Jason Fried: O tom, prečo v práci nedochádza k práci

Jason Fried má prevratnú teóriu, že kancelária nie je tým najlepším miestom na prácu. Na TEDxMidwest poukazuje na problémy (nazýva ich M&Ms) a ponúka tri návrhy na podnietenie práce.

Budem rozprávať o práci,

a hlavne o tom, prečo sa zdá tak ťažké

pracovať v práci,

čo je problém, ktorý máme v podstate všetci.

Ale začnime po poriadku.

Máme tu firmy, neziskové organizácie, charity

a všetky tieto inštitúcie,

ktoré majú zamestnancov

alebo dobrovoľníkov.

A očakávajú od nich

poriadne odvedenú prácu.

Teda, aspoň dúfam.

Dúfajme, že aspoň dobrú prácu --

keď nie skvelú prácu.

A čo následne spravia, je, že sa rozhodnú

všetkých týchto ľudí dostať na jedno miesto,

aby mohli pracovať.

Firmy, charity, či iné organizácie

typicky -- teda pokiaľ nemáte to šťastie

a nepracujete v Afrike --

nás nútia chodiť do kancelárie každý deň.

A tak tieto spoločnosti

stavajú kancelárie.

Alebo sa rozhodnú kúpiť si alebo prenajať si budovu

alebo niektoré jej priestory.

A následne vyplnia tieto priestory rôznymi vecami.

Stolami, stoličkami,

počítačovým vybavením,

softvérom,

pripojením na internet,

niekedy chladničkou, a možno ďalšími vecami,

a očakávajú od svojich zamestnancov a dobrovoľníkov,

že tam budú dochádzať každý deň, aby odviedli dobrú prácu.

Javí sa to ako celkom logické.

Ale keď sa s niekým bavíte,

alebo sa spýtate

sami seba,

kde by ste chceli ísť, ak by ste nutne potrebovali niečo urobiť?

tak zistíte, že ľudia nevravia,

čo si firmy myslia, že povedia.

Ak sa opýtate ľudí: Kam by ste šli,

ak by ste potrebovali niečo urobiť?

Obvykle sa vám dostane troch rozdielnych odpovedí.

Buď je to určité miesto, priestor alebo izba.

Alebo pohyblivý objekt.

A to poslednou je čas.

Tu je nejaký príklad.

Keď sa pýtam ľudí -- a pýtam sa ich na to už posledných 10 rokov --

pýtam sa, "Kam chodíte, ak potrebujete niečo urobiť?"

A dostávam odpovede ako na verandu, na terasu,

do kuchyne,

do hosťovskej izby,

do pivnice,

do kaviarne alebo do knižnice.

Niekto odpovie, že do vlaku,

lietadla, auta, čiže pri cestovaní.

A potom tu máme ľudí, ktorí vravia,

"Nezáleží na tom, kde som,

ale musí byť skoro ráno, alebo neskoro v noci alebo víkend.

Takmer nikto vám nepovie do kancelárie.

Napriek tomu firmy míňajú kopec peňazí na tieto priestory, ktoré nazývame kancelárie,

a nútia tam ľudí chodiť,

i keď ľudia v kanceláriách nepracujú.

K čomu to je teda dobré?

Prečo?

Prečo je tomu tak?

A pri hlbšej analýze zistíte,

zistíte, že ľudia --

a toto sa deje --

ľudia chodia do práce,

a v podstate zamieňajú svoj pracovný deň

za akési krátke úseky práce.

A to sa deje v kancelárii.

Už v podstate nemáte pracovný deň, ale pracovné momenty.

Je to akoby dvere do kancelárie boli akýmsi mixérom,

a ak nimi vojdete, tak sa váš deň rozdrví na kusy,

pretože robíte 15 minút toto, 30 minút tamto,

potom sa stane niečo, čo vás odtrhne od práce,

musíte spraviť niečo iné, ostane vám 20 minút a ani neviete ako a je čas na obed.

Potom máte zase niečo iného na práci,

ani nie 15 minút, a už si vás niekto berie bokom, aby sa na niečo opýtal.

A skôr než sa nazdáte je koniec pracovnej doby,

a keď sa pozriete späť na deň,

uvedomíte si, že ste vlastne dnes nič nespravili.

Myslím, že tento pocit všetci dobre poznáme.

Pravdepodobne sa nám to stalo včera,

predvčerom alebo deň predtým.

Dívate sa spätne na svoj deň, a vravíte si,"Dnes som nič nespravil".

Bol som v práci.

Sedel som za stolom. Používal som svoj drahý počítač,

a pracoval so softvérom, ako mi bolo povedané.

Bol som na všetkých poradách.

Absolvoval som som konferenčné hovory. Spravil som toto všetko.

Ale v skutočnosti som nič nespravil.

Iba som plnil úlohy.

Nič zmysluplného som nespravil.

A čo zistíte, hlavne u kreatívnych ľudí --

u dizajnérov, programátorov,

spisovateľov, inžinierov,

mysliteľov --

je to, že títo ľudia potrebujú

dlhé úseky nikým a ničím nerušeného času, aby niečo spravili.

Nemôžete od niekoho očakávať, aby bol kreatívny za 15 minút

a pritom skutočne popremýšľal nad problémom.

Môžete mať akú takú predstavu,

ale na to, aby ste o probléme dôkladne popremýšľali a zvážili ho,

tak na to potrebujete dlhšie úseky ničím nerušeného času.

A i keď pracovný deň má osem hodín,

koľko z vás vôbec zažilo v kancelárii osem nerušených hodín?

A čo sedem hodín?

Šesť? Päť? Štyri?

Kedy ste mali naposledy tri hodiny len pre seba?

Dve hodiny? Jedna, možno.

Len veľmi malo ľudí má,

pri práci v kancelárii, dlhšie ničím nerušené úseky.

A preto si ľudia často berú prácu domov,

alebo ak už idú do kancelárie,

tak buď skoro ráno,

alebo neskoro večer, keď tam už nikto nie je.

Prípadne sa tam ešte zdržia po tom, čo všetci odišli, alebo tam pracujú cez víkendy.

Iní zase pracujú v lietadle,

v aute, či vo vlaku,

pretože tam ich nič neruší.

Alebo ich tam niečo ruší,

ale nič tak strašného,

v porovnaní s tým, o čom budem čoskoro rozprávať.

A celý tento fenomén,

kedy máme krátke časové úseky, aby sme niečo spravili,

mi pripomína inú vec,

ktorá tiež nefunguje, ak vám vyrušia,

a tým je spánok.

Myslím, že spánok a práca majú veľa spoločného.

A nie je to len tým, že môžete pracovať počas spánku,

a spať počas práce.

To nemám na mysli.

Rozprávam o tom,

že spánok a práca

sú fázové deje,

respektívne stupňovité deje.

Spánok je o fázach alebo stupňoch --

každý im vraví inak.

Celkovo ich je päť,

a aby ste sa dostali do tých hlbších, najdôležitejších fáz,

musíte prejsť aj tými predošlými.

A ak vás vyrušia, kým prechádzate prvotnými fázami --

či už vás niekto udrie v posteli,

alebo kvôli hluku, či čomukoľvek inému --

tak obvykle nepokračujete tam, kde ste skončili.

Ak ste bol prerušený a zobudíte sa,

tak musíte začať odznova.

Čo znamená, že sa vrátite o niekoľko fáz späť a začínate odznova.

A čo sa bežne stáva je, že niekedy mávate dni,

kedy sa prebudíte o ôsmej ráno, alebo o siedmej,

kedykoľvek vstávate,

a poviete si, človeče, dnes som sa veľmi dobre nevyspal.

Všetko som robil správne -- šiel som do postele, ľahol som si --

ale v skutočnosti som nespal.

Vravíme, že chodíme spať,

ale v skutočnosti tomu tak nie je, chodíme naproti spánku.

Chvíľu to totiž trvá, kým prejdeme všetkými týmito fázami.

A ak vás niečo preruší, tak sa dobre nevyspíte.

Takže ako môžeme očakávať -- očakával by niekto, že sa dobre vyspí,

ak ho celú noc bude niečo budiť?

Nemyslím si.

Prečo teda očakávame od ľudí, že budú pracovať dobre,

ak sú v kancelárii počas dňa ustavične vyrušovaní?

Ako môžeme vôbec očakávať od ľudí, že si budú robiť svoju prácu,

ak tam v podstate chodia, aby ich niekto vyrušoval?

To nedáva zmysel.

A s akými druhmi vyrušovania, s ktorými sa stretávame v kancelárii,

sa inde nestretneme?

I inde vás totiž môže niečo rušiť,

ako povedzme televízia,

alebo sa môžete ísť prejsť,

či dole máte chladničku,

alebo vlastnú pohovku, proste čokoľvek, čo chcete robiť.

A ak sa rozprávate s manažérmi,

tak vám obvykle povedia, že nechcú, aby ich zamestnanci pracovali doma,

hlavne kvôli týmto rušivým vplyvom.

Niekedy taktiež

vravia:

"Ako môžem vedieť, či daná osoba pracuje, ak ju nevidím?",

čo je samozrejme ďalšia absurdná výhovorka, ktorú nám manažéri dávajú.

A to som jeden z nich.

A chápem ich. Viem, ako to chodí.

Všetci musíme na sebe zapracovať.

Manažéri ale často uvádzajú:

"Nemôžem nechať niekoho pracovať doma.

Bude pozerať televíziu. Bude robiť niečo iné."

Ukázalo sa ale, že tieto veci nerušia od práce tak, ako sme si mysleli.

Pretože sú to dobrovoľné rozptýlenia.

Je na vás, či sa necháte rozptýliť televíziou,

vy sa rozhodnete, či si niečo zapnete

alebo zídete dole, alebo pôjdete na prechádzku.

Naproti tomu v kancelárii je väčšina rozptyľovania,

kvôli ktorému ľudia nepracujú,

nedobrovoľná.

Pár si ich teda prejdeme.

Manažéri a šéfovia

často tvrdia, že od práce vás najviac vyrušuje

Facebook, Twitter,

Youtube a podobné stránky.

Až to dôjde k tomu,

že ich zakážu používať v práci.

Možno, že niektorí z vás sa už v práci na ne nedostanú.

Nie sme snáď v Číne, či áno? Čo to má znamenať?

Nemôžete surfovať v práci,

to je ten problém, prečo ľudia nepracujú,

pretože chodia na Facebook alebo Twitter.

To je trochu smiešne a úplne mimo.

Facebook, Twitter a Youtube sú len

novodobými náhradami fajčiarskych prestávok.

Pred desiatimi rokmi by nikomu nevadilo nechať niekoho ísť

na 15 minút na cigaretu,

tak prečo teraz každý rieši pár minút na Facebooku,

alebo chvíľku strávenú tweetovaním, či na Youtube?

To nie sú hlavné dôvody rozptýlenia v kancelárii.

Skutočnými príčinami, ako ich ja nazývam,

sú M&M's,

manažéri a mítingy.

To sú dnes skutočné problémy v moderných kanceláriách.

Kvôli ním sa v práci

nepracuje.

Zaujímavé ale je,

že na všetkých tých miestach, kde ľudia pracujú --

ako doma, v aute, v lietadle,

neskoro v noci, či skoro ráno --

všade tam nie sú ani manažéri, ani mítingy.

Ruší ich mnoho iných veci, ale ani jednou z nich nie sú manažéri, či mítingy.

Inde na nich nenarazíte,

iba v kancelárii.

Manažéri sú v podstate ľudia,

ktorých prácou je prerušovať ľudí v práci.

Od toho tu sú manažéri, aby rušili ľudí.

V skutočnosti vlastne nepracujú,

takže kontrolujú, či tí ostatní pracujú, a tým ich vyrušujú.

Na svete máme veľa manažérov,

a taktiež dosť ľudí.

Manažéri v dnešnej dobe teda rušia pri práci celý svet.

Stále zisťujú: "Hej, ako to ide?

Ukáž mi, čo robíš, " a podobne.

A stále vyrušujú v tú najnevhodnejšiu dobu,

keď sa snažíte robiť niečo, za čo ste platený,

a vtedy sa objavia.

To je zlé.

Ale čo je ešte horšie, je to, čo manažéri robia zo všetkého najviac,

organizujú mítingy.

A mítingy sú proste toxické,

príšerné a zhubné záležitosti

počas pracovného dňa.

Všetci vieme, že tak to je.

A nikdy neuvidíte spontánny míting zvolaný zamestnancami,

tak to proste nefunguje.

Manažér zvolá míting,

zamestnanci za pekne zídu,

a je to úplne bezohľadné urobiť niečo také ľudom,

povedať, "Hej pozrite,

stretneme sa tu desiati, aby sme niečo prejednali.

Je mi jedno, čo práve robíte.

Proste to prestaňte robiť, a dostavte sa."

Aká je pravdepodobnosť, že všetci títo desiati s tým súhlasia?

Čo ak zrovna premýšľajú nad niečím dôležitým?

Čo ak robia niečo dôležité?

Zrazu im hovoríte, že majú prestať pracovať,

a ísť robiť niečo iné.

Takže sa dostavia na schôdzu,

a bavia sa o veciach, na ktorých zvyčajne nezáleží.

Pretože mítingy nie sú prácou.

Sú miestom, kde sa dohadujeme, čo treba urobiť neskôr.

Mítingy sa ale množia.

Jeden míting vedie k ďalšiemu,

ten k ďalšiemu, a tak ďalej.

Na mítingoch býva obvykle veľa ľudí,

a to nehovorím o tom, že sú celkom drahé.

Spoločnosti si často myslia, že jeden hodinový míting je jeden hodinový míting,

ale to by bola pravda, pokiaľ sa ho zúčastní len jedna osoba.

Ak tam máme 10 ľudí, tak to je 10 hodinový míting, a nie jednohodinový.

To predstavuje 10 hodín produktivity, o ktoré príde firma,

kvôli jednohodinovému mítingu,

ktorý by pravdepodobne zvládli dvaja, traja ľudia

za pár minút.

Ale namiesto toho sa dopredu naplánuje míting,

ktoré sú plánované podľa toho, ako je nastavený softvér,

v 15 minútových, 30 minútových alebo hodinových intervaloch.

V Outlooku si osemhodinový míting nenaplánujete.

Ani vlastne neviem, či to je možné.

Môžete zvoliť 15, 30, 45 minút, alebo hodinu.

Vypĺňame tieto časové intervaly,

práve vtedy, keď je potrebné, aby veci šli rýchlejšie.

Takže mítingy a manažéri predstavujú dva hlavné problémy v dnešnom biznise,

hlavne čo sa týka kancelárií.

A nikde inde než v kancelárii sa s nimi nestretneme.

Mám teda niekoľko návrhov,

ako to dať do poriadku.

Čo môžu manažéri robiť --

vzdelaní manažéri --

čo môžu urobiť, aby z kancelárie spravili lepšie miesto na prácu,

a nie poslednú možnosť, ale tú prvú?

Aby ľudia začali vravieť,

"Keď chcem skutočne pracovať, tak idem do kancelárie."

I napriek tomu, že kancelárie sú dobre vybavené,

a malo by tam byť všetko potrebné k práci,

tak i napriek tomu tam ľudia momentálne neradi chodia, takže ako to môžeme zmeniť?

Mám tri návrhy, s ktorými sa podelím.

Mám ešte tri minúty, to je tak akurát.

Všetci sme počuli o neformálnych piatkoch.

Ani neviem, či sa to ešte robieva.

Ale čo tak zaviesť tiché štvrtky.

Čo tak

vybrať jeden štvrtok v mesiaci

a rozpoliť ho a jednoducho poobede nerozprávať - tak jednoduché.

Iba poobede v jeden štvrtok.

Prvý štvrtok v mesiaci, len poobede,

nikto v kancelárii nemôže rozprávať.

Ticho. Nič viac.

A uvidíte, že

sa za tú dobu spraví kus práce,

keď nikto nerozpráva.

Takto totižto ľudia niečo spravia,

ak ich nikto neotravuje, a nič ich nevyrušuje.

A ak necháte niekoho štyri hodiny nerušene pracovať,

tak to bude ten najlepší darček, aký môžete niekomu v práci dať.

Lepší než dostať počítač.

Lepší než nový monitor, či nový softvér,

či čokoľvek iného, čo ľudia využívajú v práci.

Štyri hodiny nerušeného času

budu prakticky neoceniteľné.

A ak to vyskúšate, tak zistíte, že to funguje.

A možno to skúsite robiť častejšie.

Takže to bude raz za 14 dní,

alebo každý týždeň,

kedy poobede nebude môcť nikto rozprávať.

A skutočne uvidíte, že to funguje.

Alebo môžete vyskúšať

prejsť s aktívnej formy

komunikácie a spolupráce,

ktorá prebieha osobne,

tým že niekoho poklepete po pleci, pozdravíte ho, idete na mítingy,

na pasívnu formu komunikácie.

A to tým, že začnete využívať email a chat,

či niečo podobného.

Niektorí ľudia môžu tvrdiť, že email ruší,

rovnako ako chat,

a im podobné veci tiež,

ale tieto veci rušia iba vtedy, keď sa vy rozhodnete.

Môžete zatvoriť email, ale šéfa nepošlete kade ľahšie.

Môžete sa odhlásiť z chatu,

ale pred svojim manažérom sa neschováte.

Máte možnosť vypnúť všetky tieto veci,

a nechať sa rušiť len vtedy, kedy máte čas,

keď ste dostupný, keď zrovna môžete.

Pretože práca, rovnako ako spánok, sa deje vo fázach.

Takže budete postupovať smerom k práci,

a potom ustupovať,

a vtedy si skontrolujete emaily a prezriete chat.

A je len veľmi málo vecí v práci, ktoré sú tak urgentné,

že je potreba ich spraviť hneď a zaraz.

Takže ak ste manažér,

začnite doporučovať ľuďom častejšie používať chat a email,

a podobné veci, ktoré je možné vypnúť

a zas sa k nim vrátiť späť.

A posledný návrh sa týka mítingov.

Ak nejaký práve chystáte,

a ak máte tú moc,

tak ho jednoducho zrušte.

Dnes je piatok -- mítingy sú väčšinou v pondelok.

Proste ho zrušte.

Nemyslím presunúť ho na inokedy.

Ale vymazať ho, proste ho nemať.

A zistíte, že všetko bude fungovať i bez neho.

Všetky tieto diskusie a rozhodnutia, ktoré ste mali

naplánované v pondelok ráno o 9:00,

tak na ne zabudnite, všetko bude v naprostom poriadku.

Ľudia budu mať voľnejšie ráno, viac času na premýšľanie,

a vy zistíte, že všetko to, čo ste si mysleli, že je potrebné urobiť,

nebolo vôbec potrebné.

Tieto tri návrhy som vám chcel dnes predložiť

na premýšľanie.

A dúfam, že niektoré z týchto nápadov

boli natoľko provokatívne,

že o nich manažéri, šéfovia, a majitelia firiem,

organizátori a proste ľudia, ktorý majú na starosť iných ľudí,

budu aspoň premýšľať

a že svojim zamestnancom poskytnú viac času na skutočnú prácu.

A myslím, že sa to naozaj vyplatí.

Ďakujem za pozornosť.

(Potlesk)