Prečo by ste mali milovať štatistiky

Myslíte si, že ste dobrí v hádaní štatistík? Premyslite si to ešte. Či sa považujeme za matematikov alebo nie, naša schopnosť porozumieť a pracovať s číslami je neuveriteľne limitovaná, hovorí expert na vizualizáciu dát Alan Smith. V tejto zábavnej prednáške Smith objavuje nezhody v tom, čo vieme a čo si myslíme, že vieme.

V roku 2003

vláda Veľkej Británie urobila prieskum.

Bol to prieskum, ktorý hodnotil
úroveň matematickej gramotnosti

v rámci populácie.

A ich zistenie ich prekvapilo.

Zistili, že z každých 100 ľudí
v produktívnom veku v krajine

47 nemalo matematickú gramotnosť
ani základnej úrovne.

Matematická gramotnosť základnej úrovne,
to je ako maturita s najhoršou známkou.

Je to schopnosť pracovať so zlomkami,
percentami a desatinnými číslami.

Tieto čísla spôsobili v parlamente
veľa nervozity.

Zmenili sa postupy,

investovalo sa

a potom sa v roku 2011
prieskum opakoval.

Uhádnete, čo sa s tým číslom stalo?

Zvýšilo sa na 49.

(smiech)

Keď som to číslo publikoval
vo Financial Times

jeden z čitateľov takto žartoval:

„To číslo je šokujúce iba
pre 51 % populácie.“

(smiech)

Mne sa ale viac páčila reakcia školáka,

ktorý, keď som im o tom v škole povedal,

zdvihol ruku a povedal:

„Ako vieme, že tá osoba, čo
nám dala to číslo

nie je tiež z tých 49 %?“

(smiech)

Je zjavné, že s počítaním je problém,

pretože sú to dôležité životné schopnosti

a veľa zmien, ktoré chceme
v tomto storočí zaviesť,

zahŕňa ľudí, ktorí sa neboja čísel.

Nie je to len problém Angličanov.

OECD tento rok zverejnila čísla,
keď sa pozreli na matematickú gramotnosť

mladých a na vrchole rebríčka je USA,

kde takmer 40 % mladých ľudí
má nízku matematickú gramotnosť.

Anglicko tam bolo tiež,

ale existuje sedem krajín OECD
s číslami nad 20 %.

To je problém, pretože to tak nemusí byť.

Ak sa pozriete na koniec tohto grafu,

zbadáte Holandsko a Kóreu
s jednociferným číslom.

Takže naozaj máme problém s touto
gramotnosťou, ktorý chceme napraviť.

Hoci sú tieto štúdie užitočné,

myslím, že podvedome riskujeme
rozdelenie ľudí do dvoch kategórií,

že sú dva typy ľudí:

tí, ktorí sa čísel neboja
a vedia s nimi pracovať

a ľudia, ktorí takí nie sú.

Dnes, sa tu snažím povedať,

že verím, že je to chybné delenie.

Nie je to nemenný fakt.

Myslím, že nemusíte mať veľmi vysokú
úroveň matematickej gramotnosti,

aby vás čísla inšpirovali,

a to by mal byť začiatok
našej cesty vpred.

Podľa mňa jeden zo spôsobov,
ako začať túto cestu,

je pozeranie sa na štatistiky.

Ako prvý chcem uznať, že štatistiky
majú niečo ako

problém s imidžom.

(smiech)

Je to časť matematiky,

ktorú nemajú príliš radi ani matematici,

pretože hoci zvyšok matematiky
je o presnosti a určitosti,

štatistiky sú takmer opakom.

Ale aj ja som sa do sveta štatistík
dostal až neskôr.

Ak by ste sa opýtali mojich profesorov
na bakalára,

v ktorých dvoch predmetoch mám najmenej
šancí na úspech po univerzite,

povedali by vám, že štatistiky
a programovanie počítačov.

No a teraz som tu a idem vám ukázať
štatistické grafy,

ktoré som naprogramoval.

Takže čo vo mne vyvolalo tú zmenu?

Čo ma donútilo pomyslieť si,
že štatistiky sú vlastne zaujímavé?

To preto, že štatistiky sú o nás.

Ak sa pozriete na pôvod slova štatistika,

tak je to veda, ktorá sa zaoberá údajmi

o stave komunity, v ktorej žijeme.

Takže štatistiky sú o nás ako o skupine,

nie ako jednotlivcoch.

A myslím si, že ako sociálne tvory,

aj my zdieľame tú fascináciu tým,
ako my-jednotlivci súvisíme so skupinami,

s rovesníkmi.

A práve preto sú štatistiky najmocnejšie,

keď nás prekvapia.

Nedávno tu bol naozaj úžasný prieskum

vydaný spoločnosťou Ipsos MORI.

Spravili prieskum na viac ako 1000
dospelých v Británii

a pýtali sa, že na každých 100 ľudí
v Anglicku a Walese

koľkí z nich sú moslimovia?

Nuž priemerná odpoveď z dotazníka,

ktorý mal predstavovať model
celkovej populácie, bola 24.

To si ľudia mysleli.

Briti si myslia, že 24 z každých 100
ľudí v krajine sú moslimovia.

Oficiálne čísla hovoria, že hodnota
sa hýbe okolo piatich.

Takže je naozaj rozdiel medzi tým,
čo si myslíme, naším pohľadom,

a realitou danou štatistikami.

A myslím si, že je to zaujímavé.

Čo asi môže za ten chybný pohľad?

Táto štúdia ma tak nadchla,

že som si začal vyberať otázky
na prezentácie. Odkazoval som na štúdiu.

Prezentoval som

na škole sv. Paula pre dievčatá
v Hammersmithe

a mal som asi takéto publikum,

až na to, že bolo celé zložené
zo stredoškoláčok.

A povedal som: „Dievčatá,

čo si myslíte, čo si Briti myslia,
koľko dospievajúcich dievčat

otehotnie každý rok?“

A dievčatá boli na mŕtvicu,
keď som povedal,

že Briti si myslia, že 15 z každých 100
dospievajúcich dievčat

otehotnie každý rok.

A mali právo byť naštvané,

pretože v skutočnosti by som musel
mať takmer 200 bodiek

aby som mohol jednu vyfarbiť;

podľa toho, čo nám hovoria
oficiálne čísla.

A tak ako matematická gramotnosť,
nie je to len problém Angličanov.

Ipsos MORI rozšírili nedávno prieskum
na celý svet.

Takže sa opýtali Arabov,

že na každých 100 dospelých v krajine,

koľkí z nich majú nadváhu alebo obezitu?

A priemerná odpoveď Arabov
bola len niečo cez štvrtinu.

To si myslia.

Len viac ako štvrtina dospelých
má nadváhu alebo obezitu.

Oficiálne hodnoty ukazujú,
že je to vlastne skôr tri štvrtiny.

(smiech)

Takže znova veľký rozdiel.

A toto milujem: v Japonsku sa opýtali,
opýtali sa Japoncov,

že koľkí z každých 100 Japoncov

býva v odľahlých oblastiach?

Priemer bol okolo 50 na 50,
niečo cez polovicu.

Mysleli si, že 56 z každých 100
Japoncov býva v odľahlých oblastiach.

Oficiálne čísla hovoria sedem.

Tak neobyčajné rozdiely
a pre niekoho prekvapujúce,

no neprekvapia ľudí,
ktorí čítali napríklad

prácu Daniela Kahnemana,
ekonóma oceneného Nobelovou cenou.

On a jeho kolega Amos Tversky
strávili roky skúmaním tohto rozdielu

medzi tým, čo ľudia vnímajú a realitou,

faktom, že ľudia sú vlastne
dosť mizerní intuitívni štatisti.

A je na to veľa dôvodov.

Vlastné skúsenosti môžu určite
ovplyvniť naše vnímanie

ale to tiež môžu aj médiá,
ktoré robia reportáže o výnimkách

a nie tom, čo je normálne.

Kahneman to spomenul pekne.

Povedal: „Môžeme byť slepí k očividnému,“

preto máme zlé hodnoty,

„ale môžeme byť slepí k tej sleposti.“

A to má obrovskú odozvu
na tom, ako sa rozhodujeme.

V kancelárii štatistikov,
kým sa toto preberalo,

myslel som si, že je to naozaj zaujímavé.

Povedal som, že je to zjavne
globálny problém,

no možno problémom je tu geografia.

Boli to všetko otázky na to,
ako dobre poznáte svoju krajinu.

V tomto prípade ako dobre poznáte
64 miliónov ľudí.

Vysvitlo, že nie veľmi dobre.
Ja to neviem.

Takže som mal nápad,

že by sme mali zvoliť rovnaký postup,

ale uvažovať o tom by sme mali
v lokálnom zmysle.

Je toto lokálne?

Ak prerobíme otázky a opýtame sa

ako dobre poznáte svoje okolie,

odpovedali by ste presnejšie?

Vymyslel som teda kvíz:

Ako dobre poznáte svoje okolie?

Je to jednoduchá internetová aplikácia.

Vložíte PSČ

a potom vám položí otázky
založené na dátach zo sčítania ľudu

pre vaše okolie.

A pri dizajnovaní som
nad tým veľa uvažoval.

Chcel som, aby to bolo prístupné
pre najširší záber ľudí,

nielen 49 %, ktorí chápu čísla.

Chcel som zapojiť všetkých.

Takže ohľadne dizajnu kvízu

ma inšpirovali obrazy

Otta Neuratha
z 20. a 30. rokov 20. storočia.

Toto sú metódy, ktoré reprezentujú čísla

použitím opakujúcich sa ikoniek.

Tie čísla tam sú, ale sú skryté v pozadí.

Takže je to skvelý spôsob,
ako ukázať kvantitu

bez uchýlenia sa k použitiu výrazov
ako „percentá“,

„zlomky“ a „pomery“.

A tu je kvíz.

Tu je ukážka kvízu,

máte tu opakujúce sa ikonky
na ľavej strane

a mapu ukazujúcu vaše okolie,
o ktorom sa pýtame otázky,

na pravej strane.

Kvíz má sedem otázok.

Pre každú je možná odpoveď
medzi nulou a stovkou

a na konci kvízu

dostanete celkové skóre
medzi nulou a stovkou.

A pretože toto je TEDxExeter,

pomyslel som si, že by sme sa mohli
rýchlo pozrieť

aspoň na prvých pár otázok o Exeteri.

Tak prvá otázka je:

Z každých 100 ľudí,
koľkí z nich majú menej ako 16 rokov?

Až tak dobre Exeter nepoznám,
takže som si tu tipol

ale aspoň tušíte, ako kvíz funguje.

Kliknete a potiahnete kurzor,
aby ste označili vaše ikonky

a potom kliknete
len „Odoslať“, aby ste odpovedali

a my animujeme rozdiel
medzi vašou odpoveďou a skutočnosťou.

A zdá sa, že som mal
dosť zlý odhad: päť.

Čo ďalšia otázka?

Tá sa pýta, aký je priemerný vek,

čiže vek, podľa ktorého
je polovica populácie mladšia

a polovica populácie staršia.

Podľa mňa 35, to mi znie
ako taký stredný vek.

(smiech)

V skutočnosti v Exeteri
je neuveriteľne mladý priemer.

a podcenil som dopad
univerzity v tejto oblasti.

Otázky sú postupne ťažšie,
keď idete ďalej.

Táto sa pýta o vlastníctve domov:

Na každých 100 domácností, koľko z nich
je vlastnených na hypotéku alebo pôžičku?

A tu som si ochránil stávku

lebo som nechcel byť mimo
o viac ako 50 od správnej odpovede.

(smiech)

A naozaj, je to čoraz ťažšie, tie otázky,

pretože ak ste v okolí, ak ste v komunite,

veci ako vek, sú to nápovedy
či je populácia stará alebo mladá.

Uvidíte to, stačí sa obzrieť okolo seba.

Niečo ako vlastníctvo domov
je oveľa ťažšie zbadať,

takže sa vrátime k vlastným nálezom,

vlastným pohľadom na to, koľko ľudí
si myslíme, že vlastní svoje domovy.

Pravdou je,
že keď som publikoval tento kvíz,

údaje sčítania ľudu, na ktorých
je založený, boli už staré pár rokov.

Mali sme aplikácie, ktoré vám umožnia
zadať poštové číslo

a získate štatistiky za rôzne roky.

Takže v istom zmysle

toto tu je trochu staré
a nie vyslovene nové.

Ale zaujímalo ma,
akú reakciu asi dostaneme tým,

že sa pohráme s údajmi tak,
ako sme to spravili my,

použitím animácie

a spoľahnutím sa na fakt,
že ľudia majú vlastné predpojatosti.

Zdá sa, že reakcia bola, hm...

väčšia, než v akú som mohol dúfať.

Mojou dlhoročnou ambíciou bolo
zhodiť webstránku so štatistikami

vďaka dopytu ľudí.

(smiech)

Táto URL obsahuje slová
„štatistiky“, „vláda“ a „UK“,

čo sú tri najneobľúbenejšie slová
ľudí čo sa týka URL.

A čo je na tomto úžasné je,
že webstránka padla

o trištvrte na 10 v noci,

pretože ľudia sa ozaj zaujímali
o tieto údaje

na základe vlastnej vôle,

využívajúc svoj osobný čas.

Bolo pre mňa zaujímavé vidieť,

že sme mali asi štvrť milióna ľudí,

ktorí robili kvíz v priebehu
48 hodín po vydaní.

A spôsobilo to obrovskú diskusiu
online, na sociálnych sieťach,

ktoré sú väčšinou obývané

ľuďmi, ktorí sa bavia na svojich
chybných názoroch

a ja som nemohol dúfať v nič lepšie,

v určitom zmysle.

Tiež sa mi páčil fakt, že to ľudia začali
posielať politikom.

Ako dobre poznáte vy svoje okolie,
ktoré tvrdíte, že zastupujete?

(smiech)

No a aby som to ukončil,

vrátim sa späť k tým dvom typom ľudí.

Pomyslel som si, že by bolo
ozaj zaujímavé vidieť,

ako dopadnú ľudia,
ktorým ide práca s číslami.

Od národného štatistika Anglicka a Walesu
Johna Pullingera

by ste čakali, že dopadne dosť dobre.

Dostal 44 za jeho vlastné okolie.

(smiech)

Jeremy Paxman, pravdu povediac
po pohári vína, 36.

Ešte horšie.

Iba vám to ukazuje,
že čísla môžu inšpirovať nás všetkých.

Môžu prekvapiť nás všetkých.

Často hovoríme o štatistike

ako o vede neurčitosti.

Dnes sa rozlúčim touto myšlienkou:

v skutočnosti je štatistika veda o nás.

A preto by sme mali byť
fascinovaní číslami.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(potlesk)