Poézia, ktorá oslobodzuje dušu

„Hovorí sa, že aby človek mohol byť básnikom, musí okúsiť peklo.“ Cristina Domenech koordinuje kurzy kreatívneho písania v jednom z argentínskych väzení. Rozpráva svoj dojemný príbeh o tom, ako väzňom pomáha vyjadriť sa, pochopiť samých seba a tešiť sa zo slobody, ktorú slová prinášajú. Súčasťou je intenzívne autorské čítanie jedného z jej študentov, chovanca, pred desaťtisícovým publikom.

Vraví sa, že aby sa stal človek básnikom,
musí okúsiť peklo.

Keď som prvýkrát vstúpila do väznice,
neprekvapilo ma ani rinčanie zámkov,

ani zatvárajúce sa dvere, ani mreže,

ani nič podobné z toho,
čo som si predstavovala.

Možno to bolo tým, že väzenie stojí na
pomerne otvorenom priestranstve.

Je odtiaľ vidieť oblohu.

Nad hlavou vám lietajú čajky a zdá sa vám,
že ste neďaleko morského brehu.

Že ste len kúsoček od pláže.

V skutočnosti čajky letia k neďalekému
smetisku, aby sa najedli.

Vošla som a zrazu som videla väzňov,
ako chodia po budove, okolo mňa.

Bolo to, akoby som sa vrátila v čase,
a zdalo sa mi,

že aj ja som pokojne mohla byť
jednou z nich.

Keby som mala inú minulosť, iné pozadie
a iný osud.

Pretože nikto, nikto si nemôže vybrať
miesto, kde sa narodí.

V roku 2009 som dostala ponuku
zúčastniť sa projektu,

ktorý vedie Štátna univerzita v San Martín
vo väznici Unidad 48.

Ponúkli mi viesť kurz tvorivého písania.

Vedenie nápravného zariadenia pridelilo
univerzite priestory v zadnej časti.

Vytvorili tam budovu univerzitného centra.

Keď som sa s väzňami stretla prvýkrát,

pýtala som sa ich, prečo si vyžiadali
práve kurz písania.

Odpovedali, že chceli dať na papier to,

čo nemohli povedať či urobiť.

Vtedy som sa rozhodla, že chcem,
aby do väzenia vstúpila poézia.

Tak som sa spýtala, prečo by sme teda
nemohli pracovať s poéziou,

ak vedia, čo to je.

V skutočnosti to nikto ani len netušil.

Navyše mi vnukli myšlienku,
že by kurz nemusel byť

len pre väzňov-študentov,
ale by sa mohol rozšíriť

aj pre ostatných bežných trestancov.

Povedala som, že na to,
aby sme mohli kurz začať,

potrebujem nejaký nástroj,
ktorý všetci ovládame.

Tým nástrojom bol jazyk.

Takže sme mali jazyk, mali sme kurz.
Mohli sme sa vrhnúť na poéziu.

S čím som ale nepočítala, bol fakt,
že vzájomná nerovnosť panuje aj vo väznici

a že mnohí z nich nemajú dokončenú
ani len základnú školu.

Mnohí neovládali písané písmo,
sotva tlačené.

Taktiež nepísali úplne plynulo.

Začali sme teda hľadať krátke básne,
krátke, ale výnimočné.

Začali sme čítať. Najprv jedného
autora, potom druhého.

Ako sme tak čítali tie krátke básne,
všetci si začali uvedomovať,

že reč poézie búra určitú

logiku, ale zato vládne niečím iným.

Narušiť logiku reči znamená tiež
narušiť logiku systému,

na ktorý boli zvyknutí reagovať.

Zjavil sa nový systém, nové pravidlá,

vďaka čomu rýchlo,
ale skutočne rýchlo pochopili,

že vďaka jazyku poézie môžu vyjadriť to,
čo skutočne vyjadriť chcú.

Hovorí sa, že aby sa stal človek básnikom,
musí okúsiť peklo.

Oni okúsili pekla až-až. Skúsili priveľa.

Raz jeden z nich hovorí:
„Vo väzení sa nikdy nevyspíte.

Nikdy sa tu nedá spať.
Sotva môžete zatvoriť oči.“

A vtedy som urobila to, čo teraz.

Na moment som stíchla a hovorím:
„Chlapci, to je presne ono, to je poézia.“

Väzenské univerzum je pred nimi,
majú ho na dosah ruky.

Všetko to, o čom hovoria,
ako nemôžu spať.

To zbavuje strachu. Všetko,
čo nie je spísané. Všetko to je poézia.

Vtedy sme začali využívať peklo.

A po hlave sme sa vrhli do siedmeho kruhu.

Práve v siedmom kruhu,
našom a milovanom,

sa naučili, že steny môžu byť neviditeľné,
že cez okná sa dá kričať,

že sa ukrývame v tieňoch.

Keď skončil prvý ročník kurzu,

zorganizovali sme malú oslavu na záver,

ako je zvykom, keď niečo robíte s láskou.

Proste chcete oslavovať.

Pozvali sme príbuzných, priateľov,
vedenie univerzity.

Jediné, čo mali študenti urobiť,
bolo prečítať jednu báseň,

prebrať diplom, zožať potlesk.
To bolo celé.

Jediné, čo si prajem uchovať,
je moment, keď títo muži,

v porovnaní so mnou niekedy takí obrovskí,

niekedy mladíci, zato mimoriadne hrdí,

držali v rukách svoj papier a triasli sa
ako deti, potili sa

a svoju báseň čítali zlomeným hlasom.

Tá chvíľa ma donútila zamyslieť sa,
že pre mnohých z nich to bolo prvýkrát,

čo im niekto tlieskal za to, čo urobili.

Vo väzení sa niektoré veci nedajú robiť.

Nedá sa tam snívať,
nedá sa tam plakať.

Existujú slová, ktoré sú prakticky tabu,
ako čas,

budúcnosť, túžba.

Ale my sme sa odvážili snívať
a bol to veľký sen,

pretože sme sa rozhodli, že študenti
napíšu knihu.

Nielen, že knihu napísali, aj ju zviazali.

To bolo koncom roka 2010.

Uzavreli sme druhú stávku
a napísali druhú knihu.

Aj túto zviazali.

Stalo sa to len nedávno,
koncom minulého roka.

Týždeň čo týždeň pozorujem,

ako sa menia na iných ľudí,
premieňajú sa.

Pretože slová im dávajú dôstojnosť,
ktorú predtým nepoznali,

ktorú si ani nedokázali predstaviť.

Nevedeli, že taká dôstojnosť je možná
a že by mohla patriť im.

V kurze, v našom milovanom pekle,
ktoré máme, všetci rozdávame.

Otvárame náruč a dávame,

čo máme, čo môžeme. Všetci.

Všetci rovnakou mierou.

A človek tak má aspoň trochu pocit,

že prekonáva strašnú spoločenskú priepasť,

kvôli ktorej mnohých z nich
čaká už len väzenie a nič iné.

Spomínam si na verš jedného
veľkého básnika, úžasného básnika

z Unidad 48 z nášho kurzu,
Nicolása Dorada.

„Musím nájsť nekonečne dlhú niť,
aby som zašil tak hlbokú ranu.“

To robí poézia. Zašíva rany
spôsobené vylúčením.

Otvára dvere.
Je zrkadlom.

Tvorí zrkadlá, ktorými sú básne.

Spoznávajú tak samých seba,
vidia sa v básni a píšu to,

čím sú, a sú tým, čo píšu.

Aby mohli písať,
tá chvíľa musí byť len ich,

pretože je zvláštnym momentom slobody.

Musia sa zahĺbiť do seba
a hľadať ten kúsoček slobody,

ktorý im nikdy, nikdy nikto nevezme,
kým budú písať.

Môžu vďaka tomu zistiť, že je možné
byť slobodný,

hoci je človek vo väzení,
a že jediná mreža, ktorú máme

v našom zázračnom vesmíre,
je len slovo „mreža“.

A že všetci, v našom pekle,
horíme šťastím,

keď sa plamienok slova rozhorí.

(potlesk)

Porozprávala som vám mnoho o väzení,
o tom, čo zažívam každý týždeň,

čo ma napĺňa
a ako sa spolu so študentmi mením.

Ale ešte nepoznáte to, čo by som chcela,
aby ste mohli počuť, zažiť,

okúsiť hoci len na pár sekúnd,

čo každý týždeň prežívam
a čo ma robí tým, kým som.

(potlesk)

„Srdce prehĺta slzy času,

oslepené svetlom

zakrýva rýchlosť bytia

tam, kde sa plahočia predstavy,

bojuje, neprestáva biť.

Srdce puká pod smutnými pohľadmi,

cvála v búrkach, ktoré kropia zem ohňom,

dvíha hrude oslabené hanbou,

vie, že jeho plánom nie je len čítať
a pokračovať ďalej,

chce tiež vidieť modré nekonečno.

Srdce zastaví, aby mohlo premýšľať,

snaží sa neupadnúť tam, kam zvyčajne,

skúša milovať bez toho, aby zraňovalo,

dýcha, dodávajúc si guráž,

odovzdá sa, je na ceste k rozumu.

Srdce zápasí v bažinách,

kráča po okraji podsvetia,

znavené padá, nepoddá sa ľahko,

zatiaľ čo opojenie zvláštne plynie

a prebúdza,

prebúdza nepokoj.“

Volám sa Martín Bustamante

a som jedným z väzňov
v Unidad 48, San Martín.

Dnes mám vychádzkový deň.

Poézia a literatúra

mi zmenili život.

Ďakujem krásne.
(potlesk)

CD: Ďakujeme!

(potlesk)