Prečo vás vaše najhoršie skutky necharakterizujú

V roku 1991 Shaka Senghor zastrelil človeka. Bol, ako hovorí, „drogovým dílerom s prchkou povahou a poloautomatickou pištoľou“. Celý príbeh sa mohol skončiť tým, že šiel do väzenia za vraždu druhého stupňa. No nebol to koniec. Namiesto toho to bol začiatok dlhoročnej cesty vykúpenia, ktorá nám všetkým poskytuje pokorujúcu a poučnú lekciu.

Pred dvadsiatimi troma rokmi,

vo veku devätnástich rokov,

som zastrelil človeka.

Bol som mladý drogový díler

s prchkou povahou

a poloautomatickou pištoľou.

To však nebol koniec môjho príbehu.

Vlastne to bol začiatok

a uplynulých 23 rokov

je príbehom prijatia,

ospravedlnenia a zmierenia.

No nestalo sa to tak,

ako si predstavujete alebo myslíte.

Tieto veci sa u mňa odohrali

spôsobom, ktorý bol prekvapujúci,

najmä pre mňa.

Pozrite, tak, ako mnohí z vás,

aj ja som bol v škole jednotkár,

dostával som štipendiá,

sníval o tom, že sa stanem doktorom.

No veci sa dramaticky pokazili,

keď sa moji rodičia rozišli

a následne rozviedli.

Samotné udalosti boli pomerne priamočiare.

Vo veku sedemnástich rokov

som bol trikrát postrelený,

keď som stál na rohu
našej bytovky v Detroite.

Priateľ ma rýchlo odviezol do nemocnice.

Doktori vytiahli guľky,

zašili ma

a poslali ma späť tam,
kde som bol postrelený.

Počas celého tohto zážitku

ma nikto neobjal,

nikto ma neutešoval,

nikto mi nepovedal, že budem v poriadku.

Nikto mi nepovedal,
že budem žiť v strachu,

že začnem byť paranoidný

alebo že začnem na postrelenie

reagovať prehnane násilne.

Nikto mi nepovedal, že jedného dňa

budem ja stláčať spúšť.

O štrnásť mesiacov neskôr,

o druhej ráno,

som vystrelil náboje,

ktoré spôsobili smrť človeka.

Keď som vstúpil do väznice,

bol som trpký, nahnevaný, zranený.

Nechcel som prijať zodpovednosť.

Obviňoval som každého od svojich rodičov

až po systém.

Ospravedlňoval som si svoje rozhodnutie,

lebo v oblasti, odkiaľ pochádzam,

je lepšie byť strelcom,

ako zastreleným.

Keď som sedel vo svojej chladnej cele,

cítil som sa bezmocný,

nemilovaný a opustený.

Mal som pocit, že všetkým je to jedno,

a reagoval som

na svoje uväznenie nepriateľsky.

A zrazu som sa dostával

hlbšie a hlbšie do problémov.

Prevádzkoval som čierny trh,

venoval som sa úžere

a predával som drogy, ktoré boli pašované

do väzenia.

Stal som sa tým,

koho dozorcovia Nápravného ústavu Michigan

volali „najhorší z najhorších“.

Pre svoju aktivitu

som skončil na samotke

na sedem a pol roka

z môjho trestu.

Keď sa na to teraz pozerám, samotka

je jedno z najviac
neľudských, barbarských

miest, na akých sa môžete nájsť,

no ja som sa tam našiel.

Jedného dňa som sa prechádzal po cele,

keď prišiel dôstojník a priniesol poštu.

Prezrel som si listy

a potom som si všimol list,

ktorý mal na sebe
krivolaké písmo môjho syna.

Keď som dostal list od syna,

bolo to ako lúč svetla

na najtmavšom mieste,
aké si dokážete predstaviť.

V ten deň som otvoril ten list

a videl, ako veľkými písmenami napísal:

„Mamka mi povedala, prečo si vo väzení:

vražda.“

Písal: „Ocko, nezabíjaj.

Ježiš sa pozerá, čo robíš.
Modli sa k Nemu.“

Nebol som v tom čase pobožný,

ani teraz nie som,

ale v slovách môjho syna

bolo niečo veľmi hlboké.

Prinútili ma skúmať v mojom živote

veci, o ktorých som nepremýšľal.

Bolo to prvýkrát v mojom živote,

čo som naozaj premýšľal o skutočnosti,

že môj syn sa na mňa
bude pozerať ako na vraha.

Sadol som si na posteľ

a premýšľal o čomsi, čo som čítal

v [Platónovi]:

Sokrates v diele Ospravedlnenie napísal,

že nepreskúmaný život
nestojí za to, aby bol žitý.

Vtedy začala premena.

Nebola však jednoduchá.

Jedna z vecí, ktoré som si uvedomil

ako súčasť transformácie,

bola, že sú štyri kľúčové veci.

Prvou vecou bolo,

že mám skvelých mentorov.

Viem, že väčšina z vás si zrejme myslí:

ako si našiel skvelého mentora vo väzení?

V mojom prípade však

niektorí mentori,

ktorí boli odsúdení na doživotie,

patrili k najlepším ľuďom,
akých som v živote stretol,

lebo ma prinútili pozrieť sa
na svoj život úprimne

a prinútili ma byť zodpovedným

v robení rozhodnutí.

Druhou vecou bola literatúra.

Než som šiel do väzenia,

nevedel som, že existuje toľko úžasných

čiernych básnikov, autorov a filozofov,

no potom som mal šťastie:

narazil som na autobiografiu Malcolma X

a to rozbilo všetky stereotypy,
ktoré som vo vzťahu k sebe mal.

Treťou vecou bola rodina.

Počas 19 rokov môj otec stál po mojom boku

s neotrasiteľnou vierou,

pretože veril, že mám, čo treba,

aby som chod svojho života obrátil.

Stretol som tiež úžasnú ženu,

ktorá je teraz matkou môjho
dvojročného syna Sekoua,

a tá ma naučila, ako milovať seba samého

zdravým spôsobom.

Poslednou vecou bolo písanie.

Po tom liste od môjho syna

som začal písať denník

o veciach, ktoré som zakúsil počas detstva

a vo väznici,

čo otvorilo moju myseľ myšlienke

zmierenia.

Ešte skôr počas uväznenia som dostal

list od jednej príbuznej mojej obete

a v tom liste

mi povedala, že mi odpúšťa,

lebo si uvedomila, že som mladé dieťa,

ktoré bolo zneužívané,

prešlo mnohými ťažkosťami

a vykonalo sériu zlých rozhodnutí.

Bolo to prvý raz v mojom živote,

čo som sa cítil otvorený myšlienke,
že by som si mohol odpustiť.

Jednou z vecí, čo sa stali

po tej skúsenosti, bolo,

že som premýšľal o iných väzňoch,

ktorí boli so mnou,

a o tom, ako veľmi
to s nimi chcem zdieľať.

A tak som sa s nimi začal zhovárať

o niektorých ich skúsenostiach

a ničilo ma uvedomenie,

že väčšina z nich pochádzala z rovnakého
prostredia plného obťažovania

a väčšina z nich chcela pomoc,
chceli to všetko zvrátiť,

no nanešťastie systém,

ktorý momentálne udržuje
vo väzení 2,5 milióna ľudí,

je navrhnutý tak, aby uskladňoval,

nie aby naprával alebo premieňal.

Takže som sa v duchu rozhodol,

že ak niekedy budem prepustený,

urobím všetko v mojich silách,

aby som to pomohol zmeniť.

V roku 2010 som vyšiel z väznice

po prvý raz po dvoch desaťročiach.

Ak chcete, skúste si predstaviť,

ako Fred Flinstone vojde do epizódy

seriálu „The Jetsons“.

Asi taký bol môj život.

Prvýkrát som bol zoznámený s internetom,

sociálnymi sieťami,

autami, ktoré rozprávajú
ako KITT z Knight Ridera.

Najviac ma však fascinovala

technológia telefónov.

Keď som šiel do väzenia,

naše autotelefóny boli takto veľké

a museli ich nosiť dvaja ľudia.

Tak si predstavte, keď som vzal do ruky

svoje malé Blackberry

a začal som sa učiť písať správy.

Problém však je, že ľudia okolo mňa

si neuvedomovali, že som netušil,

čo znamenajú všetky tie skratky

ako LOL, OMG, LMAO,

až kým som jedného dňa mal rozhovor

s jedným priateľom cez správy,

poprosil som ho, aby niečo urobil,
a on odpovedal: "K."

Pýtal som sa: "Čo je K?"

Povedal: "K je okej."

Tak som rozmýšľal:

„Čo dopekla sa stalo tomu K?“

Tak som mu poslal otáznik.

A on odpísal: „K = okej“.

Tak som napísal: „FU“. (Smiech)

Potom mi odpísal a pýtal sa,

prečo naňho nadávam.

A ja som napísal: „LOL FU“,

že „už chápem“ (finally understand).

(Smiech)

A tak teraz, po troch rokoch,

si vediem celkom dobre.

Mám väzby s laboratóriom MIT,

pracujem pre úžasnú spoločnosť zvanú BMe,

učím na Michiganskej univerzite,

no bol to boj,

lebo si uvedomujem, že je veľa

mužov a žien, ktorí prídu domov

a nedostanú také príležitosti.

Mal som šťastie pracovať s úžasnými

mužmi a ženami, ktorí pomáhajú

iným s návratmi do spoločnosti,

a jedným z nich je
môj priateľ Calvin Evans.

Odsedel si 24 rokov
za zločin, ktorý nespáchal.

Má 45 rokov. Momentálne nastúpil na výšku.

Okrem iného sme sa rozprávali

o troch veciach, ktoré boli dôležité

v mojej osobnej premene,

z ktorých prvá je prijatie.

Musel som pripustiť, že som iných zranil.

Musel som tiež pripustiť,
že som bol zranený.

Druhou vecou bolo ospravedlnenie.

Musel som sa ospravedlniť,
komu som ublížil.

Hoci som nečakal, že by to prijali,

bolo to dôležité, lebo
to bola správna vec.

No musel som sa tiež
ospravedlniť sebe samému.

Treťou vecou bolo zmierenie.

Pre mňa zmierenie znamenalo

návrat do mojej komunity

a prácu s rizikovou mládežou,

ktorá bola na rovnakej ceste,

no tiež zmierenie so sebou samým.

Vďaka mojej skúsenosti s väzením

som odhalil napríklad toto:

pre väčšinu mužov a žien,

ktorí sú uväznení, existuje cesta späť,

a skutočnosťou je,

že 90 percent mužov a žien,
ktorí sú uväznení,

sa v istom čase vráti do komunity

a my hráme rolu pri určovaní, akí

muži a aké ženy sa vrátia
do našej komunity.

Mojím želaním dnes je,

aby sme prijali

empatickejší prístup

k tomu, ako reagujeme na masové uväznenie,

aby sme sa zbavili

mentality, ktorá ich bezhlavo odsudzuje,

lebo je dokázané, že nefunguje.

Moja cesta je unikátnou cestou,

ale nemusí to tak byť.

Každý môže zažiť premenu,

ak pre ňu vytvoríme miesto.

Takže dnes prosím o to,

aby ste si predstavili

svet, kde sa z mužov a žien

nerobia rukojemníci ich minulosti,

kde vás zlé skutky a chyby

nedefinujú po zvyšok vášho života.

Myslím si, že spoločne to
dokážeme urobiť realitou,

a verím, že aj vy si to myslíte.

Ďakujem.

(Potlesk)