Loď, ktorá viezla 500 utečencov, sa potopila. Toto je príbeh dvoch z nich.

Na preplnenej lodi, vezúcej viac ako 500 utečencov, sa nečakaným hrdinom stala mladá žena. Tento silný príbeh, vyrozprávaný Melissou Flemming z Utečeneckej agentúry spojených národov, dáva ľudskú tvár množstvu bezmenných utečencov, ktorí sa snažia ujsť za lepším životom...

Každý deň počúvam otrasné príbehy ľudí,
ktorí utekajú o život

cez nebezpečné hranice
a nepriateľské moria.

A je jeden príbeh, ktorý mi nedovolí spať,

príbeh ženy menom Doaa.

19-ročná sýrska utečenkyňa,

žila v zničujúcich podmienkach v Egypte
a pracovala za dennú mzdu.

Jej otec nemohol prestať myslieť na
prosperujúcu firmu, ktorú mal v Sýrii

a ktorú na prach rozmetala bomba.

A vojna, ktorá ich sem dohnala,
aj po štyroch rokoch stále pretrvávala.

A komunita, ktorá ich kedysi privítala,

z nich začínala byť unavená.

A raz sa ju muži na motorkách
pokúsili uniesť.

Kedysi ctižiadostivá študentka,
ktorá myslela na svoju budúcnosť,

sa teraz celý čas bála.

Ale stále dúfala,

pretože bola zamilovaná
do sýrskeho utečenca menom Bassem.

Bassem sa v Egypte tiež len
predieral životom a raz povedal Doae:

„Poďme do Európy, hľadať azyl, bezpečie.

Ja budem pracovať a ty môžeš študovať,
prísľub nového života."

A tak požiadal jej otca o jej ruku.

Ale obaja vedeli, že dostať sa
do Európy znamená riskovať život,

plaviť sa cez Stredozemné more,

vložiť svoj osud do rúk pašerákov,
známych svojou krutosťou.

A Doau voda desila.

Odjakživa.
Nikdy sa totiž nenaučila plávať.

Bol august a už 2 000 ľudí zomrelo

počas plavby cez Stredozemné more,

ale Doaa mala priateľa, ktorý
sa dostal až do severnej Európy,

a pomyslela si: „Možno
sa to podarí aj nám."

Takže sa opýtala rodičov, či by mohli ísť,

a oni, po bolestivom rozhovore, súhlasili,

a tak dal Bassem svoje životné úspory –
2 500 dolárov za každého –

pašerákom.

Bola sobota ráno, keď im zavolali,

a tak nasadli na autobus na pláž,
stovky ľudí tam už čakali.

Malými loďkami ich previezli
na rybársku loď,

tlačilo sa ich tam 500,

300 v podpalubí, 200 na palube.

Boli tam Sýrčania, Palestínčania,
Afričania, moslimovia a kresťania,

100 detí, vrátane Sandry, len šesťročnej,

a Masy, 18-mesačnej.

Na lodi sa tlačili rodiny,
plece vedľa pleca,

chodidlo vedľa chodidla.

Doaa sedela, s nohami pritlačenými k hrudi

Bassem ju držal za ruku.

Dva dni na mori, plné strachu

a nevoľnosti z morskej choroby.

Na tretí deň mala Doaa predtuchu.

Povedala Bassemu:
„Obávam sa, že to nezvládneme.

Bojím sa, že sa loď potopí.“

A Bassem jej odpovedal,
„Prosím, buď trpezlivá.

Dostaneme sa do Švédska, vezmeme sa

a budeme mať budúcnosť."

Na štvrtý deň začali
byť pasažieri lode rozrušení.

Pýtali sa kapitána: „Kedy tam budeme?"

Povedal im, aby držali hubu a urážal ich.

„O 16 hodín budeme na brehoch
Talianska," povedal.

Boli slabí a unavení.

Čoskoro videli približujúcu sa loď –
menšia loď s 10 mužmi,

ktorí na nich začali hulákať,
chŕliť nadávky,

hádzať palice, žiadať ich,
aby vystúpili z lode

a presadli na menšiu loď,
menej spôsobilú na plavbu po mori.

Rodičia boli vystrašení,
obávali sa o svoje deti,

a kolektívne odmietli opustiť loď.

Nahnevaní muži náhlivo odplávali,

no o pol hodiny boli naspäť

a úmyselne začali prerážať dieru
do boku Doainej lode,

len kúsok pod miestom,
kde s Bassemom sedeli.

A počula ako kričia:

„Nech vás ryby zožerú!"

A začali sa smiať, keď sa loď
prevrátila a potápala.

300 ľudí v podpalubí nemalo šancu.

Doaa sa držala potápajúcej sa lode

a s hrôzou sledovala, ako malé dieťa
rozsekala lodná vrtuľa.

Bassem ju prosil: „Prosím, pusti sa,

inak ťa vtiahne prúd
a aj teba tá vrtuľa zabije.

A spomeňte si – Doaa nevedela plávať.

Ale pustila sa a začala hýbať
rukami a nohami,

mysliac si, „Takto sa pláva."

A akoby zázrakom,
Bassem našiel plávacie koleso.

Také ako dávate deťom,

keď sa hrajú v bazéne
alebo v pokojnom mori.

Doaa sa vyšplhala do kolesa,

a jej ruky a nohy trčali do strán.

Bassem bol dobrý plavec,

držal ju za ruku a šliapal vodu.

Okolo nich plávali mŕtvoly.

Okolo 100 ľudí prežilo,

snažili sa vytvoriť skupinky
a modlili sa za záchranu.

Ale prešiel deň a nikto neprišiel,

niektorí ľudia to vzdali,

a tak Doaa a Bassem videli,

ako si muži v diaľke vyzliekli
plávacie vesty a klesli ku dnu.

Prišiel za nimi muž,
s malým dieťaťom na pleciach

9-mesačná Malek.

Aby sa udržal na vode, držal sa
benzínovej bandasky a povedal im:

„Bojím sa, že neprežijem.

Som príliš slabý. A nemám viac odvahu."

A podal malú Malek Bassemu a Doai

a oni ju vysadili do záchranného kolesa.

Takže odteraz boli traja,
Doaa, Bassem a Malek.

A dovoľte mi urobiť prestávku
v tomto príbehu

a opýtať sa:

prečo utečenci ako Doaa takto riskujú?

Milióny utečencov žijú
v exilových táboroch.

Žijú v krajinách [utekajúc]
pred vojnou, ktorá pretrváva

už štvrtý rok.

Ak by sa aj chceli vrátiť, nemôžu.

Ich domovy, ich firmy,

ich mestečká a mestá boli úplne zničené.

Toto je mesto, ktoré je svetovým
kultúrnym dedičstvom UNESCO,

mesto Homs v Sýrii.

A tak ľudia aj naďalej utekajú
do susedných krajín

a my pre nich v púšti
budujeme utečenecké tábory.

Žijú v nich stovky tisíc ľudí

a tisícky a tisícky ďalších, milióny,
žijú v mestách.

A komunity,

susedné krajiny, ktoré ich kedysi vítali

s otvorenou náručou,

sú ochromené.

Jednoducho tam nie je dostatok škôl,
vody, kanalizácie.

Ani bohaté európske krajiny
nie sú schopné čeliť takému prísunu ľudí

bez obrovských investícií.

Vojna v Sýrii vyhnala takmer
štyri milióny ľudí z ich domovov

a viac ako sedem miliónov je ich
na úteku v rámci krajiny.

To znamená, že viac ako polovica
sýrskeho obyvateľstva

bola donútená utiecť.

Späť k tým susedným krajinám,
kde ich je tak veľa.

Majú pocit, že bohatšie krajiny
spravili príliš málo na ich podporu.

A dni sa menia na mesiace
a mesiace na roky.

A pobyt utečencov by mal byť dočasný.

Naspäť k Doae a Bassemu vo vode.

Bol to ich druhý deň
a Bassem začínal byť príliš unavený.

A teraz to bolo na Doae
povedať mu:

„Láska, prosím drž sa viery
v našu budúcnosť. Zvládneme to."

A on jej odpovedal:

„Prepáč mi, láska, že som
ťa dostal do tejto situácie.

Nikdy som nikoho nemiloval tak ako teba."

A odovzdal sa moru.

A Doaa videla, ako sa láska jej života
pred jej očami utopila.

Neskôr v ten deň

za Doaou prišla matka 18-mesačného
dievčatka menom Masa.

To je dievčatko, ktorého fotku som
vám predtým ukázala,

v záchrannej veste.

Jej staršia sestra Sandra sa práve utopila

a jej matka vedela, že musí urobiť
všetko, čo je v jej silách,

aby svoju dcéru zachránila.

A tak povedala Doae:
„Prosím, vezmi moje dieťa.

Nech je tvojou súčasťou, ja neprežijem."

A potom odišla a utopila sa.

Takže Doaa, len 19-ročná utečenkyňa,
ktorá sa desila vody,

ktorá nevedela plávať,

mala zrazu na starosti dve malé deti.

Ktoré boli smädné, hladné a rozrušené,

a robila všetko pre to, aby ich zabavila,

spievala im, hovorila verše z Koránu.

Telá plávajúce okolo nich
boli nafúknuté a černali.

Cez deň pieklo slnko.

V noci bolo zima a hmla.

Bolo to desivé.

Štvrtý deň vo vode
Doaa vyzerala asi takto,

na plávacom kolese s dvomi deťmi.

Na štvrtý deň za ňou prišla žena

a požiadala ju, aby vzala ďalšie dieťa –

malého chlapca, len štvorročného.

Keď si ho Doaa vzala
a jeho matka sa utopila,

povedala vzlykajúcemu chlapcovi:

„Len odišla, nájsť vodu a jedlo."

Ale jeho srdce onedlho prestalo biť,

a tak ho Doaa musela pustiť do vody.

Neskôr v ten deň

sa pozrela s nádejou na oblohu,

pretože videla dve lietadlá
križovať oblohu.

A začala mávať rukami
dúfajúc, že ju uvidia,

ale lietadlá čoskoro zmizli.

Ale v to poobedie, keď zapadalo slnko,

zbadala obchodnú loď.

A povedela: „Prosím, bože,
nech ma zachránia."

Mávala rukami a mala pocit,
že dve hodiny kričala.

A nastala tma, kým ju konečne
našiel svetlomet.

Hodili jej lano,

užasnutí, že vidia ženu
držiacu dve malé bábätká.

Vytiahli ich do lode,
dali im kyslík a prikrývky

a prišla ich vyzdvihnúť
grécka helikoptéra,

ktorá ich zobrala na ostrov Kréta.

Ale Doaa sa pozrela dole a spýtala sa,
„A kde je Malek?"

Povedali jej, že dieťa to neprežilo,

poslednýkrát vydýchlo na lodnej klinike.

Ale Doaa si bola istá,
že keď ich vytiahli do záchrannej lode,

malé dievčatko sa usmievalo.

Len 11 ľudí z 500 stroskotanie prežilo.

Nikdy sa nekonalo
medzinárodné vyšetrovanie.

Bolo niekoľko reportáží
o masovej vražde v mori,

hrozná tragédia,

ale len na jeden deň.

Potom sa noviny presunuli inam.

Medzitým, v detskej nemocnici na Kréte,

malá Masa bojovala o život.

Bola dehydrovaná.
Zlyhávali jej obličky.

Hladina cukru v krvi
bola nebezpečne nízka.

Doktori robili všetko čo mohli,
aby ju zachránili,

a grécke sestričky ju ani na minútu
nenechali samú,

držali ju, objímali, spievali jej.

Moji kolegovia ju tiež navštevovali
a hovorili jej milé slová v arabčine.

Na prekvapenie, Masa prežila.

A onedlho grécke noviny písali
o zázračnom dieťati,

ktoré prežilo štyri dni na mori,
bez jedla a vody,

a z celej krajiny sa valili
ponuky na jej adopciu.

Medzitým bola Doaa v inej
nemocnici na Kréte,

vychudnutá, dehydrovaná.

Egyptská rodina ju vzala k sebe domov,
hneď ako ju prepustili z nemocnice.

A informácie o jej prežití
sa rýchlo šírili

a jej telefónne číslo
sa objavilo na Facebooku.

Začali jej prechádzať správy.

„Doaa, vieš, čo sa stalo s mojím bratom?

Mojou sestrou? Rodičmi?
Priateľmi? Nevieš, či prežili?"

Jedna zo správ bola:

„Myslím, že si zachránila
moju neter, Masu."

A obsahovala túto fotku.

Bola od Masinho strýka,

sýrskeho utečenca, ktorý sa
s rodinou a Masinou sestrou

dostal do Švédska.

Dúfame, že onedlho sa s ním
Masa stretne vo Švédsku,

dovtedy sa o ňu starajú
v krásnom sirotinci v Aténach.

A Doaa? Informácie o jej prežití
sa šírili tiež.

Média písali o tejto krehkej žene

a nevedeli si predstaviť,
ako to celé mohla prežiť,

za takých podmienok,

a zachrániť ďalší život.

Aténska akadémia, jedna
z najprestížnejších gréckych inštitúcií,

jej odovzdala cenu za statočnosť,

a zaslúži si všetku slávu

a zaslúži si druhú šancu.

Stále chce ísť do Švédska.

Chce sa tam znovu stretnúť
so svojou rodinou.

Chce tam dopraviť svoju mamu, otca
a mladších súrodencov,

dostať ich preč z Egypta,

a verím, že uspeje.

Chcela by sa stať právničkou
alebo političkou

alebo niekým, kto pomôže
bojovať proti bezpráviu.

Doaa je výnimočnou preživšou.

Ale nedá mi nespýtať sa:

čo ak by nemusela tak riskovať?

Prečo si tým celým musela prejsť?

Prečo nie je legálny spôsob,
ako by mohla prísť do Európy študovať?

Prečo nemohla ísť Masa
do Švédska lietadlom?

Prečo si Bassem nemohol nájsť prácu?

Prečo neexistuje program presídlenia
pre sýrskych utečencov,

obete najhoršej vojny našich čias?

Svet to urobil pre Vietnamcov
v 70. rokoch. Prečo nie teraz?

Prečo sa len tak málo investuje
v susedných krajinách,

v ktorých je tak veľa utečencov?

A prečo, základná otázka,

sa robí tak málo, aby sa
zastavila vojna, prenasledovanie

a chudoba, ktorá týchto ľudí ženie

na brehy Európy?

Kým nebudú tieto problémy vyriešené,

ľudia sa budú aj naďalej plaviť

a hľadať bezpečie a azyl.

A čo sa stane ďalej?

Do veľkej miery je to rozhodnutie Európy.

A ja rozumiem všeobecnému strachu.

Ľudia sa boja o svoju bezpečnosť,
ekonomiku, zmenu kultúry.

Ale je to dôležitejšie
ako zachraňovať životy?

Pretože to základné,

čo presahuje všetko ostatné,

je všeobecná ľudskosť.

Nikto, kto uteká pred vojnou
alebo prenasledovaním,

by nemal zomrieť v mori, idúc do bezpečia.

(potlesk)

A jedna vec je istá,

že žiadny utečenec
by nebol na tých nebezpečných lodiach,

ak by sa mal dobre tam, kde žije.

A žiadny migrant by sa nepodujal
na túto nebezpečnú cestu,

ak by mal dostatok jedla
pre seba a svoje deti.

A nikto by nedal svoje životné úspory

do rúk smutne slávnych pašerákov,

ak by mohol emigrovať legálne.

Môžme sa v mene malej Masy

a Doai uistiť,

že Bassema

a tých 500 ľudí,
ktorí sa tiež utopili,

nezomrelo zbytočne?

Mohlo by nás to inšpirovať

k tomu, aby sme žili vo svete,
kde na každom živote záleží?

Ďakujem.

(potlesk)