Nádherné fotografie ohrozených tropických močiarov Everglades

Po stáročia vnímali ľudia močiare a mokriny ako miesta, ktorým sa treba vyhnúť. Fotograf Mac Stone zdokumentoval príbehy živočíchov vo floridskom nádornom parku Everglades a ukázal, že jeho močiare tu nie sú na to, aby zavadzali, ale naopak – sú americkým národným bohatstvom. Stone svojimi fotografiami, ktoré dokážu vyraziť dych, vrhá nové svetlo na starobylé a významné živočíšne druhy. Jeho odkaz znie: choďte von a zažite to na vlastnej koži. „Skúste to – stúpte do vody,“ vraví. „Močiar vás zmení, to vám sľubujem.“

Mám úžasné privilégium.

Môžem cestovať na neuveriteľné miesta

a fotografovať vzdialené krajiny
a kultúry na celom svete

Milujem svoju prácu.

No ľudia si myslia, že moja
práca je sériou zjavení,

východov slnka a dúh,

pričom skutočnosť vyzerá skôr takto.

(smiech)

Toto je moja kancelária.

Nemôžeme si dovoliť luxusné
miesta na spanie,

takže zvyčajne spíme veľa vonku.

Ak sa nám podarí nepremoknúť,

je to dobrý bonus.

Nemôžeme si platiť drahé reštaurácie,

takže zjeme všetko, čo je
na lokálnom lístku.

A ak ste práve v ekvádorskom Párame,

tak to znamená jesť obrovského
hlodavca menom cuy.

(smiech)

Naša skúsenosť je možno trochu iná,

možno trochu odlišná od skúsenosti
bežného človeka,

vďaka jedinej myšlienke,
ktorá nás neustále hryzie.

Až tak, že aj v najhorších
momentoch zúfalstva

si hovoríme „Hej, tu by mohol
vzniknúť záber,

tu môže byť príbeh, ktorý
sa dá vyrozprávať“.

Prečo je rozprávanie príbehov dôležité?

Pretože nám pomáha spojiť sa s naším
kultúrnym a prírodným dedičstvom.

A na juhovýchode alarmujúco chýba
vzťah medzi verejnosťou a prírodou,

ktorá nám umožňuje tu vôbec byť.

Sme vizuálne tvory.

Všetko, čo vidíme, je zdrojom toho,
čo sa naučíme.

Ale väčšina z nás sa nepôjde dobrovoľne

prechádzať do močarísk.

Takže ako môžeme od väčšiny očakávať,
že bude bojovať

za ich ochranu?

Nemôžeme.

Preto je mojou úlohou využiť fotografiu
ako prostriedok komunikácie.

Preklenúť vzdialenosť
medzi vedcami a estétmi,

podporiť ľudí v rozhovoroch,

podporiť ľudí k mysleniu,

a nakoniec snáď aj docieliť,
aby sa ľudia začali starať.

Začal som pred 15 rokmi tu v Gainesville,
vo svojej záhrade.

Zamiloval som si dobrodružstvo
a objavovanie,

odhaľovanie najrôznejších miest,

ktoré boli vzdialené len
pár minút od mojich dverí.

Je tam toľko nádherných miest.

Napriek tomu, že čas letí,

stále vidím svet detskými očami

a naďalej sa snažím vniesť očarenie

a zvedavosť aj do mojich fotografií

tak často, ako je to možné.

A máme poriadne šťastie,
pretože tu na juhu

sme stále požehnaní relatívne
prázdnym plátnom,

ktoré môžeme vyplniť vzrušujúcimi
dobrodružstvami

a neuveriteľnými zážitkami.

Je to len otázka toho, ako ďaleko
pustíme svoju fantáziu.

Napríklad, veľa ľudí
sa pozrie na toto a povie si:

„Áno, hej, to je pekný strom.“

Ale ja nevidím len strom –

Ja v tom vidím príležitosť.

Vidím celý víkend.

Pretože keď som bol malý,
presne takéto obrázky

ma zodvihli z gauča a
donútili ma objavovať,

vytiahli ma do lesa, aby som

ponoril hlavu do vody
a zistil, čo tu máme.

Priatelia, fotografoval som
po celom svete.

A môžem vám povedať,

že to, čo máme tu na juhu,

čo máme v Sunshine State,

pokorí čokoľvek na svete,
čo som doteraz videl.

Náš turistický priemysel zatiaľ promuje
úplne nesprávne veci.

Väčšina deti, ktoré ešte nemali 12,
bola viackrát v Disney Worlde,

než na plavbe v kanoe

alebo kempovať pod holým nebom.

A nemám nič proti Disneymu alebo
Mickeymu; aj ja som tam chodil.

Ale prichádzajú o to
najprirodzenejšie spojenie,

ktoré vytvára zmysel pre
hrdosť a vlastníctvo

miesta, ktoré volajú domovom.

A je to aj preto, že naša krajina,

ktorá definuje naše prírodné dedičstvo

a je zdrojom našej pitnej vody,

je neprávom označovaná za desivú,
nebezpečnú a strašidelnú.

Keď sem prišli naši prví predkovia,

vraveli „Nechoďte na tieto miesta,
sú strašidelné.

Sú plné zlých duchov a strašidiel.“

Neviem, kde na to prišli.

(smiech)

Ale docielili veľmi reálne odpojenie,

skutočne negatívne nastavenie,

pre ktoré verejnosť nemá záujem, je ticho

a v konečnom dôsledku trpí
naše životné prostredie.

Žijeme v štáte, ktorý je obklopený
a definovaný vodou.

Napriek tomu po stáročia
vnímame močiare a mokrade

ako prekážky, ktoré treba odstrániť.

Správame sa k nim ako
k druhoradému ekosystému,

pretože sa len ťažko dajú speňažiť.

A samozrejme, sú domovom
aligátorov a hadov,

ktorí, uznávam, nie sú práve
najmilšími propagátormi.

(smiech)

Takže všetci si teraz myslia,
že jediný dobrý močiar

je suchý močiar.

A v skutočnosti,

vysúšanie močiarov za účelom
poľnohospodárstva

len donedávna považovali za základ
ochrany prírody.

Lenže teraz sa vraciame späť.

Čím viac zisťujeme o týchto
mokrých oblastiach,

tým viac tajomstiev nám odhaľujú

o medzidruhových vzťahoch

a spojitosti medzi habitatmi, povodiami
a letovými dráhami.

Napríklad tento vták:

Je to penica.

Zbožňujem ho, lebo je to močiarny vták.

Skrz-naskrz močiarny.

Stavia si hniezdo a množí sa v týchto
starobylých močiaroch,

v týchto zaplavených lesoch.

Keď sa skončí jar, keď mláďatá odrastú,

penice odlietajú cez Mexický záliv
tisíce míľ

do strednej a južnej Ameriky.

Po zime sa zjaví jar a s ňou
sa vracajú späť.

Letia tisícky míľ cez Mexický záliv.

A kam priletia? Kde pristanú?

Presne na tom istom strome.

Je to uletené.

Vtáčik veľký ako tenisová loptička.

Podľa mňa je to šialené.

Dnes som potreboval GPS,
aby som prišiel sem.

A toto je moje rodné mesto.

(smiech)

Bláznivé.

Takže čo sa stane potom, keď tento
vták letí cez Mexický záliv

na zimu do strednej Ameriky,

a potom príde jar a on sa vráti

a nájde toto:

čerstvo vybudované golfové ihrisko?

Takýto príbeh je v tomto
štáte príliš bežný

Toto je prírodný proces,
ktorý sa dial po tisícky rokov

a my sa o ňom dozvedáme len teraz.

Predstavte si, čo sa môžeme ešte
naučiť o prírodných oblastiach,

ak ich najskôr nezničíme.

Aj napriek bohatému životu,
ktorý obýva močiare,

stále majú zlé meno.

Ľuďom sa nepáči predstava,
že by sa mali brodiť

tmavými vodami Floridy.

Chápem ich.

Ale čo som zbožňoval
na detstve v Sunshine State

je, že mnohí sme žili

v latentnom, ale veľmi prítomnom strachu,

že keď ponoríme palec do tej vody,

môžeme stretnúť niečo veľmi starobylé

a oveľa odolnejšie než sme my.

Myšlienka, že nie sme tí najsilnejší,
je prospešný diskomfort, aspoň podľa mňa.

Veď ako často v dnešnej modernej,
mestskej a digitálnej dobe

dostanete možnosť cítiť sa zraniteľní?

Alebo pocítiť, že svet možno nebol
stvorený len a výlučne pre nás?

V posledných 10 rokoch som

začal vyhľadávať tieto oblasti,
kde sa betón mení v les

a borovice prechádzajú do cyprusov

a pozeral som sa na všetky tie
komáre a plazy,

všetky tieto nepríjemnosti,

ako na dôkaz, že som našiel
skutočnú divočinu

a úplne som ich prijal.

Ako enviromentálnemu fotografovi
posadnutému močiarmi

mi bolo súdené nakoniec skončiť

v tom najslávnejšom močiari:

v Everglades.

Keď som vyrastal na severe
centrálnej Floridy,

vždy mali pre mňa čarovný nádych

miesta ako Loxahatchee a Fakahatchee,

Corkscrew, Big Cypress.

Začal som s niečím, čo prerástlo
v päť rokov trvajúci projekt.

Chcel som nanovo predstaviť
Everglades v lepšom svetle,

v inšpirujúcom svetle.

Vedel som, že to bude tvrdý orech,
lebo je to územie,

ktoré zaberá asi tretinu
štátu Florida, je obrovské.

Pri slove Everglades mi väčšina povedala:
„Viem, ten národný park.“

Ale Everglades nie je len park.

Je to celé povodie, ktoré sa začína
sieťou jazier Kissimmee na severe.

A keď v lete padnú dažde,

tieto zrážky tečú do jazera Okeechobee,

jazero Okeechobee sa naplní
a jeho brehy sa zalejú

a rozlejú sa južne a (s touto topografiou)
neskutočne pomaly

a dostanú sa do riečnej trávy
v prérii Sawgrass,

než narazia na húštiny cyprusov,

a potom nižšie na juhu zasiahnu
mangrové močiare,

a potom konečne – konečne –
dosiahnu Floridský záliv.

Smaragdový klenot Everglades.

Veľké ústie o rozlohe 850 štvorcových míľ.

Takže iste, národný park je
južný koniec tohto systému,

ale všetko, čo ho robí výnimočným,
sú faktory, ktoré doň vstupujú,

sú to čerstvé povodia,
ktoré pramenia 100 míľ severne.

Takže žiadne politické ani
neviditeľné pravidlá

neochraňujú park pred znečistením
alebo nedostatkom vody.

Bohužiaľ, presne to sme spôsobili.

V ostatných 60 rokoch

sme vyčerpali, zasypali
a zničili Everglades tak,

že dnes len tretina z vody,
ktorá sa vlievala do zálivu,

sa doň vleje dnes.

Takže, bohužiaľ, tento príbeh
nie je o slniečku a dúhe.

V dobrom aj zlom,

príbeh Everglades je vnútorne spätý

s vrcholmi a údoliami ľudského vzťahu
s prírodným svetom

Ale ukážem vám tieto krásne fotografie,

pretože tým vás dostanem na palubu.

A kým mám vašu pozornosť, môžem vám
vyrozprávať skutočný príbeh.

A ten je, že ničíme toto

a vymieňame za toto.

Alarmujúcou rýchlosťou.

A čo mnohí ľudia nechápu,

je skutočný dopad toho, o čom tu hovoríme.

Pretože Everglades nie je len
zdrojom pitnej vody

pre 7 miliónov obyvateľov Floridy;

ale dnes predstavuje aj
polia pre pestovanie

ročnej úrody rajčín a pomarančov

pre 300 miliónov Američanov.

Ten istý sezónny letný prítok vody,

ktorý pred 6 000 rokmi spôsobil
bujný rast vodnej trávy,

je dnes ironicky zodpovedný
za pol milióna akrov

nekonečnej záplavy cukrovej trstiny.

Na tých istých poliach, kde sme

sypaním prehnane vysokého
množstva hnojív do vody

navždy zmenili systém.

Aby ste nielen pochopili,
fungovanie tohto systému,

ale aj pocítili osobné spojenie,

rozhodol som sa rozmeniť tento príbeh
na niekoľko menších.

Chcel som, aby sa začal
v jazere Okeechobee,

v pulzujúcom srdci systému Everglades.

Reprezentuje ma preto jeden ikonický druh

Toto je hákozobec družný.

Je to úžasný vták,

ktorý v severných Everglades

hniezdil v tisícoch a tisícoch.

Dnes máme okolo 400 hniezdiacich párov.

A prečo?

No preto, že sa živia
jedine slimákom jablkovým

veľkosti pingpongovej loptičky,
je to vodný slimák.

Ako sme začali ohraďovať Everglades,

stavať priehrady v jazere Okeechobee
a vysúšať mokrade,

stratili sme habitat slimáka.

A populácia hákozobcov klesla.

Preto som chcel fotku, ktorá by
nielen vysvetľovala vzťah

medzi mokrinami, slimákom a vtákom,

ale aj fotku, ktorá by ukázala,

aký to bol úžasný vzťah,

aké veľmi dôležité je, že na sebe závisia,

zdravý močiar a tento vták.

Začal som tento nápad brainstormovať.

Načrtol som plány na fotografiu

a poslal som ich biológovi v Okeechobee –

je to ohrozený vták, takže som potreboval
špeciálne povolenie.

Vybudoval som platfomu, ktorá by
udržala slimákov tesne pod hladinou.

Strávil som mesiace plánovaním
tejto šialenej myšlienky.

Priniesol som platformu k jazeru
a strávil viac než týždeň vo vode.

brodil som sa od úsvitu
do súmraku 9 hodín denne,

aby som spravil záber,
ktorý ilustruje ich vzťah.

A jedného dňa to konečne zabralo:

[Video: (Mac Stone hovorí)
Nachystal som platformu,

a v tom som zazrel vtáka letieť z trávy.

Videl som ako skenuje a hľadá.

Dostal sa priamo nad korisť,

videl som, že ju zbadal.

A priamou čiarou sa vrhol ku koristi.

A v tej chvíli, po m,esiacoch
plánovania a čakania

po spáleninách a štípancoch od komárov –

zrazu to všetko stálo za to.

(Mac Stone vo filme) Och Bože,
neverím tomu!]

Viete si predstaviť moje nadšenie,
keď sa to podarilo.

Ale hlavnou myšlienkou bolo,

že niekto, kto tohto vtáka nikdy nevidel,

nemá vôbec dôvod sa oňho starať.

A tieto fotky, tieto nové perspektívy

prinášajú nové svetlo
na jeden jediný druh,

vďaka ktorému sú tieto vodné plochy
také úžasné, dôležité a vzácne.

Viem ale, že nemôžem prísť do Gainseville

a rozprávať vám o zvieratách v Everglades

bez toho, aby som spomenul aligátory.

Milujem ich, celé detstvo som
miloval aligátory.

Rodičia mi vraveli, že mám
s aligátormi nezdravý vzťah.

Mám ich rád, pretože sú

ako sladkovodné žraloky.

Naháňajú strach, ľudia ich nenávidia,

ale sú tragicky nepochopené.

Pretože sú to jedinečné druhy,
nielen predátory.

V Everglades sú špičkovými architektmi,

pretože keď počas suchých období

padnú zrážky,

oni začnú hĺbiť jamy, aligátorie jamy.

A robia to preto, že voda sa v nich udrží

a oni budú môcť zostať vo vode
a zabezpečia si prežitie.

Týmto nepomáhajú len sebe,

pretože ostatné zvieratá
závisia od ich vzťahu.

Takže je to kľúčový druh.

Ako docieliť, aby vrcholný predátor,
prehistorický plaz,

vyzeral, že vládne systému

a zároveň v tom istom momente
vyzeral zraniteľne?

No, ponoríte sa do jamy,
kde ich je asi 120

a dúfate, že to bol dobrý nápad.

(smiech)

Stále mám všetky prsty, je to dobré.

Ale rozumiem vám a nejdem na vás naliehať

a nebudem vás všetkých zvolávať:
„Zachráňte Everglades pre aligátory!“

Nebudem, lebo sú všade.

Vidíme ich.

Sú jedným z najväčších úspechov USA.

Ale v Everglades žije ešte jeden druh
a nikto nemôže inak, len ho milovať.

Je to kolpík ružový.

Tieto vtáky sú úžasné, ale v Everglades
zažívajú ťažké časy.

Začali s tisíckami hniezdiacich párov

a na prelome 20. storočia

sa dostali na dva – dva hniezdiace páry.

Prečo?

Pretože ženy si mysleli, že lepšie
vyzerajú na klobúkoch

než vo vzduchu.

Keď sme zakázali obchod s perím,

ich počet začal rásť.

A ako ich počet rástol,

vedci im začali venovať pozornosť,

začali tieto vtáky študovať.

No a to, na čo prišli bolo,

že správanie týchto vtákov je prepojené

s každoročným znížením hladiny
vôd v Everglades,

presne tým, čo definuje
vodné toky v Everglades.

Prišli na to,

že kolpíky začínajú hniezdiť v zime,
keď vody klesnú,

pretože sa potrebujú
dotýkať svojej potravy.

Čakajú, kým sa ryby koncentrujú
v mlákach,

aby mohli nakŕmiť svoje mladé.

Tieto vtáky sú ikonou Everglades –

sú indikátorom celkového zdravia močiarov.

A v momente, keď ich počet začal
v polovici 20. storočia rásť –

na 900, 1 000, 1 100, 1 200 –

hneď ako sa to začalo, my sme začali
vysúšať južné Everglades.

A zastavili sme dve tretiny vody
tečúcej na juh.

To malo drastické následky.

Hneď, ako počet vtákov dosiahol vrchol.

Bohužiaľ, dnes, je skutočný
príbeh kolpíka,

skutočná fotografia toho, ako to vyzerá,
asi takáto.

Vo Floridskom zálive sme opäť na menej
ako 70 hniezdiacich pároch.

Tak veľmi sme narušili systém.

Preto rôzne organizácie kričia, vrieskajú:

„Everglades sú zraniteľné! Sú krehké!“

Nie sú.

Sú odolné.

Pretože napriek všetkému, čo sme spravili,

čo sme zničili, vysušili a vyhĺbili,

časti z Everglades stále žijú
a čakajú na záchranu.

Miloval som Južnú Floridu,

pretože na jednom mieste spája
nezastaviteľnú silu ľudstva

s nepohnutou tropickou prírodou.

Ale na tejto novej hranici si
musíme znova premyslieť:

Akú cenu má pre nás divočina?

Aká je hodnota biodiverzity
a našej pitnej vody?

Našťastie, po desaťročiach debát

začíname konečne konať.

Pomaly spúšťame projekty,

aby sme navrátili čerstvú vodu do zálivu.

Je to len na nás ako občanoch,
obyvateľoch, služobníkoch,

aby naši zvolení predstavitelia
dodržali sľuby.

Čo môžete spraviť vy?

Je to jednoduché.

Choďte von, choďte tam.

Zoberte von priateľov a vaše deti.

Zoberte von rodinu.

Najmite si sprievodcu na rybolov.

Ukážte štátu, že ochrana divočiny

má ekologický a aj ekonomický význam.

Je to zábava, proste to spravte –
namočte nohy do vody.

Ten močiar vás zmení, sľubujem.

Roky sme boli štedrí

k iným oblastiam v našej krajine.

Venovali sme im našu americkú hrdosť.

Miestam, ktoré nás dnes definujú:

Grand Canyon, Yosemite, Yellowstone.

Využívame tieto parky a prírodné oblasti

ako symboly a kultúrne kompasy.

Ale Everglades veľmi často

vynechávame z konverzácie.

Ja verím, že každým kúskom symbolizujú

to, kým sme ako krajina,

rovnako, ako ktorákoľvek iná
z prírodných pamiatok.

Je to len iný druh divočiny.

Ale mám nádej.

Pretože možno sa konečne niečo mení.

Kedysi zatracovaná močiarna pustatina

je dnes miestom svetového dedičstva.

Je to močiar medzinárodného významu.

Za posledných 60 rokov
sme spravili pokrok.

Jeden z najväčších a najambicióznejších
projektov obnovy močiarov na svete

sme pre Sunshine State získali
medzinárodnú pozornosť.

Ak dokážeme tento systém uzdraviť,

stane sa ikonou obnovy močiarov
na celom svete.

Je len na nás, k akému posolstvu
pripojíme svoju vlajku.

Hovorí sa, že Everglades sú
pre nás najväčšou skúškou.

Ak prejdeme, udržíme si svoju planétu.

Milujem ten výrok.

Je to výzva, je to nakopnutie.

Dokážeme to? Spravíme to?

Musíme.

Ale Everglades nie sú len skúškou.

Sú aj darom

a napokon, našou zodpovednosťou.

Ďakujem.

(potlesk)