Bližšie k novému chápaniu duševných chorôb

Dnes na srdcové choroby vďaka skorej diagnostike umiera o 63 % menej
osôb ako pred pár desiatkami rokov. Thomas Insel, riaditeľ Národného inštitútu pre duševné zdravie, sa pýta: Môžeme dosiahnuť to isté v prípade depresie a schizofrénie? Ako hovorí, prvý krok k tomuto novému prístupu vo výskume je zásadné preformulovanie: musíme prestať hovoriť o „poruchách správania“ a začať ich považovať za „poruchy mozgu“. (Natočené na podujatí TEDxCaltech)

Začnime dobrou správou.

Týka sa niečoho, čo vyplynulo

z biomedicínského výskumu

a vďaka čomu dnes veľa vážnych chorôb

končí inak.

Začnime leukémiou,

akútnou lymfoblastickou leukémiou, ALL,

najčastejším typom rakoviny u detí.

Keď som bol študent,

úmrtnosť bola približne 95 %.

Dnes, o nejakých 25 - 30 rokov neskôr,

je úmrtnosť nižšia o 85 %.

Každý rok sa vylieči 6000 detí,

ktoré by boli predtým na túto
chorobu zomreli.

Ak chcete naozaj vysoké čísla,

pozrite sa na srdcové choroby.

Srdcové choroby boli najväčším zabijakom,

a to hlavne pre mužov po 40-ke.

Dnes pozorujeme 63-percentné
zníženie úmrtnosti

v dôsledku srdcových chorôb,

neuveriteľný 1,1 milión ľudí
každoročne unikne smrti.

Predstavte si, že AIDS bol minulý mesiac

označený za chronickú chorobu,

čo znamená, že 20-ročný človek,
ktorý sa nakazí vírusom HIV,

pravdepodobne nebude žiť týždne,
mesiace či zopár rokov,

ako to bývalo pred 10 rokmi,

ale odhaduje sa,
že bude žiť desiatky rokov

a najskôr umrie v 60 alebo 70 rokoch
z úplne iných príčin.

Sú to jednoducho úžasné, výnimočné zmeny

vo vyhliadkach pacientov trpiacich
najväčšími zabijakmi.

Hlavne jeden z nich,

ktorý by vám asi ani nenapadol, mŕtvica,

bývala spolu so srdcovými chorobami

v USA jedným z najväčších zabijakov.

O tejto chorobe dnes vieme,

že pokiaľ sa chorí dostanú na pohotovosť

do troch hodín od príhody,

asi 30 % odíde z nemocnice

bez akýchkoľvek následkov.

Nevšedné príbehy,

príbehy s dobrým koncom,

každý z nich nám pomohol
o týchto chorobách

pochopiť niečo, čo nám umožnilo

diagnostikovať ich v skorom
štádiu a zasiahnuť včas.

Skoré zistenie, skorý zásah,

na tom sa tieto úspechy zakladajú.

Nie všetky správy sú žiaľ dobré.

Porozprávam vám príbeh,

ktorý sa týka samovraždy.

Ono to nie je choroba doslovne.

Je to stav alebo situácia,

ktorá vedie ku smrti.

Asi málokto si uvedomuje, aká je častá.

V USA spácha samovraždu 38 000 ľudí ročne.

To znamená jeden každých 15 minút.

Tretia najčastejšia príčina smrti

vo vekovej kategórii 15 až 25 rokov.

Je to zaujímavé, keď si uvedomíte,

že je dvakrát častejšia ako vražda

a vlastne aj častejšia príčina smrti

ako dopravné nehody v USA.

Teraz niečo o samovražde,

zdravotný stav tu zohráva svoju úlohu,

lebo 90 % samovrážd

je spojených s duševnou chorobou:

depresiou, bipolárnou poruchou,
schizofréniou, anorexiou,

hraničnou poruchou osobnosti.

A toto nie sú zďaleka všetky choroby,
ktoré na nej majú podiel.

Ako som už spomínal,
často sa vyskytujú už v ranom veku.

Tieto choroby nespôsobujú len smrť,

ale aj postihnutie.

Pozrite sa na postihnutie

z hľadiska meradla
Svetovej zdravotníckej organizácie

nazývaného Roky života vážené chorobou.

Toto meradlo, ktoré nemohol vymyslieť

nikto iný ako ekonóm,

lenže to je práve spôsob
ako vystihúť, o čo človeka pripraví

postihnutie zo zdravotných dôvodov,

a ako môžete vidieť,
prakticky 30 % všetkých

postihnutí zo všetkých zdravotných dôvodov

sa pripisuje duševným chorobám,

neuropsychiatrickým príznakom.

Asi si myslíte, že to nedáva zmysel.

Rakovina vyzerá byť oveľa vážnejšia.

Srdcové choroby sa zdajú oveľa vážnejšie.

Ale ako môžete vidieť, sú
na tomto zozname až úplne dole,

a to preto, lebo hovoríme o postihnutí.

Prečo tieto choroby ako schizofrénia,

bipolárna porucha a depresia
vedú k postihnutiu?

Prečo sú číslom jeden?

Existujú na to asi 3 dôvody.

Po prvé, sú veľmi rozšírené.

Približne každý piaty človek
trpí počas života

niektorou z týchto chorôb.

Po druhé, niektorých tieto choroby úplne

vyradia z každodenného života,

asi 4 až 5 %, čiže jedného z 20.

Ale skutočným dôvodom
takého vysokého výskytu postihnutia

a do istej miery aj úmrtnosti je,

že tieto choroby začínajú už v ranom veku.

U 50 % prepukne už pred štrnástym rokom,

u 75 % pred 24. rokom,

čísla značne odlišné od tých

spojených s rakovinou,
srdcovými chorobami,

cukrovkou, vysokým tlakom...
väčšiny vážnych chorôb,

o ktorých sme si mysleli, že vedú
v rebríčkoch postihnutia a úmrtnosti.

Toto sú skutočné
chronické choroby mladých.

Na začiatku som vám sľúbil dobré správy.

Táto pravdaže nie je jedna z nich.

Je to asi tá najhoršia časť

a v istom zmysle aj moje priznanie.

Mojou prácou je dohliadať na to,
aby sme v oblasti týchto chorôb

robili pokroky.

Pracujem pre federálnu vládu.

Teda vlastne pre vás. Vy ma platíte.

A teraz, keď viete, čo robím

alebo v čom som zlyhal,

si asi myslíte, že by ma mali vyhodiť,

úplne by som to pochopil.

Ale čo sa chystám navrhnúť
a dôvod, prečo som tu,

je povedať vám, že podľa mňa vstupujeme

do veľmi rozdielneho sveta,
keď o týchto chorobách rozmýšľame.

Zatiaľ som tu hovoril
o duševných chorobách,

poruchách mysle.

Tento termín nie je dnes už veľmi obľúbený

a ľudia si z nejakého dôvodu myslia,

že je politicky správnejšie používať
termín poruchy správania,

a tak ich označujú ako poruchy správania.

Dobre, sú to poruchy správania,

ale sú to aj poruchy mysle.

Ale chcem vám navrhnúť,

že oba tieto termíny,

ktoré sa používajú už viac ako storočie,

teraz vlastne bránia ďalšiemu pokroku.

Pokrok je treba urobiť
v rámci celého konceptu

a je treba začať rozmýšľať o týchto
chorobách ako o poruchách mozgu.

Teraz si niektorí z vás povedia:

„Ó môj bože, je to tu zas.

Vypočujeme si ďalšiu prednášku
o biochemickej nerovnováhe

alebo liekoch

alebo o nejakom zjednodušenom pohľade,

ktorý vezme naše subjektívne skúsenosti

a premení ich na molekuly alebo možno

akési obmedzené
jednorozmerné pochopenie toho,

aké je to trpieť depresiou
alebo schizofréniou.“

Mozog v žiadnom prípade nie je

jednorozmerný, jednoduchý orgán
alebo súhrn jeho častí.

Samozrejme záleží, v akej škále

alebo rámci o ňom chcete rozmýšľať,

ale je to nesmierne zložitý orgán

a ešte len začíname chápať,

ako ho študovať, či už ide

o 100 miliárd neurónov v mozgovej kôre

alebo o 100 biliónov synapsií,

ktoré všetky tie neuróny spájajú.

Ešte sme sa len začali pokúšať zistiť,

ako sa dá pochopiť
tento veľmi zložitý stroj,

ktorý spracúva pozoruhodné
druhy informácií,

a pomocou nášho vlastného rozumu pochopiť

zložitý mozog, ktorý tento rozum ovláda.

V skutočnosti je dosť krutý vtip prírody,

že máme mozog, ktorý nie je

dostatočne prepojený na to,
aby dokázal pochopiť sám seba.

V určitom zmysle môžete mať pocit,

že ono bezpečné štúdium
správania alebo poznávania,

niečoho, čo možno pozorovať,

je svojím spôsobom
jednoduchšie a zredukovanejšie,

ako snažiť sa zapojiť tento
veľmi zložitý a záhadný orgán,

ktorý sa iba začíname pokúšať pochopiť.

V prípade duševných chorôb,

o ktorých som hovoril,

depresia, obsedantno-kompulzívna porucha,

post-traumatická stresová porucha,

aj keď stále úplne nerozumieme

ich atypickému priebehu

alebo čo mozog presne robí,

sme už boli schopní rozpoznať

niektoré rozdiely v spojeniach

alebo ako sa mozgové prepojenia

ľudí s týmito poruchami líšia.

Voláme to ľudský konektóm.

Môžete si ho predstaviť

ako nákres mozgu vo forme siete.

O tomto viac o chvíľu.

Dôležité je, že keď sa pozriete

na ľudí trpiacich týmito chorobami,
na každého piateho z nás,

ktorý vykazuje nejaké problémy,

zistíte, že medzi našimi
prepojeniami v mozgu

je veľa rozdielov,

ale existujú isté opakujúce sa
vzory, ktoré predstavujú

kritické faktory pre rozvoj
niektorých týchto chorôb.

Je to trochu iné ako
pri mozgových chorobách

ako Huntingtonova, Parkinsonova
alebo Alzheimerova choroba,

kde je časť kôry zdeformovaná.

Tu ide o dopravné zápchy
a niekedy obchádzky

alebo niekedy o problémy
v spôsobe prepojenia

a fungovaní mozgu.

Dalo by sa to prirovnať

na jednej strane k infarktu myokardu,
srdcovému záchvatu,

pri ktorom máte v srdci mŕtve tkanivo,

a na druhej strane k arytmii,
kde srdce proste nie je funkčné,

lebo prepojenia vo vnútri nefungujú.

Oboje by vás zabili,
ale iba v jednom prípade

ide o rozsiahle poškodenie.

Teraz bude asi lepšie
podrobne si priblížiť

jednu konkrétnu chorobu,
a to schizofréniu,

lebo si myslím, že to je dobrý príklad,

ktorý nám môže objasniť, prečo je dôležité
považovať ju za poruchu mozgu.

Toto sú röntgenové snímky
od Judy Rapoportovej a jej kolegov

z Národného inštitútu pre duševné zdravie,

ktorí skúmali mozgy detí
s počiatočnými príznakmi schizofrénie.

Hore môžete vidieť

červené, oranžové

alebo žlté miesta,
kde je menej šedej hmoty.

Pozorovali sme ich 5 rokov,

porovnávali ich z hľadiska veku detí

a je zjavné, že hlavne v oblastiach,

ako je dorsolaterálny prefrontálny lalok

alebo horný spánkový lalok,
je značný úbytok šedej hmoty.

Keď sa to snažíte zakresliť,

je dôležité zachytiť obvyklý vývoj

ako úbytok kôry,
úbytok šedej mozgovej hmoty.

U schizofrénie býva
táto hodnota prekročená

a v bode, kde je prekročená,

prekročíte hranicu,
ktorá je zároveň bodom,

keď môžeme povedať, že daná osoba
touto chorobu trpí,

pretože má príznaky

ako halucinácie a vidiny.

To je niečo, čo môžeme pozorovať.

Ale pozrime sa ešte raz a uvidíme,
že vlastne prekročili inú hranicu.

Prekročili mozgovú hranicu omnoho skôr,

nie vo veku 22 alebo 20 rokov,

ale dokonca už vo veku 15
alebo 16 rokov je vidieť,

že vývoj je úplne rozdielny

na úrovni mozgu, avšak nie
na úrovni správania.

Prečo na tom záleží?

Po prvé preto, že pri mozgových poruchách
je správanie to posledné, čo sa mení.

Vieme, že pri Alzheimerovej, Parkinsonovej
alebo Huntingtonovej chorobe

sa začnú zmeny v mozgu viac než 10 rokov

pred tým, ako sa objavia
prvé známky porúch správania.

Nástroje, ktoré dnes máme,
nám umožňujú odhaliť

tieto zmeny v mozgu omnoho skôr,
ako sa objavia prvé príznaky.

To najdôležitejšie som
povedal už na začiatku.

Dobrou správou v medicíne

je skorá diagnostika, skorý zásah.

Pokiaľ by sme čakali na infarkt,

obetúvali by sme srdcovým
chorobám v tejto krajine

každý rok 1,1 milióna životov.

Presne to dnes robíme,

keď hovoríme, že každý, kto trpí
nejakou poruchou mozgu,

poruchou mozgových prepojení,
má poruchu správania.

Čakáme, až kým sa správanie neprejaví.

To nie je včasná diagnostika.
To nie je včasný zásah.

Aby bolo jasno, ešte na to
nie sme úplne pripravení.

Nemáme všetky fakty.

Dokonca ani nevieme, aké nástroje použiť

ani po čom konkrétne
v jednotlivých prípadoch pátrať,

aby sme mohli zakročiť skôr,
ako sa prejaví odlišné správanie.

Ale musíme o tom premýšľať takto

a kráčať týmto smerom.

Dosiahneme to skoro?

Ja si myslím,

že v priebehu nasledujúcich rokov.

Rád by som skončil citátom
o snahe predpovedať, ako sa to stane,

od niekoho, kto sa zaoberal zmenami

v myslení a technike.

„Vždy preceňujeme zmenu,
ktorá nastane počas

najbližších 2 rokov, a podceňujeme

zmenu, ktorá nastane v priebehu
najbližšieho desaťročia,“ Bill Gates.

Ďakujem pekne.

(potlesk)