Rodová identita: všetci sme v prvom rade ľudia | Christián Havlíček | TEDxBratislava

Christián nám vo svojom emotívnom rozprávaní opisuje svoju neľahkú cestu hľadania šťastia. Podľa neho sú kategórie muž a žena len prestupné. Ako ďalej hovorí, riešenie situácie transrodových ľudí je v zásade veľmi jednoduché. Stačí odvaha vyjsť z rodových stereotypov a ľudskosť. Ste transrodový a potrebujete sa poradiť? Christián je tu pre vás v inPoradni: http://www.inporadna.sk/

Toto vystúpenie bolo súčasťou podujatia TEDx. Podujatia TEDx sú organizované miestnou komunitou nezávisle od konferencie TED, ale podľa jej formátu. Ďalšie informácie nájdete na stránke http://ted.com/tedx

Stojím tu pred vami ako úplne bežný muž
– mám nohavice, mám bradu

a mám všetky typické znaky,
ktoré symbolizujú, že som muž.

Včera ma v pekárni oslovili:
„Dáte si ešte niečo, pane?“

No pred 15 rokmi by sa opýtali:
„Čo si prajete, slečna?“

A pritom som to stále ja.

Rodový prejav mužov a žien sa rokmi mení.

Pred 100 rokmi si nikto nepredstavoval,

že by ženy nosili nohavice
a muži nenosili klobúky.

Rodový prejav sa mení,

vždy sme ale mali
jeden záchytný bod – pohlavie.

Vedeli sme, že chlapci sú chlapci
a dievčatá dievčatá.

Túto ilúziu môžete zahodiť.

Ak máte doma malé dieťa,
jedinou istotou je, že máte malé dieťa.

Nikdy si nemôžete byť 100 % istí tým,
že máte dcéru alebo syna.

Viete, prečo?

Vaše dieťa môže byť transrodové.

Rodová identita je to, ako sa cítim
– ja ako muž

– a rod je niečo, čo mi bolo pripísané
pri narodení na základe genitálií.

U väčšiny z vás sa rodová identita
zhoduje s pripísaným rodom.

Máte šťastie, trafili sme.

Ste cisrodoví.

U transrodových ľudí netrafíme.

Ani pri mne netrafili.

Označili ma ako ženu.

Nemám právo mať dobrý život,
keď chcem byť iba sám sebou?

V tomto vystúpení nechcem hovoriť
o trans ľuďoch ako o skupine,

ktorá sa vymedzuje
a ktorú treba riešiť ako niečo špeciálne.

Chcem hovoriť o sebe ako o človeku
a chcem hovoriť o ľudskosti.

Keď som sa narodil,
všetci okolo mňa si mysleli,

že som dievča,
a tak sa ku mne aj správali.

Do vlasov mi pripínali lienočky,
obliekali sukne.

Keď som už vedel povedať, že som chalan,
civeli na mňa ako na zjavenie.

Tvrdili, že nikoho ako ja
nikdy predtým nevideli,

mnohí spočiatku neverili.

Keď som mal 16, vedel som,

že chcem tak, ako mnoho trans ľudí,
podstúpiť tranzíciu.

Chcel som, aby ma okolie vnímalo
a akceptovalo ako chlapca.

Určite sa pýtate,
či som sa počas toho procesu nezľakol,

či som nemal pochybnosti.

Jasné, že som mal.

Iba ja sám som cítil
vo svojom vnútri, že som muž,

ale celý svet mi hovoril, že som dievča.

Potreboval som sa v tej situácii vyznať.

Potreboval som si to overiť, byť si istý.

To sa mi podarilo pomerne rýchlo,

ale ďalšie pochybnosti sa týkali toho,
či ma čaká dobrý život.

Príjme ma okolie?

Nevyhodia ma zo školy?

Nájdem si prácu?

Nájdem milovanú osobu?

Napriek všetkým týmto pochybnostiam
som vlastne vedel, že nemám na výber.

Odpovedzte si na otázku sami:

„Vedeli by ste žiť v roli
opačného pohlavia?“

Ako som mal možnosť zistiť,
proces tranzície

je z medicínskeho hľadiska
vlastne veľmi jednoduchý.

Najťažšie je, ak sa k vám ľudia
prestanú správať ľudsky.

Túto skúsenosť má väčšina, 600 trans ľudí,
ktorí kontaktovali organizáciu TransFúzia,

ktorá je tu na Slovensku pre nich
a pre ich podporu.

Chcel by som vám povedať,
ako mi medicína pomohla.

Ja som chcel zmeniť to, čo vidím,
zmeniť svoje telo.

Zmenila ho injekcia testosterónu
raz za tri mesiace

a chirurgický zákrok na mojom hrudníku
na klinike plastickej chirurgie,

po ktorom som ešte v ten deň šiel domov.

Jednoduché.

Zrejme ste prekvapení, aké jednoduché je

a ako málo stačí k tomu,
aby sa naše telá menili.

Zrejme uvažujete o tom,
aké je to jednoduché.

Ja sám som dôkazom toho,
ako málo sa medzi sebou líšime,

že kategórie muž a žena sú prestupné

a pripomínajú skôr spektrum
ako dva protipóly.

Okrem zmeny tela som si chcel zmeniť
aj meno, priezvisko a rodné číslo.

Sám som bol prekvapený,
aký rýchly a jednoduchý proces to bol.

Prišiel som na matričný úrad,
vypísal žiadosť

a počkal na nový rodný list.

A predsa je na tom niečo zložité.

K žiadosti som musel doložiť
lekársky posudok od psychiatra,

aby mi rodný list zmenili.

Na Slovensku neexistuje usmernenie
pre lekárov a lekárky,

ako majú v tejto situácii postupovať.

Aj to je dôvod, prečo s nami mnohí
nechcú spolupracovať,

prečo nechcú prijímať trans ľudí
medzi svojich pacientov.

Problém je aj v tom,
že si každý lekár a lekárka

nastavuje svoju podmienku,
kedy vám predmetný posudok vystavia.

Celý tento proces komplikuje aj fakt,

že neexistuje žiaden
objektívny medicínsky nástroj na to,

aby určili vašu rodovú identitu,
teda to, kým sa cítite byť.

Stáť to môže výhradne na tom,
že to ako človek poviete nahlas.

V praxi vás však podrobujú
neobjektívnym testom.

Pýtajú sa: „Prečo máte dlhé vlasy,
keď sa cítite byť ako muž?“

„A vy prečo nemáte oblečenú sukňu,
keď sa cítite byť ženou?“

Ako chcete zistiť niečiu rodovú identitu,
to, kým sa cíti byť?

Stereotypnými, feminínnymi
alebo maskulínnymi prejavmi?

Ja sa predsa cítim ako muž a som muž.

Nemám spôsob, ako vám to dokázať.

Medicína mi však opak nedokáže,
takže neexistuje iný spôsob, ako veriť mi.

Chcel by som vám povedať aj o tom,
ako mi medicína ublížila.

Psychiatrička, volajme ju pani Viera,
mi dala na výber z dvoch možností.

Takto, ako ma vidíte,
som mohol podľa dokladov ostať ženou.

Celý život.

Alebo som si mohol svoje rodné číslo,
meno a priezvisko zmeniť,

ak podstúpim kastráciu,

teda chirurgické odstránenie
vnútorných pohlavných orgánov.

Pani Viera mi povedala,

že to podstúpiť musím
a že to vyžaduje zákon.

Je to potrebné zo zdravotných dôvodov.

Ja som jej vtedy bezvýhradne veril,
ale ani jedno z toho nebola pravda.

Pre mňa bola táto skúsenosť
veľmi bolestivá

ako pre mnoho ďalších ľudí.

Organizácia spojených národov
túto prax označuje ako mučenie.

Situácia sa ale mení.

Aj mnohí poskytovatelia na Slovensku
sa rozhodli svoju prax zmeniť.

Vydanie posudku podmieňujú
menej invazívnou sterilizáciou.

Niektorí sa to rozhodli robiť ešte lepšie.

Rozhodli sa toto vydanie
nepodmieňovať žiadnymi zákrokmi.

A preto by som chcel apelovať
na vás, lekárov, lekárky,

na zastavenie nútenej sterilizácie,
kastrácie a mučenia.

Monitoring organizácie
Transgender Europe uvádza,

že za posledné dva roky ukončilo túto prax
už 9 ďalších európskych štátov.

My sme s Českou republikou
medzi poslednými.

Zmeniť meno a telo nestačí.

Musel som povedať okoliu, kto som.

Povedať, že som muž.

Ja som mal šťastie.

Veľké šťastie. Okolie ma prijalo.

Nemusel som žiť v klamstve,
v strese, v strachu, obavách,

a preto som dnes
plnohodnotný člen spoločnosti.

Mám prácu, mám partnerku,
plánujeme založiť rodinu

a hlavne – som šťastný.

No nie všetci mali také šťastie.

Ako pán Alexander.

Kontaktoval nás s prosbou o pomoc.

Pán Alexander klamal o tom, kým je,
najbližším dlhé roky.

Predstavte si, že by ste nežili
svoj život do tridsiatky.

Keď sa odhodlal a povedal rodičom, kto je,
odpovedali: „Už nemám dcéru.“

Žiaľ, bez dovedku: „Mám teraz syna.“

„Keby si sa radšej nenarodila.“

A pritom stačilo
iba trochu pochopenia a ľudskosti.

Pani Anna si uvedomila, kým je, a zistila,
že je ženou, až v päťdesiatke.

Zistila to až,
keď uvidela novinový článok a zistila,

že byť transrodovou a prejsť tranzíciou
je vôbec možné.

Dnes je pani Anna sama sebou.

Pre takýchto trans ľudí je dôležité,

aby sa o téme v spoločnosti
vedelo a hovorilo.

Najzraniteľnejšou skupinou
sú deti a mládež.

Deti sa potrebujú cítiť byť akceptované

a mladí ľudia potrebujú prístup
k zdravotnej starostlivosti.

Prečo o tom hovorím?

Vychádzam z výskumu, ktorý uvádza,
že až 60 % transrodových ľudí,

ktorým je
zdravotná starostlivosť zamietnutá,

sa pokúsia o samovraždu.

Je to viac ako každý druhý.

No nie sú to iba štatistiky a čísla.

Tento rok na Slovensku spáchal samovraždu

mladý slovenský trans chlapec
Gabriel Švábenský.

Gabriel nenašiel zdravotnú starostlivosť,
ktorú potreboval.

Gabriel čakal príliš dlho na to,
aby mohol byť sám sebou.

Ja som ho mal možnosť spoznať

iba cez rozprávanie
jeho podporného a milujúceho otca.

Na základe týchto príkladov
ste mohli porozumieť,

že riešenie situácie transrodových ľudí

je v zásade veľmi jednoduché
a niekedy môže byť aj život zachraňujúce.

Stačí iba odvaha vyjsť
z rodových stereotypov a stačí ľudskosť.

Čo znamená odvaha
vyjsť z rodových stereotypov?

Aj na mnohých z vás,
cisrodových ľuďoch vidím,

že sa s niektorými aspektmi
svojej role nestotožňujete.

Niekedy sa predsa len cítite byť tlačení
do kúta rodovými stereotypmi.

Nebaví vás neustále upratovať
po dospelých ľuďoch,

ktorí majú toľko isto voľného času ako vy?

Nerobte to a venujte viac času sama sebe.

Trápi vás predstava,

že so svojím dieťaťom nikdy nebudete mať
taký intenzívny vzťah ako vaša žena?

Buďte s ním, keď je ešte malé.

Rozhodnite sa s ním byť
na rodičovskej dovolenke.

Ja som mal to privilégium.

Ja som mal možnosť vyskúšať si,

čo znamená zastávať rolu ženy
aj rolu muža v našej spoločnosti.

A pochopil som, že neexistuje
žiadna ženská a mužská práca.

Existuje iba práca, ktorú treba urobiť.

Ak sa vám niečo konkrétne
z balíčka mužskosti a ženskosti nepáči

a nevyhovuje vám – nerobte to.

Buďte voči sebe autentický, vyberajte si.

A čo znamená byť ľudský?

Čo môžete robiť,
keď stretnete trans človeka?

Na začiatok banálnu vec.

Ak si nie ste istí, ako človeka oslovovať,

či on alebo ona,
opýtajte sa jednoduchú otázku:

„Aké zámeno preferuješ?“

A používajte ho.

Ďalej sa môžete baviť
a byť obyčajnými ľuďmi.

Čo môžete urobiť, ak máte dieťa,

ktoré nenapĺňa vaše predstavy
o mužskosti a ženskosti?

Nezakazujte a nekarhajte.

Nechajte dieťa preskúmať to.

Veď veľa z vás chlapcov
si v detstve vyskúšalo mamin prsteň.

Veľa z vás dievčat behalo
v teplákoch po dvore

a hralo s bratrancami futbal.

Aj cisrodové dieťa si veľa vecí vyskúša.

Často sa však tohto správania bojíme
a máme tendenciu ho zastavovať.

Nie je to žiadúce, nie je to potrebné.

Takéto skúsenosti
rodovú identitu dieťaťa neovplyvnia.

Ak je vaše dieťa transrodové
a vy ho zahriaknete,

môžete tým narušiť
jeho sebavedomie a sebaobraz.

Narušiť a významne narušiť
sa môže aj jeho dôvera k vám,

pretože ono vie, že nerobí nič zlé.

Ono vie, že je iba samé sebou
a vy ho trestáte.

Viacerým z vás možno v hlave
napadla otázka, aké mám genitálie.

Takéto otázky sa nepýtajte.

Ani iných ľudí sa na ich genitálie
predsa nepýtate.

(smiech) (potlesk)

Otázka: „A aké WC používaš?“
môže znieť ako sranda, ale nie je.

Vedeli ste, že mnohé transrodové deti

v škole celý deň nepijú iba preto,
aby ich nemuseli použiť?

Transrodových ľudí nemusíte chápať,
ale zaslúžia si váš rešpekt,

pretože každý človek
má právo na dobrý život.

Často si spomínam na reakciu
môjho vtedy viac ako 70-ročného deda.

Povedal mi:
„Christián, krásne meno si si vybral.“

Potľapkal ma po ramene
a na nič viac sa neopýtal.

Ďakujem.

(potlesk)