Nový diagnostický test na rakovinu pankreasu nevymysleli vedci, ale šestnásťročný chalan

Viac než 85 % prípadov rakoviny pankreasu je diagnostikovaných prineskoro, keď je šanca na prežitie menšia než 2 %. Ako je to možné? Jack Andraka hovorí, ako vyvinul nový, veľmi sľubný diagnostický text použiteľný už v raných štádiách choroby. Je lacný, efektívny, neinvazívny. A to všetko zvládol ešte predtým, čo oslávil šestnáste narodeniny.

Zažili ste už niečo

tak bolestné a mätúce,

že ste zrazu chceli len

zistiť čo najviac,
aby ste zážitok dokázali pochopiť?

Keď som mal 13, blízky rodinný priateľ,

ktorý mi bol ako strýko,

umrel na rakovinu pankreasu.

Keďže choroba postihla niekoho tak blízkeho,

vedel som, že potrebujem zistiť viac,

a tak som hľadal odpovede online.

Na internete som našiel rôzne štatistiky

o rakovine pankreasu.

Informácie ma šokovali.

Vo vyše 85 % prípadov rakovinu pankreasu

diagnostikujú prineskoro,

keď je šanca na prežitie menšia než 2 %.

Prečo máme taký problém
diagnostikovať rakovinu pankreasu?

Dôvod? Moderná medicína dnes

používa 60-ročnú techniku.

Staršiu ako môj ocko.

(Smiech)

Okrem toho je aj hrozne drahá.

Jeden test stojí 800 dolárov.

A je značne nepresná,

v 30 % prípadov sa ňou rakovina nezistí.

Doktor by musel mať až komické podozrenie,

že máte rakovinu,
aby vám tento test urobil.

Keď som to videl, vedel som,
že musí existovať lepší spôsob.

Určil som vedecké kritériá,

ako by mal senzor vyzerať,

aby bola diagnostika choroby efektívna.

Senzor mal byť lacný, rýchly,

jednoduchý, citlivý, selektívny,

a čo najmenej invazívny.

Je tu dôvod, prečo sa test

za viac než 60 rokov nezmenil.

Keď hľadáme známky rakoviny pankreasu,

skúmame krvný obeh,

ktorý priam oplýva množstvami proteínov

a pritom hľadáme drobné rozdiely

v malinkom množstve proteínu,

len jedného z nich.

Takmer nemožné.

Vďaka mladíckemu optimizmu
som sa však nedal odradiť

(Aplauz)

Obrátil som sa na
dvoch najlepších priateľov tínedžera

Google a Wikipediu.

Vždy mi boli dobrými pomocníkmi
pri domácich úlohách.

Našiel som článok, ktorý obsahoval

databázu viac než 8 000 rozličných proteínov,

ktoré sú v krvi pacienta s rakovinou pankreasu.

Rozhodol som sa a určiť si nový cieľ -

prejsť si všetky proteíny a zistiť, ktoré

by mohli poslúžiť ako biomarker pre rakovinu pankreasu.

A aby som si to trošku zjednodušil,

rozhodol som sa určiť si vedecké kritériá.
Tu sú.

Po prvé, konkrétny proteín by sa mal

vo veľkých množstvách nachádzať
v krvi všetkých postihnutých

už v ranom štádiu, ale len a len ak ide o rakovinu.

A tak som sa pracne prehrýzal touto syzifovskou úlohou,

a napokon na 4000-ci pokus,

keď som už takmer prišiel o rozum,

som proteín našiel.

Ten proteín

sa volá mezotelín.

Je to len obyčajný, priemerný proteín.

Ak však máte rakovinu pankreasu,

vaječníkov alebo pľúc,

v krvi sa nachádza vo veľkých množstvách.

Kľúčové je však aj to,

že sa ho toľko v krvi nachádza aj v ranom štádiu,

keď je šanca na prežitie ešte takmer

100 %.

Keď som už mal spoľahlivý proteín,

sústredil som sa na to, ako ho odhaliť

a diagnostikovať tak rakovinu.

Prelom som dosiahol na nepravdepodobnom mieste,

možno tom najnepravdepodobnejšom pre inovácie:

na hodine biológie,

na úplnom pohrebisku inovácii.

(Smiech)
(Aplauz)

Prepašoval som si na hodinu článok o tých vecičkách,

o uhlíkových nanorúrkach. Sú to dlhé tenké rúrky z uhlíka,

hrubé ako atóm,

len jednu 50 000-cínu priemeru ľudského vlasu.

No napriek extrémne malým rozmerom,

majú neuveriteľné vlastnosti.

Sú trošku ako superhrdinovia materiálového inžinierstva.

A keď som pod lavicou na biológii

čítal tento článok,

mali sme dávať pozor na výklad o

ďalších super molekulách, o protilátkach.

Protilátky sú skvelé, lebo reagujú

len s jedným špecifickým proteínom.

Nie sú však ani zďaleka také zaujímavé
ako uhlíkové nanorúrky.

A vtedy, keď som tak sedel v triede,

mi zrazu napadlo:

mohol by som skombinovať to, o čom čítam,

uhlíkové nanorúrky,

s tým, o čom sa hovorilo na hodine, s protilátkami.

V podstate by som mohol do siete uhlíkových rúrok,

pridať nejaké z týchto protilátok,

a získal by som sieť,

ktorá reaguje len s jedným proteínom,

ale vďaka vlastnostiam nanorúrok,

by sa tiež zmenili elektrické vlastnosti

na základe množstva prítomného proteínu.

Je tu však háčik.

Takéto siete uhlíkových nanorúrok
sú mimoriadne krehké

a preto potrebujú nejakú podporu.

Preto som sa rozhodol použiť papier.

Vyrobiť rakovinový senzor z papiera

je asi také ťažké ako upiecť moje obľúbené

čokoládové keksíky.

Vezmete vodu, vlejete do nej nanorúrky,

pridáte protilátky, zmiešate,

vezmete papier, namočíte ho, vysušíte

a môžete diagnostikovať rakovinu.

(Aplauz)

Potom mi zrazu napadlo čosi,

čo trošku skazilo môj úžasný plán.

Nemôžem robiť výskum rakoviny

na kuchynskej linke.

Mamka by z toho nebola nadšená.

Tak som sa rozhodol ísť do labáku.

Spísal som rozpočet, zoznam materiálu,

časový rozvrh a postup

a poslal to e-mailom 200 profesorom

na Univerzitu Johna Hopkinsa

do Národného inštitútu pre zdravie,

proste každému, kto má niečo dočinenia
s rakovinou pankreasu.

Sedel som a čakal na prílev pozitívnych odpovedí,

pochvál, že som génius,

ktorý všetkých zachráni.

A... (Smiech)

Musel som čeliť realite.

Za niečo viac než mesiac

som dostal odmietavú odpoveď na 199 z 200 e-mailov.

Istý profesor si dôkladne prešiel celý postup -

- ani neviem, kde si našiel toľko času -

prešiel si ho a vysvetlil mi, prečo je každý jeden krok

to najhoršie, čo sa dá urobiť.

Profesori o mojej práci očividne nezmýšľali

tak dobre ako ja.

Ale našlo sa aj svetlo na konci tunela.

Istý profesor povedal: „Možno ti pomôžem, chlapče."

Chytil som sa toho.

(Smiech)

Lebo deťom predsa nepoviete nie.

A potom, o 3 mesiace neskôr,

som si s profesorom dohodol termín

a prišiel do jeho labáku,

celý natešený som si sadol

a len čo som otvoril ústa,

zavolal ďalšieho vedca s PhD.

Zrazu bola miestnosť plná ľudí s doktorátom,

ktorí ma zasypávali otázkami,

až som sa cítil ako keby som prišiel z cirkusu.

V malinkej kancelárii sa so mnou a profesorom

tlačili 20 doktori

a zasypávali ma otázkami,

aby podkopali moju teóriu.

Ako nepravdepodobne to znie?

(Smiech)

Po tomto výsluchu,

keď som odpovedal na všetky otázky,

občas som len hádal, ale trafil som sa,

som konečne dostal priestor v labáku.

No čoskoro som zistil,

že v mojom geniálnom postupe

je asi milión medzier

a v priebehu 7 mesiacov,

som ich všetky jednu po druhej zaplnil.

Výsledok? Malý papierový test,

čo stojí 3 centy a trvá 5 minút.

Čiže je 168 ráz rýchlejší,

viac ako 26 000 ráz lacnejší

a viac než 400 ráz citlivejší

než štandardný test na rakovinu pankreasu.

(Aplauz)

Najlepšie na teste však je,

že dosahuje 100-percentnú presnosť

a chorobu ním zistíte aj v ranom štádiu,

keď je šanca na prežitie ešte takmer 100 %.

Takže za 5 rokov

by test mohol zlepšiť vyhliadky na prežitie
pri rakovine pankreasu

zo žalostných 5,5 percenta

na takmer 100 percent.

A to platí aj pre rakovinu vaječníkov a pľúc.

Ale tým sa to nekončí.

Ak zmeníte protilátku,

môžete hľadať iný proteín

a s ním inú chorobu,

možno akúkoľvek chorobu na svete.

Od ochorení srdca,

až po maláriu, HIV, AIDS,

iných druhov rakoviny - čokoľvek.

A dúfam, že už nikomu

rakovina nevezme strýka,

mamu, brata, sestru,

a že sa budeme tešiť z člena rodiny
ktorý by inak nebol medzi nami.

Zo srdca nám spadne kameň

v podobe rakoviny pankreasu, vaječníkov a pľúc,

a možno akejkoľvek choroby.

Na internete je možné všetko.

Môžete sa podeliť o teórie

a nemusíte byť profesor

s neviemkoľkými titulmi,
aby vaše nápady niekto ocenil.

Je to neutrálna pôda,

kde nezáleží na tom, ako vyzeráte, koľko máte rokov

a či ste muž alebo žena.

Záleží len na vašich myšlienkach.

Pre mňa je to všetko o používaní internetu

úplne novým spôsobom.

Treba si uvedomiť, že sú tam aj iné možnosti

ako zverejňovanie fotiek s perami vystrčenými na kačičku.

Cez internet môžete zmeniť svet.

Ak 15-ročné decko,

čo nevedelo ani, kde pankreas je,

dokázalo nájsť nový spôsob diagnostiky rakoviny,

len si predstavte, čo dokážete vy.

Ďakujem.

(Aplauz)