Náš spoločný stav - vedomie

Filozof John Searle vyzýva na štúdium ľudského vedomia - a systematicky búra niektoré z najčastejších námietok nebrať ho vážne. Pri poznávaní mozgových procesov ktoré vytvárajú vnímanie, akceptácia vedomia ako biologického javu je dôležitý prvý krok. A hovorí, nie, vedomie nie je masívna počítačová simulácia. (Natočené na TEDxCERN)

Porozprávam vám o vedomí.

Prečo práve vedomie?

Nuž, je to podivuhodne zanedbaná téma,

ako v našej vedeckej, tak i filozofickej kultúre.

A prečo je to zvláštne?

Vedomie je najdôležitejšia časť našich životov

z veľmi prostého, logického dôvodu -

nevyhnutnou podmienkou aby bolo v našich životoch

čokoľvek dôležité, je, aby sme boli pri vedomí.

Záleží vám na vede, filozofii, hudbe, umení, hocičom -

je to ale na nič, ak ste zombie či komatici, nie?

Takže vedomie je číslo jeden.

Druhý dôvod je,
že keď sa ľudia začnú o vedomie zaujímať,

čo by sa podľa mňa aj mali,

zvyknú tvrdiť tie najväčšie hlúposti.

A aj keď sa vyhýbajú tvrdeniam všelijakých somarín,

a naozaj sa snažia urobiť seriózny výskum,

no, sú pomalí. Postup bol veľmi pomalý.

Keď ma vedomie zaujalo prvýkrát, pomyslel som si,

je to jasný problém biológie.

Šiel som sa teda pozrieť na všetkých tých ľudí,
čo sa šprtajú v mozgoch, trochu ich zamestnať

a zistiť si, ako to v tom mozgu funguje.

Tak som šiel do UCSF a spovedal všetky tamojšie

veľké kapacity v neurobiológii,

ktoré preukázali miernu netrpezlivosť,

ako to vedci často robia vtedy, keď sa pýtate nepríjemné otázky.

Ale čo ma naozaj dostalo, boli slová jedného veľmi známeho neurobiológa,

ktorý mi podráždene povedal: "Pozri,

v mojej disciplíne je v poriadku zaujímať sa o vedomie,

ale najskôr získaj funkčné obdobie. Najskôr získaj funkčné obdobie."

Teraz už v tejto oblasti nejaký ten piatok pracujem.

Myslím, že dnes by ste mohli na štúdium vedomia dostať

reálne funkčné obdobie.

Ak áno, je to naozaj krok vpred.

Fajn, takže prečo panuje také zvláštne odmietanie

a podivuhodná útočnosť voči vedomiu?

Považujem to za kombináciu dvoch častí

našej intelektuálnej kultúry,

ktoré si rady nahovárajú, že si navzájom protirečia,

ale v skutočnosti zdieľajú podobný diel predsudkov.

Jedna oblasť je tradícia náboženského dualizmu:

Vedomie nie je súčasťou fyzického sveta.

Je súčasťou duchovného sveta.

Patrí duši,

a duša nie je súčasťou fyzického sveta.

To je tradícia Boha, duše a večnosti.

Existuje ďalšia tradícia, ktorá si myslí, že predošlej oponuje,

ale pripúšťa tie najhoršie predpoklady.

Tá tradícia si myslí, že sme všetci vedecky založení materialisti:

Vedomie nie je súčasťou fyzického sveta.

Buď ani vôbec neexistuje, alebo je to niečo celkom iné,

počítačový program alebo nejaká iná somarina,

ale v každom prípade to nie je súčasťou vedy.

Často som sa dostával do výmeny názorov, ktoré mi naozaj spôsobovali bolesti žalúdka.

Vyzeralo to nejako takto.

Veda je objektívna, vedomie je subjektívne,

čiže veda o vedomí nemôže jestvovať.

Takže tieto dve tradície nás paralyzujú.

A je veľmi ťažké sa z toho vysekať.

V tejto prednáške mám len jednu skutočnú správu,

a tou je, že vedomie je biologický jav,

rovnako ako fotosyntéza, vylučovanie, mitóza -

rovnaký, ako všetky biologické javy - a v momente, keď akceptujeme toto,

väčšina, hoci nie všetky, najväčších problémov

ohľadne vedomia sa jednoducho vyparí.

Prejdime si cez niektoré z nich.

Teraz si povieme niektoré

z poburujúcich vecí, ktoré sa povedali o vedomí.

Po prvé: Vedomie neexistuje.

Je to ilúzia, ako západy slnka.

Veda pochopila, že západy slnka a dúhy sú ilúzie.

Takže aj vedomie je ilúzia.

Po druhé: Možnože aj existuje, ale potom je to naozaj niečo iné.

Je to počítačový program, fungujúci v mozgu.

Po tretie: Nie, jediná vec, ktorá v skutočnosti existuje, je správanie.

Je naozaj trápne, aký veľký vplyv mal behaviorizmus,

ale k tomu sa ešte vrátim.

A po štvrté: Možno vedomie existuje,

ale nemôže vo svete urobiť žiadnu zmenu.

Ako by mohlo duchovno čokoľvek zmeniť?

A kedykoľvek mi niekto povie toto, napadne mi -

chceš vidieť, ako duchovno urobí zmenu?

Sleduj. Vedome sa rozhodnem zdvihnúť svoju ruku,

a tá prekliata vec pôjde hore. (Smiech)

A potom si všimnite toto:

Nepovieme si: "Je to trochu ako počasie v Ženeve.

V niektoré dni stúpa a v niektoré dni nestúpa."

Nie. Stúpa, kedykoľvek sa o tom rozhodnem sám.

Takže. Teraz vám poviem, ako je to možné.

Zatiaľ som ešte nedal definíciu,

a bez definície to nepôjde.

Ľudia stále hovoria, že je veľmi ťažké vedomie definovať.

Podľa mňa je to celkom ľahké,

ak sa nepokúšate o vedeckú definíciu.

Na vedeckú definíciu nie sme pripravení,

ale takto znie definícia podľa zdravého rozumu.

Vedomie pozostáva zo všetkých stavov

cítenia, vnímania, alebo uvedomovania si.

Začína sa to ráno keď sa prebudíte z bezsenného spánku

a pokračuje celý deň, až kým nezaspíte znova, alebo nezomriete,

alebo sa stanete nevedomými iným spôsobom.

Podľa tejto definície sú sny formou vedomia.

Takže to je definícia podľa zdravého rozumu. To je náš cieľ.

Ak nehovoríte o tom, nehovoríte o vedomí.

Ale oni si myslia: "Ak je to ono, potom je to otrasný problém.

Ako môže niečo také existovať ako súčasť skutočného sveta?"

A toto, ak ste niekedy mali hodinu filozofie,

toto poznáme ako známy problém myseľ-telo.

Myslím, že aj to má prosté riešenie.
Ponúknem vám ho.

Tu je: Všetky naše stavy vedomia,
a to bez výnimiek,

sú spôsobené neurobiologickými procesmi
nižších úrovní v mozgu,

ktoré sú mozgom realizované

ako procesy buď vyšších úrovní, alebo súčasti systému.

Je to podobná záhada ako kvapalnosť vody.

Kvapalnosť nie je žiadna šťava navyše, vystrieknutá

molekulami H2O.

Je to stav, v ktorom sa systém nachádza.

A rovnako, ako fľaša plná vody môže zmeniť obsah z kvapalného na tuhý

podľa správania sa molekúl,

môže sa váš mozog dostať zo stavu vedomia

do stavu bezvedomia,

záleží na správaní sa molekúl.

A taký prostý je slávny problém myseľ-telo.

Fajn, ale teraz rozoberieme ťažšie otázky.

Napríklad presne špecifikovať súčasti vedomia,

aby sme tak mohli odpovedať na tie štyri výhrady,

ktoré som predniesol.

Prvá vlastnosť vedomia je,
že je skutočné a nezanedbateľné.

Nemôžete sa ho zbaviť.

Rozdiel medzi realitou a ilúziou

spočíva v tom,

ako sa nám veci vedome zdajú a aké sú naozaj.

Vedome sa zdá, akoby --

páči sa mi Francúzsky "arc-en-ciel" -

zdá sa, že je v oblohe oblúk,

alebo sa zdá, že slnko zapadá za hory.

Vedome nám to tak pripadá, ale v skutočnosti je to inak.

Ale kvôli tomu rozdielu medzi tým,

aké nám veci vedome pripadajú
a aké v skutočnosti sú,

nedokážete taký rozdiel vykonať práve kvôli existencii vedomia,

pretože čo sa týka podstaty, existencie vedomia,

ak sa vám vedome zdá, že ste vedomí,

ste vedomí.

Napríklad, keby za mnou prišla skupinka expertov a povedala mi:

"Sme super výkonní neurobiológovia a študovali sme

ťa, Searle, a sme presvedčení, že nie si vedomý.

si veľmi prefíkane skonštruovaný robot."

Nepovedal by som si:
"No, možno majú pravdu, nie?"

Nepomyslím si to ani na sekundu, pretože,

hoci Descartes urobil mnoho chýb,
v tomto mal pravdu.

Nemôžete pochybovať o bytí vlastného vedomia.

Takže to bol prvý znak vedomia.

Je skutočné a nezanedbateľné.

Nemôžete sa ho zbaviť tým, že by ste dokázali jeho iluzórnosť,

tak, ako by ste to vykonali s inými štandardnými ilúziami.

Druhý znak je -

ten, ktorý bol pre nás veľkým zdrojom problémov, -

totiž že všetky naše vedomé stavy

majú určitý kvalitatívny charakter.

Niečo, čo túži vypiť pivo

nie je to, čo chce zaplatiť vaše dane

alebo počúvať hudbu, a tento kvalitatívny pocit

automaticky generuje tretiu zložku,

z ktorej vyplýva, že vedomé stavy sú z definície subjektívne

v zmysle, že existujú jedine ako prežité

ľudskými alebo zvieracími subjektmi,

nejakým bytím, ktoré ich zažíva.

Možno sa nám podarí postaviť vedomý stroj.

Keďže nevieme, ako to naše mozgy robia,

zatiaľ ani nemáme na to, aby sme taký stroj skonštruovali.

Fajn. Ďalší znak vedomia

je, že prichádza v spojených vedomých poliach.

Takže nevidím iba ľudí predo mnou

a zvuk môjho hlasu a váhu mojich topánok

na podlahe, ale zjavujú sa mi

ako časti jedného veľkého vedomého poľa,

ktoré sa rozprestiera dopredu a dozadu.

To je kľúč k pochopeniu

veľkolepej sily vedomia.

A my sme neboli schopní stvoriť takého robota.

Sklamanie robotík vyvstáva z faktu,

že nevieme, ako stvoriť vedomého robota,

čiže nemáme stroj, ktorý by dokázal niečo také.

Fajn, ďalší znak vedomia,

po týchto fantastických spojených poliach,

je, že pracuje príčinne v našom správaní.

Dal som vám vedecký dôkaz dvíhaním svojej ruky,

ale ako je to možné?

Ako je možné, že táto myšlienka v mojom mozgu

môže pohnúť hmotným objektom?

Poviem vám ako.

No...detailnú odpoveď zatiaľ nemáme,

ale máme základ odpovede, a tou je,

že existuje sekvencia paľby neurónov,

ktorá končí tam, kde sa vylučuje acetylcholín

na koncových doštičkách axónov motorických neurónov.

Ospravedlňuejm sa za použitie filozofickej terminológie,

ale keď sa vylučuje na axóne koncových doštičiek motorických neurónov,

v iónových kanálikoch sa stane celý rad prekrásnych vecí

a tá prekliata ruka ide hore.

Zamyslite sa nad tým, čo som vám povedal.

Jedna jediná udalosť,

moje vedomé rozhodnutie zdvihnúť ruku

má úroveň vysvetlenia kde to má všetky tie

citlivé duchovné kvality.

Je to myšlienka v mojom mozgu, ale zároveň

je zamestnaná vylučovaním acetylcholínu

a tvorením rozmanitých vecí,

zatiaľ čo si to razí cestu z motorickej kôry

dole, cez nervové vlákna v ruke.

Z toho sa dozvedáme, že náš doterajší slovník,

ktorý sa zaoberá týmito témami je totálne zastaraný.

Jedna jediná udalosť sa dá opísať

neurobiologicky, alebo ďalším spôsob,

kde je mentálna, a to je jediná udalosť -

takto pracuje príroda. Takto je pre vedomie

možné pracovať príčinne.

Takže s týmto na mysli,

s pochopením všetkých rôznych znakov vedomia,

sa vráťme späť a odpovedzme na niekoľké z tých počiatočných výhrad.

Takže prvá spomenutá bola, že vedomie neexistuje,

že je to ilúzia. Na to som už odpovedal.

Nemyslím, že by sme si s tým mali robiť starosti.

Ale tá druhá mala obrovský vplyv,

a ešte stále ho mať môže:

"Ak teda vedomie existuje, naozaj je to čosi iné.

V skutočnosti je to digitálny počítačový program pracujúci v mozgu

a na to, aby sme mohli stvoriť vedomie,

potrebujeme ten správny program.

A zabudnime na hardware. Akýkoľvek hardware to zvládne

s predpokladom, že je dosť silný a stabilný na to, aby program uniesol.

Teraz vieme, že to nie je pravda.

Pretože hocikto, kto sa kedy aspoň trošku zamyslel nad počítačmi

vidí, aké je to tvrdenie nesprávne, keďže výpočet

je definovaný ako manipulácia so symbolmi,

poväčšinou v podobách jednotiek a núl, hoci symboly to môžu byť akékoľvek.

Dostanete algoritmus, ktorý môžete programovať

v binárnom kóde, a to je črta, ktorá definuje

počítačové programy.

Ale my vieme, že to je čistá syntaktika.

My vieme, že pravé ľudské vedomie má niečo viac než to.

Má obsah, ako doplnenie syntaktiky.

Má sémantiku.

Takže tento argument, argument, ktorý som povedal pred 30 --

ó môj Bože, ani na to nechcem myslieť -

viac než pred tridsiatimi rokmi,

ale z toho, čo som vám povedal vyplýva hlbší argument,

ktorý vám chcem v krátkosti vysvetliť -

vedomie vytvára realitu nezávislú na pozorovateľovi.

Vytvára realitu peňazí, majetku, vlád,

manželstiev, konferencií CERNu,

koktailových večierkov a letných dovoleniek,

a toto všetko sú plody vedomia.

Ich existencia je vzhľadom k pozorovateľovi relatívna.

Pre predstaviteľov vedomia je len relatívne, že kúsok papiera

sú peniaze a že kopa budov je univerzita.

A teraz sa spýtajte samých seba na výpočty.

Je to absolútne, ako sila a hmota a gravitačná príťažlivosť?

Alebo je to voči pozorovateľovi relatívne?

Niektoré výpočty sú prirodzené.

Spojím 2 a 2 a dostanem 4.

To sa stane nezávisle od toho, kto si o tom čo pomyslí.

Ale keď vytiahnem zo svojho vrecka kalkulačku

a prevediem výpočet, jediný prirodzený jav

je elektronický okruh a jeho správanie.

To je jediný absolútny jav.

Všetko ostatné je naša interpretácia.

Kalkulácia existuje jedine relatívna vzhľadom k vedomiu.

Buď vedie výpočet zástupca vedomia,

alebo má nejaký stroj, ktorý pripúšťa interpretáciu výpočtu.

To ale neznamená, že výpočty sú ľubovoľné.

Na tento hardware som minul veľa peňazí.

Ale my máme neustále ten neodbytný zmätok

medzi objektivitou a subjektivitou reality

a objektivitou a subjektivitou ako zložkami tvrdení.

A chcel by som to podčiarknuť týmto:

Môžete mať úplne objektívnu vedu,

vedu, v ktorej vytvárate objektívne správne tvrdenia,

o oblasti, ktorej existencia je subjektívna,

ktorej existencia je v ľudskom mozgu

pozostávajúca zo subjektívnych stavov vedomia,

cítenia, alebo vnímania.

Takže výhrada, že nemôžete mať objektívnu vedu o vedomí,

pretože je subjektívne a veda je objektívna, to je vtip.

A je to zlá slovná hračka o objektivite a subjektivite.

Môžete urobiť objektívne tvrdenia

o oblasti, ktorá je v podstate svojej existencie subjektívna,

a to je aj presne to, čo neurobiológovia robia.

Máme predsa pacientov trpiacich bolesťami,

a snažíme sa im s tým pomôcť objektívnou vedou.

Fajn, sľuboval som vám, že dokážem omyly všetých tých pánov,

a nezostáva mi už veľa času,

dovoľte mi však poprieť ešte čosi.

Spomenul som, že behaviorizmus by mal byť

pre našu intelektuálnu kultúru veľkou hanbou,

pretože je poprený v momente, keď sa nad tým zamyslíte.

Vaše mentálne stavy sú identické s vaším správaním?

Tak potom sa zamyslite nad rozdielom medzi vnímaním bolesti

a správaním sa pod vplyvom bolesti.

Nebudem vám správanie pod vplyvom bolesti demonštrovať, ale môžem vám povedať,

že práve teraz nemám žiadne bolesti.

Takže tu máme očividný omyl. Prečo sa stala táto chyba?

Chybou bolo - a môžete ísť do minulosti a prečítať si

na to literatúru, môžete si to prezerať donekonečna -

domnievajú sa, že ak akceptujeme nezničiteľnú existenciu

vedomia, vzdávame sa vedy.

Vzdávame sa troch storočí ľudského pokroku

a ľudskej nádeje a tak ďalej.

A správa, ktorú vám chcem na záver zanechať je,

že vedomie musí byť akceptované

ako jedinečný biologický jav,

podrobiteľný vedeckej analýze

rovnako ako všetky ostatné biologické javy,

alebo, v tomto prípade, zvyšok vedy.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(Potlesk)