Poškodené telo nie je zničený človek

Reprezentantka behu na lyžiach Janine Shepherd dúfala v Olympijskú medailu -- až dovtedy, pokým ju nezrazil kamión počas tréningovej jazdy na bicykli. Podelí sa s nami so silným príbehom o ľudskom potenciáli za uzdravenie. Jej odkaz: nie si svoje telo a zbavenie sa svojich starých snov umožňuje prekvitať tým novým.

Život je o príležitostiach,

ich vytváraní a uchopení. A pre mňa

to bol Olympijský sen.

Toto ma charakterizovalo, toto bolo moje šťastie.

Ako bežkárka a členka austrálskeho lyžiarskeho tímu

smerujúceho na zimnú olympiádu

som bola na cvičnej cyklistickej jazde s mojimi priateľmi z tímu.

Ako sme prichádzali k

ohromným Modrým vrchom západne od Sydney,

bol perfektný jesenný deň:

slnečno, vôňa eukalyptu a môj sen.

Život bol skvelý.

Jazdili sme na bicykloch už asi päť a pol hodiny,

až sme sa dostali do úseku, ktorý som milovala,

a to boli hory, lebo ja som milovala hory.

Zdvihla som sa zo sedadla môjho bicykla a začala som

zaberať do nôh a ako som sa nadýchla chladného horského vzduchu,

cítila som, ako mi spaľuje pľúca, pozrela som sa hore,

aby mi slnko osvietilo tvár.

A potom bola všade tma.

Kde som to bola? Čo sa to dialo?

Moje telo pohltila bolesť.

Zrazila som sa s nákladným vozidlom technických služieb

a to mi ostávalo iba 10 minút do ciela.

Letecky ma prevezli z miesta nehody

záchrannou helikoptérou na traumatologické oddelenie v Sydney.

Mala som rozsiahle a životu nebezpečné zranenia.

Zlomila som si krk a chrbát na šiestich miestach.

Zlomila som si päť rebier na ľavej strane,

pravú ruku, kľúčnu kosť

a niekoľko kostí na nohe.

Moja celá pravá strana bola roztvorená, plná štrku.

Moja hlava bola rozbitá na prednej strane, prehnutá dozadu,

ukazujúc lebku pod ňou.

Mala som poranenia hlavy. Mala som vnútorné zranenia.

Mala som rozsiahlu stratu krvi, presnejšie, stratila som päť litrov krvi.

To je objem, ktorý má človek mojej veľkosti.

Než ma priviezli do nemocnice Princa Henryho v Sydney,

môj krvný tlak bol 40 k nule.

Mala som vážne zlý deň. (Smiech)

Počas viac ako 10 dní som sa presúvala medzi dvomi svetmi.

Bola som si vedomá svojho tela, ale tiež toho,

že v ňom nie som, že som niekde inde pozerajúc

z vrchu, akoby sa to dialo niekomu inému.

Prečo by som sa chcela vrátiť do tela, ktoré je tak zničené?

Ale ten hlas ma neustále volal: "No tak, zostaň so mnou."

"Nie. Je to príliš ťažké."

"Poď, toto je naša príležitosť."

"Nie, to telo je zničené. Už mi nikdy nemôže slúžiť."

"No tak, zostaň so mnou. Dokážeme to. Spolu to dokážeme."

Bola som na rázcestí.

Vedela som, že ak sa do svojho tela nevrátim, musela by som tento svet navždy opustiť.

Bol to boj o môj život.

Po 10 dňoch som sa rozhodla do svojho tela vrátiť

a vnútorné krvácanie sa zastavilo.

Mojou ďalšou starosťou bolo, či budem môcť znovu chodiť,

pretože som bola od pása dole ochrnutá.

Mojim rodičom povedali, že zlomenina krku je stabilná,

ale chrbát bol úplne zničený.

Stavce L1 boli v takom stave, ako keď vám na zem spadne arašid,

stúpite naňho a rozbijete ho na tisíc kúskov.

Museli ho operovať.

Vošli dnu. Položili ma na špeciálny operačný stôl a rozrezali ma.

Doslova ma rozrezali na dve polovice. Mám jazvu,

ktorá prechádza celým mojím telom.

Vybrali mi čo najviac zlomených kostí,

ktoré sa usadili v mojej mieche.

Zobrali dve z mojich zlomených rebier a poskladali mi chrbát,

L1, znova poskladali, potom zobrali ďalšie rebro,

spojili T12, L1 a L2.

A potom ma zošili. Trvalo im celú hodinu, než ma zošili.

Zobudila som sa na intenzívnej starostlivosti a lekári sa tešili z toho,

že operácia bola úspešná, pretože som trochu mohla

hýbať jedným z mojich palcov na nohe.

Vtedy som si pomyslela: "Super, idem na Olympiádu!"

(Smiech)

Nemala som predstavu. Toto je jedna z vecí,

ktorá sa stáva niekomu inému, určite nie mne.

Ale prišla za mnou doktorka a povedala mi,

"Janine, operácia sa podarila. Vybrali sme vám z

miechy toľko kostí, koľko sa dalo,

ale poškodenie je trvalé.

Čo sa týka centrálneho nervového systému, na ten lieky nie sú.

Ste čiastočne ochrnutá a budete mať

všetky zranenia, ktoré s tým súvisia.

Od pása dole ste ochrnutá a pri najlepšom

máte možnosť návratu citlivosti 10 až 20 percent.

Vnútorné zranenia budete mať až do konca svojho života.

Katéter budete musieť používať až do konca svojho života.

A ak ešte niekedy budete chodiť, tak iba pomocou ortézy a chodúľky."

A potom povedala: "Janine,

budete si musieť premyslieť všetko, čo vo svojom živote robíte,

pretože už nikdy nebudete schopná robiť veci, ktoré ste robila predtým."

Snažila som sa pochopiť to, čo mi hovorila.

Bola som atlét. To je všetko, čo poznám, všetko, čo som robila.

Ak to nebudem môcť robiť, tak potom, čo budem môcť robiť?

A otázka, ktorú som si položila, je - ak to už nebudem môcť robiť,

tak potom, kto som?

Presunuli ma z intenzívnej starostlivosti na akútne traumatologické oddelenie.

Ležala som na tenkej, tvrdej posteli určenej pre chrbát.

Nemohla som hýbať nohami, mala som na nich tesné pančuchy,

ktoré ma chránili pred krvnými zrazeninami.

Jednu ruku som mala v sadre, druhú zaviazanú infúziami.

Mala som vystužený krk a na oboch stranách hlavy vrecká s pieskom

a svet naokolo som videla v zrkadle,

ktoré bolo zavesené nad mojou hlavou.

Zdieľala som izbu s ďalšími piatimi ľudmi

a najúžasnejšie na tom bolo, že sme všetci ležali

ochrnutí na traumatologickom oddelení a nevedeli sme, ako kto vyzerá.

Nie je to úžasné? Ako často máte možnosť

vytvoriť si priateľstvá bez posudzovania,

ktoré sú založené čisto na povahe?

A neboli to iba povrchné rozhovory,

zdieľali sme svoje najvnútornejšie myšlienky, naše obavy

a nádeje na život po odchode z traumatologického oddelenia.

Pamätám si jednu noc, prišiel k nám Jonathan, ktorý

pracuje ako zdravotná sestra, s hromadou plastových slamiek.

Časť z nich položil na každého z nás a povedal:

"Začnite ich spájať."

Kedže nebolo veľa toho, čo by sme na oddelení mohli robiť, tak sme ich spájali.

A keď sme skončili, potichu prešiel okolo nás

a pospájal všetky slamky dokopy,

až pokiaľ sa všetky slamky okolo oddelenia nespojili a potom povedal:

"Okej, teraz sa všetci chyťte svojich slamiek."

Keď sme urobili, povedal, "Dobre. Teraz sme všetci prepojení."

A ako sme sa držali a dýchali ako jeden,

vedeli sme, že na tejto ceste nie sme sami.

A aj keď som ležala ochrnutá na traumatologickom oddelení,

boli tam chvíle neskutočnej hĺbky a bohatstva,

nefalšovanosti a spojenia,

aké som nikdy predtým nezažila.

A každý z nás vedel, že keď opustíme traumatologické oddelenie,

nikdy nebudeme takí, akí sme boli predtým.

Po šiestich mesiacoch bol čas ísť domov.

Pamätám si, ako ma môj otec tlačil von na vozíčku

zabalenú v plastovej bandáži na telo

a po prvýkrát som pocítila slnko na mojej tvári.

Vyhrievala som sa a pomyslela si,

ako som toto mohla niekedy považovať za samozrejmé?

Cítila som nesmiernu vďaku za môj život.

Ale predtým, ako som opustila nemocnicu, mi vrchná sestra

povedala: "Janine, chcem, aby si bola pripravená,

lebo keď prídeš domov, niečo sa stane."

Spýtala som sa: "Čo?" A ona mi odpovedala:

"Budeš mať depresie."

Odpovedala som jej: "Ja nie, nie Janine - Mašina,"

čo je moja prezývka.

Sestra pokračovala: "Budeš mať, vieš, stáva sa to každému.

Na traumatologickom oddelení je to normálne.

Si na vozíčku, je to normálne.

Ale prídeš domov a zistíš,

ako sa život zmenil."

Prišla som domov a niečo sa stalo.

Uvedomila som si, že sestrička Sam mala pravdu.

Mala som depresie.

Bola som na vozíčku. Od pása dole som bola ochrnutá,

pripojená na katéter. Nemohla som chodiť.

V nemocnici som výrazne schudla,

vážila som 36 kg.

A chcela som to vzdať.

Jediné, čo som chcela urobiť, bolo obuť si bežecké topánky a vybehnúť z dverí.

Chcela som späť svoj starý život. Chcela som späť svoje telo.

Pamätám si mamu, ako sedela na rohu postele

a hovorila: "Som zvedavá, či život bude ešte niekedy dobrý."

Pomyslela som si: "Ako by mohol byť? Stratila som všetko,

čo som si cenila, to, na čom som pracovala.

Stratené."

A pýtala som sa: "Prečo ja, prečo ja?"

Potom som si spomenula na svojich priateľov,

ktorí boli stále na traumatologickom oddelení,

hlavne na Máriu.

Mária mala autonehodu. Prebrala sa

na svoje 16-te narodeniny a dozvedela sa, že je úplne ochrnutá,

bez citlivosti od krku dole.

Mala poškodené hlasivky a nemohla rozprávať.

Povedali mi: "Presunieme vás k nej.

Myslíme si, že to pre ňu bude dobré."

Bála som sa. Nevedela som, ako budem reagovať na to,

že budem vedľa nej.

Vedela som, že to bude obtiažne, ale pravdu povediac to bolo požehnanie,

pretože Mária sa vždy usmievala.

Vždy bola šťastná a aj keď začala znovu rozprávať,

aj keď jej bolo zle rozumieť, nikdy sa nesťažovala, ani raz.

Divila som sa, ako našla tak hlboký stupeň prijatia.

A potom som si uvedomila, že toto nie je iba môj život.

Bol to život sám. Uvedomila som si, že to nie je iba moja bolesť.

Je to každého bolesť. A potom som zistila, tak ako predtým,

že mám možnosť. Buď proti tomu budem bojovať,

alebo to môžem nechať tak a prijať nielen svoje telo,

ale aj okolnosti môjho života.

A potom som sa prestala pýtať: "Prečo ja?"

a začala som sa pýtať: "Prečo nie ja?"

Vtedy som si pomyslela, možno byť na úplnom dne

je vlastne perfektným miestom na začiatok.

Nikdy predtým som si o sebe nemyslela, že som tvorivý človek.

Bola som atlét. Moje telo bol stroj.

Ale teraz som sa chystala pustiť do najtvorivejšieho projektu,

ktorý by ktokoľvek z nás mohol urobiť:

a to prestavať si život.

A aj keď som netušila,

čo budem robiť, v tej neistote

prišiel pocit slobody.

Už som nemala určenú cestu.

Mala som voľnosť pri objavovaní nekonečných možností života.

A to uvedomenie si mi čoskoro zmenilo život.

Sediac doma v mojom vozíku a v plastovej bandáži na telo,

preletelo mi lietadlo nad hlavou, pozrela som sa hore

a pomyslela si: "To je ono!

Ak nemôžem chodiť, mohla by som aspoň lietať."

Povedala som: "Mami, naučím sa lietať."

Ona na to: "To je pekné, zlatko." (Smiech)

Povedala som: "Podaj mi zlaté stránky."

Podala mi telefónny zoznam, zavolala som do leteckej školy,

zarezervovala som si let s tým, že sa chcem preletieť.

Opýtali sa ma: "A viete, kedy chcete letieť?"

Odpovedala som: "No, musím si zohnať priateľa, ktorý ma odvezie,

kedže nemôžem šoférovať. Tak povediac, nemôžem ani chodiť.

Je to problém?"

Urobila som rezerváciu a o niekoľko týždňov neskôr ma môj priateľ Chris

s mojou mamou priviezli na letisko.

Mojich celých 36 kg zabalených do plastovej bandáži na telo

v nafúknutých monterkách. (Smiech)

Pravdu povediac, nevyzerala som ako ideálny kandidát

na získanie licencie na lietanie. (Smiech)

Držím sa pokladne, lebo nemôžem stáť.

Povedala som: "Zdravím, prišla som na lekciu lietania."

Pozreli sa na mňa a utiekli dozadu losovať, kto si ma zoberie na starosť.

"Ty si ju zoberieš." "Nie, nie, ty si ju zoberieš."

Nakoniec vyjde chlapík a vraví:

"Čau, ja som Andrew, zoberiem ťa lietať."

A ja na to: "Super." A tak ma zobrali

až von na jazdnú dráhu,

kde bolo lietadlo červeno-bielo-modrej farby.

Bolo to nádherné. Vyzdvihli ma do kokpitu.

Museli ma skĺznuť po krídle a dať do kokpitu.

Posadili ma. Všade tlačidlá a číselníky.

Vravím: "Wow, ako vôbec viete, na čo sú všetky tieto tlačidlá a číselníky?"

Andrew, inštruktor, nasadol dopredu a naštartoval lietadlo.

Spýtal sa: "Chceli by ste si vyskúšať rolovať lietadlom?"

To je vtedy, keď používate svoje nohy na ovládanie lietadla na zemi

pomocou pedálov kormidla.

Odpovedala som: "Nie, nemôžem používať svoje nohy."

A on: "Aha."

Dodala som: "Ale môžem používať svoje ruky," a on na to: "Ok."

Dostali sme sa na dráhu a pridal na výkone.

A ako sme vzlietali z dráhy

a kolesá sa dvíhali z betónu a vzlietali sme,

mala som ten najohromnejší pocit slobody.

A Andrew mi povedal,

ako sme prechádzali okolo tréningového miesta:

"Vidíte tamto tie hory?"

Odpovedala som: "Áno."

Pokračoval: "Dobre, preberte riadenie a leťte k tým horám."

A ako som sa pozrela vyššie, uvedomila som si,

že ukazoval na Modré vrchy,

tam, kde sa to všetko začalo.

Prebrala som riadenie a letela som.

Bola som ďaleko, ďaleko od traumatologického oddelenia

a vtedy som si uvedomila, že zo mňa bude pilot.

Aj keď som nemala poňatia, ako prejdem lekárskymi testami.

Ale o to sa budem starať neskôr, lebo teraz som mala sen.

Prišla som domov, vytiahla som si tréningový diár a vytvorila som si plán.

Trénovala som chôdzu tak často, ako som mohla.

Prešla som z bodu, kedy ma držali dvaja ľudia

cez bod, kedy ma držal jeden človek,

až do bodu, kedy som mohla chodiť popri nábytku,

pokiaľ nebol moc ďaleko od seba.

A potom som pokročila do bodu,

kedy som mohla chodiť po dome pridŕžajúc sa stien,

takto, a mama mi povedala, že ma stále nasledovala

a zotierala moje odtlačky prstov. (Smiech)

Ale aspoň vždy vedela, kde som bola.

Takže zakiaľ doktori pokračovali v operáciách

a dávali moje telo späť dokopy,

pokračovala som so svojím štúdiom a napokon,

prekvapujúco, prešla som leteckou zdravotnou prehliadkou,

a to bola moja zelená pre lietanie.

Odvtedy som strávila každú chvíľu v leteckej škole,

veľmi ďaleko z mojej komfortnej zóny,

všetci tí mladí chlapi, ktorí sa chceli stať pilotmi spoločnosti Qantas,

viete, a moje staré známe ja najprv v sadrovej výstuži,

potom moja oceľová ortéza, moje široké monterky,

môj zdravotný vak, katétre a moje krívanie.

Mali vo zvyku pozrieť sa na mňa a pomyslieť si:

"Hmm, z koho si robí srandu? Toto ona nikdy nezvládne."

A niekedy som si to myslela aj ja.

Ale nezáležalo na tom, lebo teraz som mala v sebe plameň, ktorý horel,

ktorý ďaleko presahoval moje bolesti.

Ale krátke ciele mi pomohli ísť ďalej

a napokon som získala licenciu súkromného pilota.

Potom som sa naučila navigovať a lietala som so svojimi priateľmi po Austrálii.

A potom som sa naučila riadiť lietadlo s dvoma motormi

a dostala som dvojmotorové ohodnotenie.

Potom som sa naučila lietať v zlom, ako aj v peknom počasí,

a obdržala som prístrojové ohodnotenie.

A potom som obdržala licenciu obchodného pilota.

Následne som dostala hodnotenie inštruktora.

Potom som bola späť v tej istej škole,

kde som išla na ten prvý let

a učila iných ľudí ako lietať.

Všetko za menej ako 18 mesiacov po tom, ako som odišla z traumatologického oddelenia.

(Potlesk)

A potom som si pomyslela: "Prečo prestať len tu?

Prečo sa nenaučiť lietať hlavou dole?"

A tak som to urobila, naučila som sa lietať dole hlavou

a stala som sa inštruktorom leteckej akrobacie.

A moja mama a otec? Nikdy neleteli.

Potom som si uvedomila, že aj keď môže mať moje telo obmedzenia,

bol to môj duch, ktorý bol nezastaviteľný.

Filozof Lao Tzu raz povedal:

"Ak opustiš to, čo si,

staneš sa tým, čo môžeš byť."

Teraz viem, až vtedy, keď som bola schopná opustiť predstavu toho, kým som si myslela, že som bola,

až potom som bola schopná vytvoriť si úplne nový život.

Až pokiaľ som nechala odísť život, ktorý som si myslela, že mám mať,

až potom som bola schopná prijať život, ktorý na mňa čakal.

Teraz viem, že moja skutočná sila

nikdy nepochádzala z môjho tela.

A aj keď sa moje fyzické možnosti radikálne zmenili,

to, kto som, sa nezmenilo.

Svetlo pilota vo mne bolo vždy svetlo,

tak, ako je v každom nás.

Ja viem, že nie som svoje telo

a tiež viem, že vy nie ste svoje.

A potom už nezáleží na tom, ako vyzeráte,

odkiaľ pochádzate alebo čím sa živíte.

To, na čom záleží je, že rozdúchavame oheň ľudstva tým,

že žijeme naše životy ako vyjadrenie najvyššej tvorby,

toho, kým skutočne sme,

lebo my sme všetci spojení

miliónmi a miliónmi slamiek

a nastal čas pospájať ich

a držať sa ich.

A ak sa máme pohnúť bližšie k nášmu kolektívnemu šťastiu,

je načase, aby sme obrátili zrak z fyzického,

a naopak, prijali cnosti svojho srdca.

Takže, ak sa ku mne pridáte, zdvihnite svoje slamky.

Ďakujem. (Potlesk)

Ďakujem.