Dave Meslin: Protiliek na apatiu

Miestna politika -- školy, územné plánovanie, voľby do mestskej rady -- nás zasahuje tam, kde žijeme. Prečo sa teda nezapája viacero z nás? Je to apatia? David Meslin tvrdí, že nie. Pomenúva 7 bariér, ktoré nám bránia aktivizovať sa v našich spoločenstvách, aj keď máme skutočný záujem.

Ako často počujete,

že ľuďom je to proste jedno?

Koľko krát vám bolo povedané,

že naozajstná, podstatná zmena je nemožná,

lebo väčšina ľudí je príliš sebecká,

alebo hlúpa, alebo lenivá,

aby sa pokúsili v spoločnosti niečo zmeniť?

Ja tvrdím, že apatia, tak ako si myslíme že ju poznáme,

vlastne neexistuje,

ale že ľudia sa naozaj zaujímajú,

lenže žijeme vo svete,

ktorý nás aktívne odrádza od akejkoľvek účasti

tým, že nám neustále kladie prekážky do cesty.

Dám vám nejaké príklady toho, čo myslím.

Začnime s radnicou.

Toto ste už niekedy videli?

Je to novinová reklama.

Je to oznam o prihláške na územné plánovanie novej kancelárskej budovy,

aby susedstvo vedelo, čo sa deje.

Ako môžete vidieť, je nemožné to prečítať.

Musíte zísť asi do polovice,

aby ste sa vôbec dozvedeli adresu, o ktorej hovoria,

a potom ešte nižšie, v miniatúrnom písme veľkosti 10,

aby ste sa dozvedeli ako sa vôbec dá zapojiť.

Predstavte si, keby súkromný sektor robil reklamy rovnakým spôsobom --

ak by chcel Nike predať pár tenisiek

a uverejnil by reklamu ako toto.

(Potlesk)

Nuž, to by sa nikdy nestalo.

Nikdy neuvidíte reklamu, ako je táto,

lebo Nike chce, aby ste si kúpili ich topánky.

Na druhej strane, mesto Toronto

očividne nechce, aby ste sa zapájali do procesov plánovania,

lebo ak by chceli, ich reklamy by vyzerali asi takto --

so všetkými informáciami jasne prezentovanými.

Kým bude mesto predkladať oznamy ako toto,

aby zaujalo ľudí,

tak, samozrejme, sa ľudia nezapoja.

Ale to nie je apatia;

to je úmyselné vylúčenie.

Verejné priestranstvo.

(Potlesk)

Spôsob, akým zle zachádzame s našim verejným priestranstvom

je obrovskou prekážkou

pre akýkoľvek pokrok politických zmien.

V podstate sme spoplatnili slobodu prejavu.

Ten, kto má najviac peňazí, má najsilnejší hlas,

dominujúci vizuálnemu a psychickému prostrediu.

Problémom tohto modelu je,

že sú nejaké posolstvá, ktoré by mali byť povedané,

ale nie sú výnosné, tak ich nepovedia.

Nikdy ich neuvidíte na bilborde.

Média plnia dôležitú úlohu

v rozvíjaní nášho vzťahu s politickými zmenami,

najmä tým, že ignorujú politickú scénu

a zameriavajú sa na celebrity a škandály.

Alebo aj keď napíšu niečo o dôležitom politickom dianí,

urobia to spôsobom, ktorý odrádza moju chuť zapojiť sa.

Dám vám príklad: magazín Now (Teraz), z minulého týždňa --

pokrokový, centrálny týždenník z Toronta.

Toto je príbeh z titulnej strany.

Je to článok o divadelnom predstavení;

začína základnými informáciami o mieste,

v prípade, že by ste si ho radi išli pozrieť po prečítaní toho článku --

miesto, čas, web stránka.

To isté aj tu -- filmová kritika,

umelecká kritika,

kritika knihy -- miesto, kde sa predčítava, ak by ste mali záujem.

Reštaurácia -- možno o nej nechcete len čítať,

ale chcete do nej aj zájsť.

Povedia vám kde je, aké sú ceny,

adresu, telefónne číslo, a tak ďalej.

Potom sa dostanete k politickým článkom.

Tu je jeden skvelý článok o dôležitých volebných kolách, ktoré sa konajú.

Rozpráva o jednotlivých kandidátoch -- je veľmi dobre napísaný --

ale žiadne ďalšie informácie; nič nenasleduje.

Žiadna web stránka kampaní,

žiadne informácie o mieste konania diskusií, alebo o kanceláriách kampaní.

Tu je ďalší skvelý článok

o novej kampani, odporujúci privatizácii tranzitu,

bez hocakých kontaktných informácií o kampani.

Posolstvom teda je,

že čitatelia sa radi najedia,

možno si prečítajú knihu, alebo pozrú film, ale nechcú sa zapojiť do diania v spoločnosti.

Možno si myslíte, že je to maličkosť,

ale ja myslím, že je to podstatné, lebo to navádza atmosféru

a upevňuje tú nebezpečnú ideu,

že politika je divácky šport.

Hrdinovia: Ako snímame vodcovstvo?

Pozrite sa na týchto 10 filmov. Čo majú spoločné?

Vie niekto?

Všetky majú hrdinu, ktorý bol vyvolený.

Niekto k nim prišiel a povedal, "Vy ste vyvolení.

Jestvuje proroctvo. Musíte zachrániť svet."

A potom, len preto, že im to bolo povedané, idú a zachránia svet,

so zopár ďalšími ľuďmi, čo sa pripoja.

Toto mi pomáha porozumieť,

prečo má mnoho ľudí problém vidieť v sebe vodcu.

Vysiela to totižto úplne zlé odkazy, o čom vlastne vodcovstvo je.

Heroické úsilie je kolektívne úsilie,

po prvé.

Po druhé, je to nedokonalé; neveľmi oslnivé;

nezačne a neskončí to náhle.

Je to neustály proces po celý život.

Ale v prvom rade, je to dobrovoľné.

Je to dobrovoľné.

Akonáhle budeme učiť naše deti,

že hrdinstvo začne keď vám niekto vyryje niečo na čelo,

alebo vám niekto povie, že ste súčasťou proroctva,

uniká im hlavná myšlienka a charakteristika vodcovstva,

a to tá, že má prichádzať z vnútra.

Je to o nasledovaní vašich snov --

nemusíte byť pozvaní --

a potom o spolupráci s ostatnými, aby ste tie sny naplnili.

Politické strany: ó bože.

Politické strany by mali a mohli byť

základným bodom vstupu

pre ľudí, ktorý sa chcú angažovať v politike.

Namiesto toho sa však stali, nanešťastie,

neinšpiratívnymi a nekreatívnymi organizáciami,

ktoré sa príliš spoliehajú na prieskum trhu,

hlasovanie a ankety,

takže všetky nakoniec tvrdia to isté;

neustále opakujú to, čo sme už počuli,

namiesto prezentovania smelých a kreatívnych nápadov.

Ľudia to ľahko vycítia, a to živí cynizmus.

(Potlesk)

Dobročinná aktivita:

Skupiny, ktoré v Kanade vykonávajú dobročinnú aktivitu, nemajú povolené verejne niečo podporovať.

Toto je obrovský problém a veľká prekážka, ktorá by sa mala zmeniť,

lebo to znamená, že mnoho tých najzapálenejších a najinformovanejších hlasov

sú úplne umlčané, a to najmä počas volieb.

To nás privádza k tomu poslednému,

a to sú naše voľby.

Ako ste si možno všimli, naše voľby v Kanade sú úplný výsmech.

Používame zastarané systémy

ktoré sú nespravodlivé a vychádzajú z nich náhodné výsledky.

Kanadu momentálne vedie strana,

ktorú väčšina Kanaďanov ani nechcela.

Ako teda môžeme úprimne a skutočne povzbudiť viac ľudí aby volili,

keď sa v Kanade ich hlasy vlastne nerátajú?

Keď si všetky tieto faktory spojíte,

samozrejme to vyzerá, že ľudia sú apatickí.

Je to ako snaha nabúrať do tehlovej steny.

Nesnažím sa byť pesimistický,

keď vám tu hovorím o všetkých týchto prekážkach, ktoré nám stoja v ceste.

Skôr naopak: Ja si myslím, že ľudia sú skvelí a múdri

a že sa zaujímajú o veci okolo.

Avšak, ako som už povedal, žijeme v tomto prostredí,

kde sú všetky tieto prekážky pokladané do našej cesty.

Akonáhle veríme, že ľudia, naši vlastní susedia,

sú sebeckí, hlúpi alebo leniví,

nemáme nádej.

Ale môžeme zmeniť všetky tie veci, ktoré som spomínal.

Môžeme otvoriť radnicu.

Môžeme zreformovať náš volebný systém.

Môžeme demokratizovať verejné priestranstvo.

Mojím hlavným posolstvom je,

že by sme mali predefinovať apatiu --

nie je to nejaký vnútorný syndróm,

ale je to komplexná sieť kultúrnych bariér,

ktoré posilňujú nechuť k účasti,

a že ak vieme niečo jasne pomenovať, vieme aj jasne identifikovať,

aké sú tie prekážky

a ak potom dokážeme spolupracovať, aby sme ich odstránili,

tak je možné všetko.

Ďakujem.

(Potlesk)