Jane Fondová: Tretie dejstvo života

Naša generácie získala navyše 30 rokov života - a tieto roky nie sú len poznámkou pod čiarou alebo patológiou. Na TEDxWomen sa Jane Fonda zamýšľa nad tým, ako uvažovať o tejto novej fáze nášho života.

Už tu bolo veľa revolúcií

počas posledného storočia,

ale asi žiadna nebola taká dôležitá

ako revolúcia dlhovekosti.

Dnes žijeme v priemere

o 34 rokov dlhšie ako naši prastarí rodičia.

Zamyslite sa nad tým.

Je to, ako by ste pripočítali k dĺžke života

druhé obdobie dospelosti.

Navyše, doteraz naša kultúra

neprišla na to, čo to presne znamená.

Stále žijeme podľa starej predstavy

života ako oblúku.

Je to stará metafora.

Narodíte sa, v strede života dosiahnete vrchol

a potom klesáte k schátralosti.

(Smiech)

Vek ako patológia - choroba.

Avšak teraz mnoho ľudí -

filozofovi, umelci, lekári, vedci -

prináša nový pohľad na to, čo ja nazývam tretie dejstvo,

posledné tri desaťročia života.

Uvedomili si, že ide o vývojový stupeň v živote,

ktorý ma vlastný význam -

je tak odlišný od stredného veku,

ako je rozdielne dospievanie od detstva.

A teraz si kladú otázku, ktorú si musíme položiť všetci -

ako využiť tento čas?

Ako žiť úspešne?

Čo je správnou novou metaforou

pre starnutie?

Celý posledný rok som skúmala a písala o tejto téme,

aby som zistila, že

lepšou metaforou pre starnutie

sú schody -

postupné dosahovanie ľudskosti,

ktoré nás vedie k múdrosti, naplneniu

a autentickosti.

(Vyšší) vek nie ako choroba

ale ako potenciál možností.

A viete čo?

Tento potenciál nie je len pre zopár vyvolených.

Ukázalo sa, že

väčšina ľudí s vekom nad 50 rokov

sa cíti lepšie, je menej stresovaná,

menej nevraživá a menej úzkostlivá.

Vidíme viac spoločného,

ako toho, čo nás rozdeľuje.

Niektoré štúdie dokonca tvrdia,

že sme šťastnejší.

Verte mi, že toto som naozaj neočakávala.

Som z rodu depresívnych ľudí.

Keď sa blížila moja 50-tka

a ráno som sa zobudila,

mojich prvých 6 myšlienok bolo negatívnych.

Naľakala som sa.

Pomyslela som si: "ó bože,"

stáva sa zo mňa stará mrzutá baba.

Ale teraz, keď som takpovediac v strede svojho tretieho dejstva,

som zistila, že som nikdy nebola šťastnejšou.

Mám silný pocit pohody.

Zistila som, že

keď sa so svojim vekom zmierite

a nepozeráte sa naň z pohľadu mladosti,

potom obavy ustanú.

Prídete na to, že ste to stále vy -

ba možno ešte viac ako predtým.

Picasso raz povedal: "Trvá to dlho, kým sa stanete mladým."

(Smiech)

Nechcem nijako romantizovať starnutie.

Samozrejme neexistuje nijaká záruka, že

to bude čas zrelosti a rastu.

Niečo je záležitosťou šťastia.

Niečo je, samozrejme, záležitosťou genetiky.

V skutočnosti genetika tvorí jednu tretinu.

A nie je veľa, čo sa dá na tom zmeniť.

Ale to znamená, že dve tretiny

toho, ako sa máme v treťom dejstve,

môžeme dajako ovplyvniť.

Poďme si podebatovať o tom, ako

prežiť tieto dodatočné roky ozaj úspešne

a využiť ich zmysluplne.

Dovoľte mi povedať znovu niečo o schodoch,

čo sa môže zdať ako hlúpe prirovnanie pre seniorov,

pretože tieto pre nich často bývajú veľkou výzvou.

(Smiech)

Mňa nevynímajúc.

Ako asi viete,

celý svet sa riadi univerzálnym zákonom

entropie, druhý zákon termodynamiky.

Entropia znamená, že úplne všetko na svete, všetko

je v stave rozpadu a rozkladu -

oblúk.

Existuje len jedna výnimka z tohto univerzálneho zákona,

a tou je ľudský duch,

ktorý sa postupne môže rozvíjať -

- kráčať hore po schodoch -

aby nám priniesol celistvosť,

autenticitu a múdrosť.

Tu je príklad toho, čo mám na mysli.

Toto postupovanie smerom nahor

sa môže udiať aj vo veľmi nepriaznivých fyzických podmienkach.

Asi pred troma rokmi

som čítala článok v New York Times.

Bol o človeku, ktorý sa volal Neil Selinger -

57 rokov, právnik na dôchodku -

ktorý sa zapísal do kurzu Sarah Lawrence pre spisovateľov,

kde objavil svoj spisovateľský talent.

O dva roky neskôr

mu diagnostikovali ALS (Amyotrofická laterálna skleróza).

Je to hrozná choroba. Smrteľná.

Zničí telo, ale myseľ zostane nedotknutá.

V tom článku pán Selinger popísal,

čo sa mu stalo.

Citujem:

"Keď moje svaly zoslabli,

moje písanie zosilnelo.

Ako som pomaly strácal reč

získal som svoj hlas.

Ako som sa zmenšoval, rástol som.

Po tom, čo som stratil tak veľa,

som konečne našiel sám seba.

Neil Selinger je pre mňa

stelesnením toho, ako zvládnuť schody až na vrchol

v treťom dejstve.

Všetci sme sa narodili s veľkým duchom,

ale niekedy bol pošliapaný

starosťami nášho života,

násilím, zneužívaním, zanedbávaním.

Možno rodičia trpeli depresiami.

Možno neboli schopní nás milovať

napriek tomu, že sme boli dobrí.

Možno stále ešte trrpíme

psychickými bolesťami a ranami.

Možno cítime, že veľa našich vzťahov nebolo naplnených.

A tak sa cítime nenaplnení.

Možno je úlohou tretieho dejstva

dokončiť dokončovanie samého seba.

Pre mňa to začalo, keď sa blížilo moje tretie dejstvo,

keď som oslavovala 60 rokov.

Ako som to mala prežiť?

Čo som mala v poslednom období života dokázať?

Pochopila som, že aby som vedela, kam smerujem,

potrebujem vedieť, kde som už bola.

A tak som sa vydala späť

a študovala som svoje prvé dve dejstvá

pokúšajúc sa zistiť, kým som bola vtedy.

Kto som bola skutočne -

nie to, čo moji rodičia alebo iní hovorili, že som,

alebo tak so mnou jednali.

Ale kto som bola? Kto boli moji rodičia?

Nie ako rodičia, ale ako ľudia?

Kto boli moji starí rodičia?

Ako sa správali k mojim rodičom?

Tieto veci ma zaujímali.

O pár rokov neskôr som zistila,

že tento proces, ktorým som prešla,

nazvali psychológovia

"inventúra života."

Hovoria, že môže dať význam,

zrozumiteľnosť a zmysel

životu človeka.

Môžete prísť na to, na čo som prišla ja,

že veľa veci, o ktorých ste si mysleli, že to bola vaša chyba,

veľa vecí, ktoré ste si mysleli o sebe,

nemali v skutočnosti s vami nič spoločné.

Nebola to vaša chyba. Bolo to v poriadku.

Ste schopní sa vrátiť

a odpustiť im

a odpustiť sami sebe.

Ste schopní odbremeniť sa

od minulosti.

Môžete pracovať na zmene

svojho vzťahu k minulosti.

Keď som o tom písala,

narazila som na knihu "Človek hľadá zmysel"

od Viktora Frankla.

Viktor Frankl bol nemecký psychiater,

ktorý prežil 5 rokov v nacistickom koncentračnom tábore.

Napísal, že už počas pobytu v tábore

bol schopný určiť, že v prípade, že niekto bude prepustený,

či bude v poriadku

alebo nie.

Napísal toto:

"Všetko, čo máte v živote, vám môžu vziať

okrem jednej veci:

vašej slobody rozhodnutia

ako budete reagovať

na situáciu.

To je to, čo určuje

kvalitu života, ktorý sme prežili --

nie to, či sme boli bohatí alebo chudobní,

slávni alebo neznámi,

zdraví alebo chorí.

To, čo určuje kvalitu života,

je ako sa postavíme k skutočnosti,

aký význam jej priradíme,

aký postoj k nej zaujmeme,

aké duševné rozpoloženie jej necháme vyvolať."

Možno hlavným účelom tretieho dejstva

je vrátiť sa späť a skúsiť, ak je to vhodné,

zmeniť svoj vlastný vzťah

k minulosti.

Kognitívny výskum ukazuje, že

keď sme toho schopní,

prejaví sa to aj neurologicky --

v mozgu sa vytvoria nové spojenia neurónov.

Ak ste niekedy v minulosti

reagovali negatívne na udalosti alebo ľudí,

vytvorili sa neurónové spoje,

ktorými chemické a elektrické signály prebiehajú v mozgu.

Za určitý čas sa tieto spoje zafixujú,

stanú sa normou --

aj napriek tomu, že je to pre nás zlé,

pretože spôsobujú stres a úzkosť.

Avšak, ak

sa dokážeme vrátiť a zmeniť náš vzťah,

prehodnotiť vzťahy

k ľuďom a udalostiam minulosti,

neurónové spoje sa môžu zmeniť.

Ak si dokážeme uchovať

viac pozitívnych pocitov minulosti,

stane sa to normou.

Je to ako znovu nastaviť termostat.

Nie sú to samotné skúsenosti,

ktoré by nás robili múdrymi.

Až reflektovanie skúseností, ktoré sme prežili,

je cestou k múdrosti --

a pomáha nám udržať si integritu,

získať múdrosť a autenticitu.

Pomáha nám stať sa tým, kým sme mali byť.

My ženy začíname ako celistvé osobnosti, všakže?

Myslím tým, aké sú dievčatá hašterivé -- "Áno, kto to povedal?"

Vieme konať.

Sme subjektom vlastného života.

Ale veľmi často,

mnohé z nás, ak nie všetky, v čase puberty,

sa začneme prispôsobovať a chceme byť obľúbené.

Stanú sa z nás subjekty a objekty života iných ľudí.

Ale teraz, v treťom dejstve,

sa môžeme

vrátiť späť na začiatok,

ale už s týmito vedomosťami.

A ak to dokážeme,

nebude to prospešné len pre nás.

Staršie ženy

sú najväčšou demografickou skupinou na svete.

Ak sa dokážeme vrátiť späť a znovu sa definovať

tak, aby sme boli celistvé,

spôsobíme kultúrnu zmenu na celom svete,

a dáme tak príklad mladším generáciám,

aby aj oni mohli prehodnotiť svoj život.

Ďakujem pekne.

(Potlesk)