Svetová história z pohľadu mačiek – Eva-Maria Geigl

Celá prednáška na stránke: https://ed.ted.com/lessons/the-history-of-the-world-according-to-cats-eva-maria-geigl

V dávnych dobách boli divoké mačky divokí, mäsožraví lovci. A na rozdiel od psov, ktorí prešli stáročia selektívneho šľachtenia, moderné mačky sú geneticky veľmi podobné starovekým mačkám. Ako sa títo samotárski, divokí predátori stali domácimi miláčikmi? Eva-Maria Geigl sleduje domestikáciu modernej mačky domácej.

Prednáška: Eva-Maria Geigl, réžia: Chintis Lundgren.

27. mája 1941 bola po urputnom boji
potopená nemecká bojová loď Bismarck,

z ktorej prežilo iba 118 námorníkov
z celkového počtu 2 200 členov posádky.

Keď na miesto dorazil britský
torpédoborec zajať stroskotancov,

našli nečakaného preživšieho –

čierno-bielu mačku, ktorá sa
snažila udržať na plávajúcej doske.

Počas niekoľko ďalších mesiacov táto mačka
chytala myši a zvyšovala britskú morálku,

až kým náhly torpédový útok
neroztrhal trup a nepotopil loď.

Ale, akoby zázrakom, mačke sa nič nestalo.

Mačka prezývaná Nepotopiteľný Sam

sa odviezla na Gibraltar
so zvyškom zachránenej posádky

a slúžila ako lodná mačka
na troch ďalších plavidlách – z ktorých

sa jedno tiež potopilo – pred odchodom
do Belfastského domu pre námorníkov.

Mnohí si asi nepredstavia mačky
ako schopných námorníkov

alebo ako zvieratá schopné spolupracovať.

Ale mačky žili po boku ľudí tisíce rokov –

a pomáhali nám aspoň tak často,
ako my pomáhame im.

Ako sa tieto samotárske tvory zmenili
z divých lovcov na námorných dôstojníkov

a na gaučových povaľačov?

Domestikácia modernej mačky domácej

sa dá vystopovať viac ako 10 000 rokov
späť do územia Úrodného polmesiaca,

na začiatku neolitu –
mladšej kamennej doby.

Ľudia sa učili využívať prírodu
v ich prospech

a produkovali viac potravín,
ako mohli farmári naraz zjesť.

Títo neolitickí farmári skladovali svoje
obilie v jamách a hlinených nádobách.

Tieto zásoby potravín však priťahovali
hordy hlodavcov,

ako aj ich predátora,
Felis silvestris lybica –

divokú mačku vyskytujúcu sa v celej
severnej Afrike a juhozápadnej Ázii.

Tieto divoké mačky boli rýchli,
divokí mäsožraví lovci.

A boli pozoruhodne podobné veľkosťou
a vzhľadom súčasným domácim mačkám.

Hlavným rozdielom bolo,
že staroveké mačky boli svalnatejšie,

mali pruhovanú srsť a boli menej sociálne
k ostatným mačkám a ľuďom.

Dostatok koristi v sýpkach
zamorených hlodavcami

prilákal tieto typicky
samotárske zvieratá.

Ako sa divoké mačky naučili
tolerovať prítomnosť ľudí

a ďalších mačiek počas jedenia,

tak si myslíme, že aj farmári tolerovali
mačky výmenou za hubenie škodcov.

Tento vzťah bol taký prospešný,
že mačky migrovali s neolitickými farmármi

z Anatólie do Európy a do Stredomoria.

Škodcovia boli veľkou pohromou
siedmich morí.

Žrali potraviny a nahlodávali laná,

takže mačky sa už dávno stali
nevyhnutnými spoločníkmi na plavbách.

Približne v rovnakom čase,
keď vyplávali tieto anatolské mačky,

domestikovali Egypťania
svoje vlastné, miestne mačky.

Uctievané pre svoju schopnosť loviť vtáky
a zabíjať jedovaté hady a hlodavce

sa stali mačky domáce dôležitou
súčasťou egyptskej náboženskej kultúry.

Získali nesmrteľnosť na freskách,
hieroglyfoch, sochách a dokonca hrobkách,

v ktorých boli mumifikované
spoločne so svojimi majiteľmi.

Egyptské mačky sa plavili po Níle

a dávali pozor na riečne hady.

A po presune na väčšie plavidlá

tiež začali migrovať
z prístavu do prístavu.

V časoch Rímskej ríše priviezli lode
cestujúce medzi Indiou a Egyptom

rod stredoázijskej divokej
mačky F.s. ornata.

O pár storočí neskôr, v stredoveku, sa
egyptské mačky doplavili do Baltského mora

na lodiach vikingských námorníkov.

A tak divoké mačky Blízkeho východu
a severnej Afriky

– pravdepodobne v tomto bode už skrotené –
ďalej cestovali po Európe

a nakoniec sa doplavili
do Austrálie a Ameriky.

Väčšina domácich mačiek dnes pochádza

z blízkovýchodného
alebo egyptského rodu F.s. lybica.

Podrobná analýza genómov
a vzorov srsti moderných mačiek

nám však hovorí, že na rozdiel od psov,

ktoré za storočia prešli
selektívnym šľachtením,

sú moderné mačky geneticky
veľmi podobné starovekým mačkám.

Okrem toho, že sme ich
socializovali a rozmaznali,

sme ich prirodzené správanie
pozmenili len málo.

Inými slovami, mačky sú dnes viac-menej
také, aké boli vždy: divoké zvieratá.

Nemilosrdní lovci. Stvorenia, ktoré
nás nepovažujú za svojich strážcov.

A vzhľadom na našu dlhú históriu
sa nemusia mýliť.