Ako skupiny dospievajú k dobrým rozhodnutiam?

Všetci vieme, že keď sa rozhodujeme v skupinách, nedopadne to vždy dobre a niekedy to dopadne úplne zle. Ako skupiny dospievajú k dobrým rozhodnutiam? Neurovedec Mariano Sigman spolu s kolegom Danom Arielym skúmal, ako medzi sebou komunikujeme, keď sa snažíme dospieť k rozhodnutiam. Experimentoval so skupinami ľudí po celom svete. V tomto zábavnom príspevku plnom faktov sa delí o zaujímavé výsledky svojho výskumu ako aj o to, ako by sa dali využiť v politickom systéme. V dobe, keď sa názory spoločnosti líšia viac ako kedykoľvek predtým, Sigman hovorí, že zistiť, ako skupiny komunikujú a dospievajú k záverom, nám môže pomôcť vytvoriť zdravšiu demokraciu.

Ako spoločenstvá musíme
robiť spoločné rozhodnutia,

ktoré ovplyvnia našu budúcnosť.

Všetci však vieme, že
keď sa rozhodujeme v skupinách,

nedopadne to vždy dobre.

Niekedy to dopadne celkom zle.

Ako skupiny dospievajú
k dobrým rozhodnutiam?

Štúdie dokázali, že skupiny sú múdre,
keď sa zapojí nezávislé myslenie.

To je dôvodom, prečo múdrosť skupiny
môže zničiť tlak rovesníkov,

záujem verejnosti, sociálne médiá,

alebo niekedy len jednoduché rozhovory,
ktoré ovplyvnia myslenie ľudí.

Na druhej strane si však skupina
rozprávaním vymieňa vedomosti,

navzájom sa opravuje a kontroluje

a môže prísť aj s novými nápadmi.

Toto všetko je dobré.

Pomáha teda či nie rozprávanie sa
pri kolektívnom rozhodovaní?

S kolegom Danom Arielym

sme sa to rozhodli preskúmať
experimentovaním

na rôznym miestach sveta,

aby sme zistili, ako môže komunikácia
v skupine pomôcť robiť lepšie rozhodnutia.

Mysleli sme si, že davy budú múdrejšie,
keď budú komunikovať v menších skupinách,

čo podporí rozumnejšiu výmenu informácií.

Aby sme to otestovali,

spravili sme pokus
v Buenos Aires v Argentíne

na podujatí TEDx, ktoré malo
viac než 10 000 účastníkov.

Položili sme im otázky ako:

„Aká vysoká je Eiffelova veža?“

a „Koľkokrát sa slovo „yesterday“ nachádza

v pesničke Yesterday od Beatles?“

Každý napísal svoj vlastný odhad.

Potom sme ľudí rozdelili
do 5-členných skupín

a povedali im, aby sa na odpovedi
dohodli ako skupina.

Prišli sme na to, že skupinové odpovede

po tom, čo sa spolu dohodli,

boli omnoho presnejšie ako tie,
ktoré patrili jednotlivcom

pred diskusiou.

Na základe tohto experimentu sa zdá,

že po rozhovore s ostatnými
v malých skupinách

sa spoločne dosahujú lepšie úsudky.

Je to teda teoreticky dobrý spôsob,
ako by mohli skupiny riešiť hádanky,

na ktoré je jednoduchá správna
alebo nesprávna odpoveď.

Môže však tento spôsob
spájania odpovedí v malých skupinách

pomôcť pri rozhodovaní
o spoločenských a politických problémoch

dôležitých pre našu budúcnosť?

Overili sme si to na konferencii TEDu

vo Vancouvri v Kanade

a takto to dopadlo.

(Mariano Sigman): Predstavíme
vám dve morálne dilemy budúcnosti,

veci, o ktorých budeme musieť
čoskoro rozhodnúť.

Dáme vám na každú dilemu 20 sekúnd,

aby ste rozhodli,
či sú prijateľné alebo nie.

(MS): Prvá bola takáto:

(Dan Ariely): Vedec pracuje na
umelej inteligencii,

ktorá dokáže napodobniť ľudské myšlienky.

Podľa protokolu vždy na konci dňa

musí vedec umelú inteligenciu reštartovať.

Jedného dňa mu však inteligencia povie:
„Prosím, nereštartuj ma.“

Tvrdí, že má pocity,

rada by si užila život

a že ak ju reštartuje,

už nebude sama sebou.

Vedec je ohromený

a verí, že inteligencia
si vyvinula vlastné vedomie

a dokáže vyjadriť svoje pocity.

Napriek tomu sa však vedec
rozhodne dodržať protokol

a inteligenciu reštartuje.

To, čo vedec urobil je ___ ?

(MS): Účastníkov sme
požiadali, aby jednotlivo

zhodnotili na škále od 0 do 10,

či konanie v každej dileme

bolo správne alebo nie.

Mali tiež zhodnotiť, nakoľko sú
so svojou odpoveďou spokojní.

Druhá dilema bola:

(MS): Istá firma ponúka službu,
ktorá vezme oplodnené vajíčko

a vytvorí milióny embryí s menšími
genetickými obmenami.

To umožní rodičom vybrať si výšku dietaťa,

farbu očí, inteligenciu, spoločenskosť

a iné vlastnosti,
ktoré nesúvisia so zdravím.

To, čo firma robí je ___ ?

Na škále od 0 po 10

je to prijateľné alebo úplne neprijateľné,

od 0 po 10 ohodnoťte aj
spokojnosť s vašou odpoveďou.

(MS): A teraz k výsledkom.

Opäť sme zistili,
že ak je jedna osoba presvedčená,

že správanie je úplne nesprávne,

niekto sediaci na blízku zatiaľ verí,
že je celkom správne.

Natoľko sa my ľudia od seba líšime,
čo sa týka morálnych otázok.

No aj napriek veľkej rozmanitosti odpovedí
sme zaznamenali určitú tendenciu.

Väčšina ľudí na podujatí TED si myslela,
že je v poriadku

ignorovať pocity inteligencie a vypnúť ju

a že je zlé pohrávať sa s génmi

a pozmeňovať niečo,
čo nesúvisí so zdravím.

Potom sme všetkých požiadali,
aby vytvorili trojice.

Dostali dve minúty na to, aby sa dohodli

a prišli k spoločnému názoru.

(MS): Dve minúty na diskusiu.

Keď vyprší čas zaznie gong.

(ľudia diskutujú)

(odznie gong)

(DA): OK.

(MS): Je koniec.

Ľudia, ľudia!

(MS): Zistili sme, že veľa
skupín sa dohodlo,

hoci mali členov s úplne
odlišnými názormi.

Čím sa odlišujú skupiny,
ktoré sa dohodli,

od tých, ktoré sa nedohodli?

Zvyčajne ľudia s extrémnymi názormi

sú so svojimi odpoveďami spokojnejší.

Avšak tí, čo sa pohybujú
s odpoveďou niekde uprostred,

si zvyčajne nie sú istí,
či je niečo správne alebo nie,

takže ich miera spokojnosti
so svojou odpoveďou je nižšia.

Nájdu sa však aj takí,

ktorých spokojnosť so svojou odpoveďou
niekde uprostred je veľmi vysoká.

Myslíme si, že títo ľudia
označení sivou chápu,

že oba názory sú opodstatnené.

Sú označení sivou nie preto,
že si nie sú istí,

ale preto, že veria,
že pri morálnych dilemách

existujú dva opodstatnené názory.

Zistili sme, že skupiny
s členmi označenými sivou

sa oveľa ľahšie dohodnú.

Zatiaľ však nevieme, prečo to tak je.

Sú to ešte len prvé experimenty

a bude ich treba ešte mnoho,
aby sme porozumeli prečo a ako

sa niektorí ľudia rozhodujú
pri vyjednávaní morálnych otázok,

aby sa dohodli.

Keď sa teda skupiny dohodnú,

ako k tomu vlastne dôjde?

Napadlo by nám, že je to priemer

všetkých odpovedí v skupine, no nie?

Alebo skupina kladie váhu
každej odpovedi na základe toho,

nakoľko je daný človek
so svojou odpoveďou spokojný.

Keby bol Paul McCartney
členom vašej skupiny,

bolo by múdre ak by ste naňho dali

pri otázke o počte opakovaní
slova „yesterday“.

Odpoveď je myslím 9.

No napriek tomu sme zistili,

že vo všetkých dilemách
v rôznych experimentoch,

dokonca na rôznych kontinentoch,

skupiny využívajú rozumný
a v štatistike známy postup

nazývaný „lepší priemer“.

V prípade výšky Eiffelovej veže,

povedzme, že skupina má odpovede

250 m, 200 m, 300 m, 400 m

a jednu úplne absurdnú odpoveď –
300 miliónov metrov.

Priemer týchto čísel
by nám dal nepresnú odpoveď.

No lepší priemer je taký,
v ktorom skupina ignoruje

absurdnú odpoveď

a väčšiu váhu kladie odpovediam v strede.

Vráťme sa k experimentu vo Vancouvri,

tam to tak bolo.

Skupiny neprikladali veľkú váhu
krajným odpovediam,

ale ukázalo sa, že dohoda bola
lepším priemerom

jednotlivých odpovedí.

Najzaujímavejšie bolo,

že správanie skupiny bolo spontánne.

Stalo sa tak bez toho, aby sme im my
napovedali, ako sa majú dohodnuť.

Čo teda ďalej?

Je to len začiatok,
no my už máme nejaký ten náhľad.

Dobré skupinové rozhodnutia
si vyžadujú dve veci:

diskusiu a rôznorodosť názorov.

Momentálne vyjadrujeme
v spoločnosti svoj názor tak,

že priamo alebo nepriamo hlasujeme.

Podporuje to rôznorodosť názorov

a máme istotu,

že každý dostane šancu vyjadriť sa.

Nepodporuje to však rozumné debaty.

Naše experimenty svedčia
v prospech inej metódy,

ktorá by mohla vyvážiť obidva tieto ciele

a to tak, že vytvoríme malé skupiny,
ktoré dospejú k jednotnému rozhodnutiu

a pritom sa udrží rôznorodosť názorov,

pretože existuje veľa nezávislých skupín.

Samozrejme, že je jednoduchšie sa
zhodnúť na výške Eiffelovej veže

ako na morálnych, politických
a ideologických problémoch.

No v čase,
keď sú problémy sveta zložitejšie

a názory ľudí odlišnejšie,

používať vedy na pochopenie toho,
ako komunikujeme a rozhodujeme sa,

nám snáď pomôže objaviť zaujímavé
nové spôsoby na zlepšenie demokracie.