Ako premeniť potápajúce sa mestá na krajinu, ktorá vzdoruje záplavám

Či ide o Londýn alebo Tokio, klimatické zmeny spôsobujú, že mestá sa potápajú a naša moderná betónová infraštruktúra nás robí zraniteľnými voči záplavám, hovorí krajinná architektka a TED Fellow Kotchakorn Voraakhom. Čo ak by sme však vedeli mestá navrhnúť tak, aby nám pomáhali so záplavami bojovať? Vo svojej inšpirujúcej prezentácii nám Voraakhom ukazuje, ako v Bangkoku vytvorila obrovský park, ktorý dokáže zadržať 4 milióny litrov dažďovej vody a tiež volá po riešeniach klimatických zmien, ktoré mestá opäť spoja s prírodou.

Práve teraz

s každým naším nádychom,

veľké mestá v deltách riek
sa po celom svete potápajú.

Vrátane New Yorku, Londýna,

Tokia, Šanghaja, New Orleans

a môjho mesta, Bangkoku.

Toto je bežná verzia klimatických zmien.

Toto je moja.

Jednoducho, krokodíl na ulici.

(smiech)

Je to naliehavý vplyv klimatických zmien:

zaplavovanie miest.

Tu vidíte urbanizáciu Bangkoku,

ako rastie každým smerom.

Z priepustnej poľnohospodárskej pôdy,

ktorá dokáže dýchať a absorbovať vodu,

sa postupne stala betónová džungľa.

Takto to vyzerá po 30 minútach dažďa.

A vždy, keď prší, si želám,

aby sa moje auto mohlo premeniť na loď.

Táto zem nemá priestor pre vodu,

stratila schopnosť ju absorbovať.

Realita metropoly Bangkok je taká,

že v nej 15 miliónov ľudí

žije, pracuje a cestuje
po bahnitej, posúvajúcej sa delte rieky.

Bangkok každý rok
klesne o vyše jeden centimeter.

To je štyrikrát rýchlejšie
ako predpokladaný nárast hladiny morí.

Pod hladinou mora by sme
mohli byť do roku 2030.

To bude už čoskoro.

Nie je náhodou, že som tu
ako krajinná architektka.

Ako dieťa som bývala v radovej zástavbe

pri ceste, po ktorej chodilo množstvo áut.

Oproti domu bolo betónové parkovisko

a to bolo mojím ihriskom.

Jediná živá bytosť, ktorú som mohla
nájsť a hrať sa s ňou,

boli prešibané rastlinky,
ktoré sa snažili vyrásť zo škáry v betóne.

Moja obľúbená hra s kamarátmi bola,

že sme sa snažili
v škáre vyškrabať väčšiu dieru,

aby mohla rastlinka
vyliezť viac von a ďalej rásť.

Áno, vďaka krajinnej architektúre

môžem pokračovať
vo svojej vyškrabávacej ambícii

(smiech)

spojiť túto betónovú zem opäť s prírodou.

Thajčania, môj ľud, boli kedysi

prispôsobení cyklu období dažďa a sucha.

Mohli by ste nás nazvať obojživelníkmi.

(smiech)

Žili sme aj na zemi aj vo vode,

prispôsobili sme sa obom.

Zo záplav sme sa tešili,
lebo voda nám zúrodnila pôdu.

Teraz však záplavy znamenajú

katastrofu.

V roku 2011

Thajsko postihla najničivejšia
a najdrahšia záplava v našej histórii.

Záplava premenila stred Thajska
na obrovské jazero.

V strede obrázku môžete vidieť
mieru zaplavenia

a oproti tomu veľkosť Bangkoku žltou.

Voda sa vylievala na severe

a prešla cez niekoľko provincií.

Milióny ľudí,

vrátane mňa a mojej rodiny,

sa museli presťahovať a prišli o domov.

Niektorí museli ujsť z mesta,

mnohí sa báli, že prídu o domov a majetok.

Preto zostali v zaplavenej oblasti
bez elektriny a čistej vody.

Záplava mi jasne ukázala,

že kvôli modernej infraštruktúre,

a hlavne kvôli nášmu prístupu
k boju so záplavami pomocou betónu,

sme mimoriadne zraniteľní
klimatickou neistotou.

Ale vďaka tejto katastrofe

som prišla na to, čo chcem robiť.

Nemôžem sedieť a čakať,
kým sa moje mesto potopí.

Mesto ma potrebovalo

a ja som vedela ten problém vyriešiť.

Pred šiestimi rokmi

som začala so svojím projektom.

S tímom sme vyhrali súťaž na navrhnutie
parku Chulalongkorn Centenary Park.

Bola to veľká odvážna misia
prvej univerzity v Thajsku:

Sté výročie oslávila tým,

že kus svojho pozemku darovala
mestu ako verejný park.

Park v meste znie možno
pre mnohé iné mestá normálne,

ale nie v Bangkoku.

Bangkok má na počet obyvateľov
najmenej verejnej zelene

spomedzi obrovských miest Ázie.

Náš projekt sa stal
prvým novým verejným parkom

za takmer 30 rokov.

Park s rozlohou 11 akrov,

veľkú zelenú škáru v srdci Bangkoku,

otvorili minulý rok.

(potlesk a ovácie)

Ďakujem.

(potlesk)

Štyri roky sme sa museli zúčastňovať
nespočetných stretnutí,

aby sme presvedčili
a nikdy neprestali presviedčať,

že tento park neslúži
len na skrášlenie mesta alebo rekreáciu.

Musí mestu pomôcť s vodou.

Musí mestu pomôcť čeliť
klimatickým zmenám.

Funguje to takto.

Bangkok je rovné mesto,

ale využívame gravitáciu tým,
že sme park naklonili,

aby sme zachytili každú dažďovú kvapku.

Vďaka gravitácii sa všetka voda
dostane z najvyššieho bodu k najnižšiemu.

Park má tri hlavné prvky,
ktoré fungujú ako jeden systém.

Prvý: zelená strecha.

Je to najväčšia zelená strecha v Thajsku

a sú pod ňou vodné cisterny a múzeum.

V období sucha môžeme
vďaka zachytenej vode

zavlažovať park celý mesiac.

Voda zo zelenej strechy
potom padá na mokriny,

kde rastú vodné rastliny,
ktoré vodu filtrujú a čistia.

Na nižšom konci

sa nachádza jazierko,
ktoré zadržuje zostatkovú vodu.

Pri jazierku sú vodné bicykle,

na ktorých môžu ľudia jazdiť
a pomáhať tak čistiť vodu.

Ich cvičenie sa stáva aktívnou
súčasťou vodného systému parku.

Keď vám život dá záplavu,

môžete sa aspoň zabávať vo vode.

(smiech)

Centenary Park
dáva priestor ľuďom aj vode,

čo je presne to, čo my
a naše mestá potrebujeme.

Je to obojživelný dizajn.

Úlohou parku nie je
skoncovať so záplavami,

ale nájsť spôsob, ako s nimi žiť.

V tomto parku sa nevyplytvá
ani kvapka dažďovej vody.

Dokáže zachytiť až 4 milióny litrov vody.

(potlesk)

Ďakujem.

Každý projekt je pre mňa príležitosť

vytvoriť ďalšie zelené škáry
do betónovej džungle.

Riešením je krajinná architektúra.

Ako premena betónovej
strechy na mestskú farmu,

ktorá pomáha absorbovať dážď,

zmierniť horúčavy v mestách

a pestovať plodiny v strede mesta.

Využíva opustené betónové štruktúry

a mení ich na zelené mosty pre chodcov.

A ďalší príklad: Thammasatská univerzita

čoskoro dokončí najväčšiu zelenú strechu

v akademickom kampuse
v juhovýchodnej Ázii.

Silné záplavy
sú už bežnou súčasťou života.

Juhovýchodná Ázia,
región s najdlhším pobrežím,

je kvôli ním v extrémnom nebezpečenstve.

Vybudovanie parku je len jedným z riešení.

Povedomie o klimatických zmenách znamená,

že v každej profesii, v ktorej pôsobíme,

sme čoraz viac povinní
rozumieť klimatickému riziku.

Nech pracujeme na čomkoľvek,
malo by to byť súčasťou riešenia.

Pretože ak budú naše mestá

pokračovať ako doteraz,

podobná katastrofa sa bude opakovať znova

a znova.

Vytváranie riešení
v potápajúcich sa mestách

je ako robenie nemožného možným.

Preto by som sa s vami podelila
o slovo, na ktoré nikdy nezabúdam.

To slovo je: „tangjai.“

Doslovný preklad „tang“ je „pevne stáť“.

A „jai“ znamená „srdce“.

Pevne stáť srdcom pri svojom cieli.

V thajčine, keď sa do niečoho pustíte,

svoju prácu robíte s „tangjai“.

Do svojich činov teda dáte srdce.

Nech je cesta akokoľvek hrboľatá

a škára akokoľvek veľká,

idete za svojím cieľom,
lebo tam máte srdce.

A áno. Thajsko je domovom.

Táto zem je mojím jediným domovom.

A tam pevne stojí aj moje srdce.

Kde stojí to vaše?

Ďakujem.

(potlesk)

Ďakujem.

Kòp kun ka.

(potlesk a ovácie)