Predstavenia skupiny Improvizácia všade | Charlie Todd | TEDxBloomington

Charlie Todd pripravuje bizarné, veselé, a neočakávané verejné predstavenia: sedemdesiat synchronizovaných tanečníkov v oknách budovy, „krotitelia duchov“ vo verejnej knižnici New York Public Library, a každoročná Jazda metrom bez nohavíc. Na TEDxBloomington prezentuje, ako jeho skupina Improvizácia všade prostredníctvom týchto predstavení zbližuje ľudí.

S Improvizáciou všade som začal
asi pred 10 rokmi,

keď som sa presťahoval do New Yoku
kvôli záujmu o herectvo a komédiu.

Pretože som bol v meste nový,
nemal som prístup na scénu,

tak som sa rozhodol vytvoriť si
vlastnú, na verejných miestach.

No a prvý projekt, na ktorý sa pozrieme,

je úplne prvá Jazda metrom bez nohavíc.

Bolo to v januári 2002.

A táto žena hrá vo videu hlavnú úlohu.

Nevie, že ju natáčame.

Je filmovaná skrytou kamerou.

Je to vo vlaku 6 v New York City.

A toto je prvá zastávka na linke.

To sú dvaja Dáni,

ktorí pristúpili a sadli si
vedľa skrytej kamery.

A tu, v hnedom kabáte, som ja.

Vonku je asi -1 °C.

Mám na sebe čiapku a šál.

A dievča si ma práve všimlo.

(smiech)

A ako teraz uvidíte,
nemám na sebe nohavice.

(smiech)

Takže v tomto okamihu –

v tomto okamihu si ma všimla,

ale v New Yorku sú čudáci
v každom vozni vlaku.

Jeden, to nie je také nezvyčajné.

Ona sa vrátila ku knihe,
ktorá má nanešťastie názov „Znásilnenie“.

(smiech)

Takže, všimla si nezvyčajnú vec,

ale vrátila sa k normálnemu životu.

Nuž, a medzičasom moji šiesti priatelia

čakajú na ďalších nasledujúcich
šiestich zastávkach

a sú tiež v spodnom prádle.

Jeden po druhom budú nastupovať
do tohoto vozňa.

Budeme sa správať, akoby
sme sa navzájom nepoznali.

A budeme sa správať, akoby
to bola iba nešťastná náhoda,

že sme si zabudli nohavice
v chladný januárový deň.

(smiech)

Takže a v tomto okamihu,

sa rozhodne odložiť knihu o znásilnení.

(smiech)

A rozhodne sa trochu viac
si všímať svoje okolie.

Medzičasom, dvaja dánski chlapci
vľavo vyprsknú od smiechu.

Myslia si, že je to najzábavnejšia vec,
akú kedy videli.

A pozorujú, ako s nimi dievča
nadviaže očný kontakt.

(smiech)

Mám rád tento moment videa,

lebo predtým ako nastal spoločný zážitok,

bolo to niečo, možno trochu desivé,

alebo niečo pre ňu prinajmenšom mätúce.

A potom, keď nastal spoločný zážitok,

bolo to zábavné a také,
že aj ona sa mohla zasmiať.

No a teraz vlak prichádza

na tretiu zastávku linky 6.

(smiech)

No video neukáže všetko.

Takto to pokračuje
na ďalších 4 zastávkach.

Spolu sedem neznámych chlapov
nastúpi v spodkoch.

A na ôsmej zastávke prichádza
dievča s obrovským vakom

a oznámi, že má na predaj nohavice
za dolár –

akoby ste vo vlaku predávali
batérie alebo cukríky.

My všetci sme si veľmi prakticky
kúpili nohavice, obliekli si ich,

a povedali: „Ďakujem.
Presne to som dnes potreboval.“

A potom sme vystúpili
a nebolo jasné, čo sa vlastne stalo,

a rozišli sa rôznymi smermi.

(potlesk)

Ďakujem.

A toto je fotka z toho videa.

A mám veľmi rád tú reakciu dievčaťa.

A keď som si to video pozrel znovu,

inšpirovalo ma, aby som pokračoval.

A naozaj, jedným z dôvodov
Improvizácie všade

je vytvoriť na verejnom mieste scénu,

ktorá je pozitívnou skúsenosťou
pre ostatných.

Je to žart, ale taký,
ktorý je skvelým príbeh na rozprávanie.

A jej reakcia ma inšpirovala,
aby sme urobili aj 2. ročník

Jazdy metrom bez nohavíc.

A aby sme pokračovali každý ďalší rok.

V januári sme mali 10. ročník
Jazdy metrom bez nohavíc

a rôznorodá skupina 3500 ľudí

išla vlakom v spodnom prádle v New Yorku –

takmer na každej linke metra v meste.

Ale ľudia sa zapojili
aj v 50 ďalších mestách

po celom svete.

(smiech)

Keď som začal hodiny improvizácie
v divadle Upright Citizens Brigade

a stretával ďalších kreatívnych ľudí
a ďalších interpretov a komikov,

zbieral som mailové adresy

ľudí, ktorí by chceli robiť
takéto typy projektov.

Aby som mohol robiť ďašie veľké projekty.

Jedného dňa som išiel po Union Square

a uvidel som túto budovu,

ktorú práve dokončili v roku 2005.

V jednom z okien bolo dievča a tancovalo.

Bolo to veľmi zvláštne,

pretože vonku bola tma, ale ona bola
osvetlená fluoreskujúcim svetlom,

bolo to celkom ako na javisku,

a nevedel som prísť na to, prečo to robí.

Asi po 15 sekundách
sa objavila jej priateľka –

skrývala sa za výkladom –

zasmiali sa, objali a odbehli.

Takže to vyzeralo, ako keby
to bola od nej výzva.

A tým ma inšpirovala.

Pri pohľade na celú fasádu
– bolo tam spolu 70 okien –

som vedel, čo musím urobiť.
(smiech)

Ten projekt sa volá Pozri sa viac hore.
Mal 70 čierno-odetých účastníkov.

Bol bez predchádzajúceho súhlasu.

V obchodoch nevedeli, že prídeme.

A ja som stál v parku a dával signály.

Prvý signál pre všetkých bol,
aby zdvihli vyše meter vysoké písmená,

s textom „Pozri sa viac hore“,

čo bol názov tohto projektu.

Druhý signál pre všetkých bol,
aby začali tancovať ako drevené bábky.

Uvidíte, ako to začalo.

(smiech)

A potom sme tancovali.
Každý musel tancovať.

A potom boli tanečné sóla,
len jedna osoba tancovala

a každý na ňu ukazoval.

(smiech)

A potom som dal rukou nový signál

pre ďalšieho sólistu dole vo Forever 21

a ten začal tancovať.

Robili sme aj ďalšie pohyby.

Skákali sme hore a dole,

a padali na zem.

A ja v mikine som iba nenápadne stál,

kladúc ruku na odpadkový kôš a preč,

signalizujúc tak, ďalší vývoj.

A pretože to bolo v parku Union Square,
hneď pri stanici metra,

ku koncu sa stovky ľudí

zastavili a pozerali hore

a sledovali, čo robíme.

Tu je jeden lepší záber.

Takže, táto konkrétna udalosť

bola inšpirovaná momentom,

na ktorý som natrafil náhodou.

Ďalší projekt, ktorý chcem ukázať,

mi bol zadaný emailom od neznámeho.

Jeden stredoškolák z Texasu
mi v roku 2006 napísal

„Mal by si presvedčiť
čo možno najviac ľudí,

aby v modrých tričkách a kaki nohaviciach

prišli do Best Buy a postávali tam.“

(smiech)

(potlesk)

A tak som tomu decku ihneď odpísal

„Áno, máš pravdu.

Myslím si, že sa o pokúsim tento víkend.
Ďakujem.“

A tu je video.

Takže znovu, toto je rok 2005

Je to Best Buy v New Yorku.

Zúčastnilo sa asi 80 ľudí,

vstupovali jeden po druhom.

Bolo tam jedno 8-ročné dievča,
aj 10-ročné dievča.

A jeden 65-ročný muž

sa tiež zúčastnil.

Takže veľmi rôznorodá skupina ľudí.

A povedal som im „nepracujte
a netvárte sa, že pracujete.

Ale ani nenakupujte.

Len tak postávajte dokola,
nevšímajte si tovar.“

A teraz vidíte zamestnancov,

sú to tí, čo majú na tričkách žlté značky.

Všetci ostatní sú naši herci.

(smiech)

Zamestnanci na nižších pozíciach
sa dobre bavili.

Niektorí z nich si išli
do šatne pre fotoaparáty

a fotili si nás.

Mnohí vtipkovali a hovorili nám,
aby sme išli dozadu

pre veľké TV prijímače pre zákazníkov.

Naopak, manažéri a bezpečnostná služba

to nepovažovali za zvlášť smiešne.

Vidíte ich na tomto zázname.

Majú na sebe žlté alebo čierne tričká.

A tak sme tam boli asi 10 minút,

kým sa manažéri rozhodli vytočiť 911.

(smiech)

A potom začali pobehovať

a každému hovorili, že prídu policajti,
pozor, lebo prídu policajti.

A policajtov môžete vidieť
teraz na tomto zázname.

Tam, v čiernom, je policajt,
natočený skrytou kamerou.

A nakoniec policajti informovali
vedenie Best Buy,

že nie je nelegálne

nosiť modré polo tričká a kaki nohavice.

(smiech)

(potlesk)

Ďakujem.

(potlesk)

Nuž, boli sme tam 20 minút
a boli sme radi, keď sme odišli.

Manažéri sa pokúšali urobiť jednu vec,

skúšali vystopovať naše kamery.

A chytili veľa mojich chlapcov,
čo mali skryté kamery v batohoch.

Ale jedného s kamerou nikdy nechytili.

Chlapca, ktorý prišiel
len s prázdnou kazetou,

prešiel cez oddelenie
s kamerami v Best Buy

a dal svoju kazetu do jednej z ich kamier

a predstieral, že nakupuje.

Nuž, páči sa mi jeho nápad
využiť ich vlastnú technológiu.

(smiech)

Myslím, že najlepšie projekty
boli na konkrétnom mieste

a stali sa tam z konkrétneho dôvodu.

A tak, raz ráno som šiel metrom.

Musel som prestúpiť
na zastávke na 53. ulici,

tam, kde sú tieto dva obrovské eskalátory.

Ráno to býva veľmi deprimujúce miesto
a býva veľmi preplnené.

Tak som sa rozhodol vytvoriť tam scénu,

ktorá ho v jedno ráno
zmení na šťastnejšie miesto.

Takže, toto bolo v zime 2009 –

ráno o 8:30.

Je ranná dopravná špička.

Vonku je veľmi chladno.

Ľudia prichádzajú z Queensu,

prestupujú z vlaku E do vlaku 6.

A idú hore tými obrovskými eskalátormi

na svojej ceste do práce.

[Rob si chce]

[s vami]

[tľapnúť rukou!]

(smiech)

[Pripravte sa!]

(smiech)

[Rob]

(potlesk)

Ďakujem vám.

Toto je záber,
ktorý to zobrazuje trochu lepšie.

Rob si v ten deň si tľapol 2000-krát,

a umyl si ruky predtým aj potom

a neochorel.

A bolo to tiež bez povolenia.

Hoci, nezdá sa, že by sa niekto staral.

A po rokoch by som povedal,

že najčastejšia výhrada,
ktorú vidím voči Improvizácii všade

anonymne v pripomienkach na YouTube

je, že „Títo ľudia majú príliš veľa času.“

A, že nie každému sa páči to, čo robíme.

Zrejme som si vypestoval hrošiu kožu
vďaka internetovým pripomienkam,

ale táto jedna mi vždy vadila,

lebo my nemáme príliš veľa času.

Účastníci akcií Improvizácia všade

majú iba toľko voľného času,
ako ostatní z New Yorku,

len si vybrali neobvyklý spôsob,

ako si ho občas užiť.

Viete, na jeseň každú sobotu a nedeľu

sa zhromažďujú státisíce ľudí

sledovať zápasy na futbalových štadiónoch.

A ešte som nevidel nikoho
pri pohľade na futbalový zápas

povedať, že „Všetci tí ľudia v hľadisku
majú príliš veľa času.“

A samozrejme, že nemajú.

Je to skvelý spôsob, ako
stráviť víkendové popoludnie,

sledovať futbalový zápas na štadióne.

Ale myslím, že rovnako je úplne v poriadku

stráviť popoludnie mrznúc s 200 ľuďmi

v Grand Central Termináli

alebo prezlečený za krotiteľa duchov

prebehnúť cez knižnicu
New York Public Library.

(smiech)

Alebo počúvať rovnaké MP3
s ďalšími 3000 ľuďmi

a ticho tancovať v parku,

alebo spievať v obchode s potravinami

svoju časť spontánneho muzikálu

alebo sa vnoriť do oceánu na Coney Islande
v spoločenskom oblečení.

Viete, že ako deti sme sa učili hrať.

Bez toho, aby nám dali dôvod,
prečo sa máme hrať.

Je to jednoducho tak, že hra je dobrá vec.

A to je podľa mňa zmyslom
Improvizácie všade.

Že hra nemá žiadny zmysel,
a ani ho mať nemusí.

Nepotrebujeme dôvod.

Dovtedy, kým nás to baví

a zdá sa to byť vtipný nápad,

a zdá sa, že ľudia,
ktorí to zažijú s nami,

sa tiež dobre zabávajú,
tak potom nám to stačí.

Sme dospelí a musíme sa znovu naučiť,

že nie je dobrý a zlý spôsob, ako sa hrať.

Mnohokrát vám ďakujem.

(potlesk)