Lesley Hazleton: Pochybnosť nevyhnutná pre vieru

Keď Lesley Hazleton písala Muhammadov životopis, zaskočila ju jedna vec: Podľa prvých správ, v noci, keď dostal prvé zjavenie Koránu, jeho prvá reakcia bola pochybnosť, úžas, dokonca strach. A predsa táto skúsenosť sa stala kolískou jeho viery. Hazleton vyzýva k novému oceneniu neistoty a pochybovania ako základu pre vieru - a konca fundamentalizmu všetkého druhu.

Napísať životopis je zvláštna vec.

Je to cesta na cudzie územie

života iného človeka,

cesta, bádanie, ktoré vedie na miesta,

o ktorých ste ani nesnívali

a aj tak nemôžete uveriť, že ste tam boli,

najmä ak ste, ako ja, agnostik a Žid

a život ktorý skúmate

je Muhammadov.

Pred piatimi rokmi, napríklad,

ocitla som sa v hmlistom Seattli, každé ráno sa zobúdzajúc

s nezodpovedateľnou otázkou:

Čo sa skutočne stalo

jednej púštnej noci

o polovicu sveta a takmer polovicu histórie ďalej?

Čo sa stalo

v noci roku 610

keď Muhammad dostal prvé zjavenie Koránu

na kopci neďaleko Mekky?

To je jadro mystického okamihu islamu,

a ako také, samozrejme

odporuje empirickej analýze.

A predsa som sa tej otázky nedokázala zbaviť.

Bola som si plne vedomá, že pre niekoho tak sekulárneho ako som ja,

už len opýtanie sa niečoho takého mohlo byť vnímané

ako čistá drzosť.

(Smiech)

A ja priznávam svoju vinu,

pretože pre každé bádanie, či už fyzické alebo duševné,

je v určitom zmysle nevyhnutný priestupok

prekračovania hraníc.

Napriek tomu niektoré hranice sú väčšie než iné.

Takže stretnutie človeka s božstvom,

aké nastalo podľa muslimov v prípade Muhammada,

pre racionálne zmýšľajúcich nie je záležitosťou faktu,

ale vytúženou fantáziou,

a ako všetci z nás, rada sa považujem za racionálneho človeka.

Čo môže byť dôvod, prečo keď som sa pozrela na najstaršie výpovede

ktoré máme o tej noci,

to čo sa nestalo ma šokovalo ďaleko viac

než to čo sa stalo.

Muhammad neprišiel vznášajúc sa cez hory

akoby chodil na vzduchu.

Neutekal dole volajúc: "Hallelujah!"

a "Chvála Pánovi!"

Nevyžaroval svetlo a radosť.

Neboli tam žiadne zbory anjelov,

žiadna hudba sfér, žiadna eufória, žiadna extáza,

žiadna zlatá aura okolo neho,

žiaden pocit absolútnej, predurčenej role

ako posol Boží.

On neurobil žiadnu z týchto vecí

ktoré by umožnili nazývať ho bláznom,

zavrhnúť celý príbeh ako zbožnú bájku.

Práve naopak.

Podľa jeho vlastných slov

bol najprv presvedčený,

že to čo sa stalo nemohlo byť skutočné.

Myslel si, že v najlepšom prípade to museli byť halucinácie--

možno ilúzia zraku či sluchu,

alebo sa proti nemu vzbúrila jeho vlastná myseľ.

V najhoršom prípade, posadnutosť--

že bol posadnutý zlým džinom,

duchom s cieľom oklamať ho,

a vysať z neho život.

V skutočnosti si bol tak istý, že mohol byť len majnun,

posadnutý džinom,

že keď si uvedomil, že je stále nažive,

jeho prvým impulzom bolo dokončiť dielo sám,

skokom z najvyššieho útesu

aby unikol hrôze ktorú zažil

ukončením všetkého prežívania.

Takže muž, ktorý tú noc utiekol z kopca

sa netriasol od radosti,

ale od neúprosného, pudového strachu.

Neovládlo ho presvedčenie, ale pochybnosti.

A tá panická dezorientácia,

zrútenie sa všetkého známeho,

skľučujúce povedomie o niečom

mimo ľudské chápanie,

sa môže nazývať jedine príšerný úžas.

Toto môže byť trochu ťažké na pochopenie

teraz, keď používame slovo "úžasný"

na opísanie novej aplikácie alebo rýchlo sa šíriace vtipné video.

Možno okrem masívneho zemetrasenia

sme chránení pred ozajstným úžasom.

Zatvoríme dvere a čupneme si,

presvedčený, že máme všetko pod kontrolou,

alebo v to aspoň dúfame.

Snažíme sa čo najlepšie ignorovať skutočnosť, že

nie vždy máme

a že nie všetko sa dá vysvetliť.

Ale či ste založený racionálne alebo na mystike,

či už si myslíte, že slová ktoré tej noci Muhammad počul

prišli z jeho vnútra alebo z vonku,

je jasné, že to naozaj zažil

a že zážitok bol tak silný, že zničil

jeho povedomie o sebe a o jeho svete

a transformoval tohto inak skromného človeka

na radikálneho zástancu sociálnej a ekonomickej spravodlivosti.

Strach bol jediná rozumná reakcia,

jediná ľudská reakcia.

Pre niekoho až príliš ľudská,

ako napríklad pre konzervatívnych moslimských teológov, ktorí tvrdia, že

o príbehoch o tom, ako sa chcel zabiť

by sa vôbec nemalo hovoriť, napriek tomu

že sú súčasťou úplne prvých islamských biografií.

Oni trvajú na tom, že nepochyboval

ani malú chvíľku, nieto že by si bol zúfal.

Nároční na dokonalosť, odmietajú tolerovať

ľudskú nedokonalosť.

Ale čo presne je nedokonalé na pochybnostiach?

Ako som čítala tieto skoré rozprávania, uvedomila som si, že

práve Muhammadove pochybnosti ho v mojich očiach urobili skutočným,

čo mi umožnilo vidieť ho plne,

priznať mu neporušenosť reality.

A čím viac som o tom premýšľala,

tým viac mi jeho pochybnosti dávali zmysel,

lebo pochybnosť je základom viery.

Ak je to na prvý pohľad prekvapujúce,

zvážte že, ako raz uviedol Graham Greene, pochybnosť

je srdcom veci.

Zakážte všetky pochybnosti a to čo zostane nie je viera,

ale absolútne, bezcitné presvedčenie.

Keď ste si istí, že máte pravdu--

nevyhnutne ponúkanú s vnúteným veľkým P--

a táto istota rýchlo prejde

do dogmatizmu a správnosti,

ktorou myslím demonštratívnu a samoľubú hrdosť

že mám tak veľmi pravdu,

stručne povedané, aroganciu fundamentalizmu.

Musí to byť jednou z mnohých irónií histórie,

že obľúbené zvolanie muslimských fundamentalistov

je to isté ako kedysi používali kresťanskí fundamentalisti

známi ako križiaci:

"Infidel" z latinského pre "neveriaci."

Dvojnásobne ironické, v tomto prípade, pretože ich absolutizmus

je v skutočnosti opakom viery.

Vlastne, oni sú neveriaci.

Ako fundamentalisti všetkých náboženských prúdov,

nekladú žiadne otázky, majú len odpovede.

Našli perfektný protiliek proti myšlienke

a ideálne útočisko pred tvrdými nárokmi skutočnej viery.

Nemusia bojovať ako Jacob

zápasiaci celú noc s anjelom,

alebo ako Ježiš počas jeho 40 dní a nocí na púšti,

alebo ako Muhammad, nie len tú noc na hore,

ale počas jeho rokov ako prorok,

s Koránom, ktorý ho neustále povzbudzoval zo zúfalstva,

a odsudzoval tých, ktorí najhlasnejšie volali,

že vedia všetko, čo sa vedieť dá

a že len a jedine oni majú pravdu.

A napriek tomu sme my, obrovská a stále príliš tichá väčšina,

prenechali verejnú sféru tejto extrémistickej menšine.

Dovolili sme, aby si judaizmus privlastnili

násilne mesiášski osadníci západného brehu,

kresťanstvo homofóbni pokrytci

a misogynní fanatici,

Islam samovražední atentátnici.

A prestali sme vidieť, že

bez ohľadu na to, či tvrdia, že sú kresťania,

židia alebo muslimovia,

militantní extrémisti nie sú ničím.

Majú svoj vlastný kult, krvaví bratia

ponorení v krvi iných ľudí.

To nie je viera.

Je to fanatizmus, a musíme si ich prestať zamieňať.

Musíme priznať, že skutočná viera nemá žiadne jednoduché odpovede.

Je ťažká a tvrdohlavá.

Zahŕňa nepretržitý boj,

neprestajné spochybnenie toho, čo si myslíme, že vieme,

zápas s problémami a nápady.

Je ruka v ruke s pochybnosťou,

v nikdy nekončiacom rozhovore,

a niekedy vedome vzdoruje.

A tento vedomý vzdor je dôvod, prečo ja ako agnostik,

stále môžem mať vieru.

Verím napríklad, že mier na Blízkom východe

je možný napriek nekonečnému hromadeniu sa dôkazov

o opaku.

Nie som o tom presvedčená.

Sotva môžem povedať, že si to myslím.

Môžem mať jedine vieru,

zasvätiť sa myšlienke,

a toto aj robím práve kvôli pokušeniu

rezignovane rozhodiť rukami

a ustúpiť do ticha.

Pretože zúfalstvo napĺňa samo seba.

Ak hovoríme, že je niečo nemožné,

budeme konať takým spôsobom, že to nemožným spravíme.

A ja odmietam žiť týmto spôsobom.

V skutočnosti, väčšina z nás odmieta,

či sme ateisti alebo teisti

alebo kdekoľvek medzi tým, alebo mimo,

čo nás poháňa je, že aj cez naše pochybnosti

a dokonca aj napriek naším pochybnostiam,

odmietame nihilizmus zúfalstva.

Trváme na viere v budúcnosť

a v seba navzájom.

Ak chcete, nazývajte to naivitou.

Ak musíte, nazvite to nereálne idealistickým.

Ale jedna vec je istá:

Nazvite to ľudským.

Mohol Muhammad tak radikálne zmeniť jeho svet

bez takejto viery, bez odmietnutia

postúpiť na aroganciu úzkoprsej istoty?

Myslím, že nie.

Po piatich rokoch, ktoré som strávila s ním

ako spisovateľka, si neviem predstaviť,

že by sa bol cítil ináč, než absolútne pobúrený

z militantných fundamentalistov, ktorí dnes tvrdia, že hovoria

a konajú v jeho mene na Blízkom východe a vo svete.

Bol by zdesený z represie polovice obyvateľov

kvôli ich pohlaviu.

Bol by skrúšený horkou rozpoltenosťou fanatizmu.

Nazýval by terorizmus tým čím je,

nielen zločinom, ale aj obscénnou paródiou

všetkého, čomu on veril a za čo bojoval.

Povedal by to, čo hovorí Korán: každý, kto vezme jeden život,

berie život celého ľudstva.

Kto zachráni život, zachráni život celého ľudstva.

A plne by sa angažoval

do ťažkého a tŕnistého procesu tvorby mieru.

Ďakujem.

(Potlesk)

Ďakujem. (Potlesk)