin, neviem,
ako by si mohla surfovať

s tým všetkým, čo máš na sebe,

a nepoznám žiadne výhradne ženské pláže.“

Potom dostal úžasný nápad:

„Viem, ty vedieš organizáciu

Mladí bez hraníc, však?

Prečo nevymyslíte plážové
oblečenie pre moslimky?

Môžete to nazvať Mladí bez plaviek.“

(smiech)

A ja som mu povedala: „Vďaka.“

Pamätám si, ako mi niekto iný povedal,

že by som mala jesť čím viac jogurtov,

lebo to je jediná kultúra,
ktorú tam dostanem.

Problémom však je, že na tom niečo bude,

lebo v povolaniach je
výrazná nerovnomernosť,

najmä na vplyvných miestach.

V roku 2010

Austrálska národná univerzita
uskutočnila experiment,

v ktorom rozoslala 4000
rovnakých žiadostí

o absolventské pozície.

Aby ste boli pozvaný na rovnaké množstvo
pohovorov ako niekto s anglosaským menom,

ak ste Číňan, museli ste poslať
o 68 % viac žiadostí.

Ak ste zo Stredného východu,
Abdel-Magied,

musíte poslať o 64 % viac,

a ak ste Talian, máte šťastie,

stačí poslať len o 12 % viac.

Na miestach ako Silicon Valley
to nie je omnoho lepšie.

V Googli robili prieskum rôznorodosti:

61 % bielych, 30 % aziatov
a 9 % čiernych, hispáncov

a podobne.

Zvyšok sveta technológií
na tom nie je oveľa lepšie

a uvedomuje si to,

ale nie som si istá, či s tým niečo robia.

Ak niečo robia, nijako to nevidno.

Štúdia, ktorú urobil Green Park,

čo je britská dodávateľská spoločnosť,

zistila, že viac ako polovica
spoločností rebríčka FTSE 100

nemá iného ako bieleho človeka na žiadnej

vedúcej pozícii.

Dve z troch firiem nemajú
na výkonnej pozícii

človeka z menšiny.

Väčšina ľudí z menšín
na vedúcich pozíciách

nie sú výkonní riaditelia.

Ich vplyv teda nie je taký veľký.

Povedala som vám niekoľko hrozných vecí.

Myslíte si: „Ó bože, to je strašné,
čo s tým môžem urobiť?“

Nuž, našťastie sa nám podarilo

zistiť, že máme problém.

Máme nedostatok príležitostí,
ktorý pramení z podvedomých predsudkov.

Možno však sedíte a rozmýšľate:

„Nie som čierny. Ako to so mnou súvisí?“

Dovoľte mi predstaviť vám riešenie.

Ako som už povedala,

žijeme vo svete, ktorý hľadá ideál.

Ak chceme vytvoriť svet,

v ktorom na okolnostiach
narodenia nebude záležať,

všetci musíme byť súčasťou riešenia.

Autorka experimentu so žiadosťami
o prácu v laboratóriu

navrhla isté riešenie.

Povedala, že jedno, čo spája úspešné ženy,

jedno, čo majú spoločné,

je, že mali dobrých mentorov.

O mentoringu sme už počuli,

všetkým nám to niečo hovorí.

Tu je ďalšia výzva pre vás.

Vyzývam každého jedného z vás,
aby mentoroval niekoho rozdielneho.

Porozmýšľajte o tom.

Každý chce mentorovať niekoho,
kto mu je niečim povedmomý,

kto sa mu podobá,

kto má podobné skúsenosti.

Keď vidím moslimské dievča,
ktoré vyzerá rozumne,

poviem jej: „Ako sa máš? Pokecajme si.“

Keď vojdete do miestnosti a vidíte
niekoho zo školy, kto sa

venuje rovnakým športom,

je veľká šanca, že budete
chcieť tej osobe pomáhať.

S človekom v miestnosti, s ktorým
nemáte spoločné skúsenosti,

je však veľmi ťažké nájsť takéto spojenie.

Pri mentorovaní niekoho,
kto je od vás odlišný,

kto nepochádza z rovnakého
prostredia ako vy,

akékoľvek prostredie to je,

ide o to, aby sa otvorili dvere
pre ľudí, ktorí sa nedostali

ani na chodbu, nieto do miestnosti.

Pretože, dámy a páni,
svet nie je spravodlivý.

Ľudia sa nerodia
s rovnakými príležitosťami.

Narodila som sa v jednom
z najchudobnejších miest sveta, Khartoume.

Narodila som sa ako hnedá, ako žena

a ako moslimka do sveta,
ktorý je k nám dosť podozrievavý

z dôvodov, ktoré nedokážem ovplyvniť.

Uvedomujem si však aj to,
že som sa narodila s výsadami.

Narodila som sa úžasným rodičom,

dostala som vzdelanie

a možnosť emigrovať do Austrálie.

Dostala som aj úžasných mentorov,

ktorí mi otvorili dvere,
o akých som ani netušila.

Mentora, ktorý mi povedal:

„Hej, tvoj príbeh je zaujímavý.

Napíšme o ňom niečo,
aby som sa oň mohol podeliť s ľuďmi.“

Mentora, čo povedal:

„Viem, že stelesňuješ všetko,
čo na austrálsku vežu nepatrí,

ale poď sem pracovať.“

A tak som tu a hovorím k vám.

A nie som jediná.

V mojom okolí je veľa ľudí,

ktorým mentori pomohli.

Mladý moslimský muž v Sydney,

ktorý využil pomoc mentora

na založenie recitátorskej
súťaže v Bankstown

a teraz je z nej veľká vec.

On sám má teraz možnosť zmeniť životy
mnohých ďalších mladých ľudí.

Alebo jedna pani tu v Brisbane,

afgánska utečenkyňa,

ktorá ledva vedela po anglicky,
keď prišla do Austrálie,

mentori jej pomohli stať sa lekárkou

a v roku 2008 získala ocenenie
Queenslandčanka roka.

Je inšpiráciou.

Nejde to ľahko.

Toto som ja.

Ale som aj ženou v robotníckych šatách

a tiež ženou v abaji
zo začiatku prednášky.

Mali by ste záujem ma
mentorovať, ak by ste ma videli

ako jednu z tých ostatných
verzií toho, kto som?

Lebo som tá istá osoba.

Musíme hľadieť za svoje
podvedomé predsudky,

nájsť niekoho, komu pomôžeme,
kto je na opačnom konci spektra,

pretože spoločenské zmeny trvajú dlho

a ja nemám až toľko trpezlivosti.

Lebo ak chceme urobiť zmenu,

ak chceme vytvoriť svet,

v ktorom budeme mať
všetci rovnaké príležitosti,

musíme sa rozhodnúť otvárať ľuďom dvere.

Lebo si môžete myslieť,
že diverzita s vami nemá nič,

ale všetci sme súčasťou systému

a všetci môžeme byť súčasťou riešenia.

Ak neviete, kde nájsť niekoho rozdielneho,

choďte na miesta, kde nezvyknete chodiť.

Ak chodievate na súkromnú strednú školu,

choďte na miestnu štátnu školu

alebo sa len zastavte v miestnom
centre na pomoc utečencom.

Alebo možno pracujete v kancelárii.

Vezmite toho absolventa,
ktorý vyzerá totálne mimo,

lebo som ním bola aj ja,

a otvorte im dvere,

nie teatrálne, lebo nie sme obete,

ale ukážte im príležitosti,

pretože otvoriť im dvere

vám umožní uvedomiť si,
že máte prístup ku dverám,

o ktorých existencii ani nevedeli,

a ani vy ste nevedeli, že ho nemajú.

Dámy a páni,

v našej spoločnosti je problém
s nedostatkom príležitostí,

najmä z dôvodu podvedomých predsudkov.

Každý jeden z nás však
má potenciál zmeniť to.

Viem, že som vám dnes dala veľa výziev,

skúste si však zobrať k srdcu aspoň túto
a premýšľať o nej aspoň trochu inak,

pretože rozdielnosť je magická.

Povzbudzujem vás, aby ste dokázali
prekonať svoje úvodné predsudky,

pretože sa s vami stavím,

že sú pravdepodobne nesprávne.

Ďakujem.

(potlesk)