Pod povrchom klamstiev popierania holokaustu

„Sú fakty, sú názory a sú klamstvá,“ hovorí historička Deborah Lipstadt, ktorá rozpráva mimoriadny príbeh o jej výskume popieračov holokaustu a ich úmyselnom krivení histórie. Lipstadt nás všetkých povzbudzuje k ofenzívnemu prístupu voči tým, ktorí útočia na pravdu a fakty. „Pravda nie je relatívna,“ hovorí.

Dnes som sem prišla,
aby som hovorila o klamároch,

súdnych procesoch

a smiechu.

Keď som prvýkrát počula
o popieraní holokaustu,

smiala som sa.

Popieranie holokaustu?

Toho holokaustu,
ktorý je neslávne známy tým,

že je najlepšie zdokumentovanou
genocídou na svete?

Kto by už veril, že sa to nestalo?

Porozmýšľajme o tom...

Ak by mali popierači pravdu,

kto by sa musel mýliť?

Tak po prvé – obete.

Tí preživší, ktorí nám hovorili
svoje drásajúce príbehy.

Kto ďalší by sa musel mýliť?

Svedkovia z okolia.

Ľudia, ktorí žili v mnohých obciach,
dedinách a mestách na východnom fronte,

ktorí pozorovali svojich susedov –

mužov, ženy, deti, mladých, starých –

zhromaždených a vedených na okraj mesta,

kde boli zastrelení
a mŕtvi ponechaní v priekopách.

Alebo Poliaci,

ktorí žili v mestách a dedinách
v okolí táborov smrti,

ktorí pozorovali, ako deň za dňom
prichádzali vlaky plné ľudí

a odchádzali prázdne.

Ale okrem týchto všetkých,
kto by sa musel mýliť najviac?

Páchatelia.

Teda tí ľudia, ktorí povedali:
„Urobili sme to.

Ja som to urobil/a.“

Teraz možno namietajú.

Hovoria: „Nemal/a som na výber.
Bol/a som nútený/á to spraviť.“

Ale napriek tomu hovoria:
„Urobil/a som to.“

Porozmýšľajte.

Ani v jednom zo súdov s vojnovými
zločincami od konca druhej svetovej vojny

páchateľ akejkoľvek národnosti nikdy
nepovedal: „To sa nestalo.“

Opäť mohli povedať: „Boli sme nútení.“
Ale nikdy nepovedali, že sa to nestalo.

Keď som to všetko zvážila,

rozhodla som sa, že popieraniu holokaustu
sa ďalej nebudem venovať.

Mala som dôležitejšie témy,
o ktorých som mohla písať a skúmať ich,

a šla som ďalej.

Aby som to urýchlila,
asi po desiatich rokoch

ma dvaja starší vedci –

dvaja najprominentnejší historici
v oblasti holokaustu –

oslovili a povedali mi:

„Deborah, poďme na kávu.

Máme nápad na výskum
a myslíme si, že ti sadne ako uliaty.“

Zaujatá a polichotená,

že za mnou prišli s nápadom
a s myšlienkou, že ja som tá pravá,

som sa spýtala: „O čo ide?“

Odpovedali: „Popieranie holokaustu.“

A vtedy som sa zasmiala po druhýkrát.

Popieranie holokaustu?

Vyznávači plochej zeme?

Tí, čo veria, že Elvis je stále živý?

Ja by som ich mala skúmať?

A tí dvaja na to:
„Áno, zaujíma nás to.

Čo sú zač?

Čo je ich cieľom?

Ako to robia, že im ľudia veria?“

Pomyslela som si, že ak si myslia,
že táto téma za to stojí,

spravila by som si krátku zachádzku –

možno rok, či dva, tri, alebo aj štyri –

v akademickom svete je to stále
krátka zachádzka.

(smiech)

Pracujeme veľmi pomaly...

(smiech)

Chcela som si na nich posvietiť.

A spravila som to.

Spravila som svoj výskum
a prišla som na niekoľko vecí,

ale dnes sa chcem podeliť hlavne o dve.

Prvá:

Popierači sú vlci v ovčom rúchu.

Sú rovnakí – nacisti, či neonacisti –

môžete sa rozhodnúť,
či chcete pridať „neo“ alebo nie.

Keď som sa na nich dívala,

nevidela som žiadnu uniformu
podobnú tým z SS,

symboly svastík na stenách,

pozdravy Sieg Heil –

nič také.

Namiesto toho som našla ľudí,

ktorí sa tvárili ako seriózni akademici.

A viete čo to mali?

Mali inštitút.

„Inštitút historickej revízie“.
(Institute for Historical Review)

Mali časopis – uhladený časopis –

„Žurnál historickej revízie“.
(Journal of Historical Review)

Nabitý článkami.

Článkami s poznámkami pod čiarou.

A volali sa inak.

Nie neonacisti,

ani antisemiti,

ale revizionisti.

Hovorili: „Sme revizionisti.

A máme jedno poslanie:

opraviť chyby v histórii.“

Ale stačí načrieť centimeter pod povrch.

A viete, čo tam nájdete?

Rovnaké obdivovanie Hitlera,

velebenie Tretej ríše,

antisemitizmus, rasizmus, predsudky.

To ma zaujalo.

Bol to antisemitizmus, rasizmus, predsudky
prezlečené za racionálnu diskusiu.

Druhá vec, na ktorú som prišla:

mnohých učili, aby si uvedomili,
že sú fakty a sú názory,

ale po tom, čo som skúmala
popieračov, to vidím inak.

Sú tu fakty,

sú tu názory

a sú tu klamstvá.

A to, čo chcú popierači urobiť je,
že ich klamstvá,

zaodejú do podoby názorov –

možno vyhrotených názorov,

možno trošku nezvyčajných názorov,

nuž, ale keďže sú to názory,

mali by byť súčasťou rozhovoru.

No a potom sa povýšia na fakty.

Publikovala som svoju prácu
v knihe s názvom:

„Popierači holokaustu:
Rastúci útok na pravdu a pamäť“.

Vyšla v mnohých krajinách,

vrátane Spojeného kráľovstva,
vo vydavateľstve Penguin UK.

Skončila som s týmito ľuďmi
a bola pripravená posunúť sa ďalej.

A potom prišiel list
z vydavateľstva Penguin UK.

A po tretíkrát som sa zasmiala...

Mylne.

Otvorila som list

a dozvedela sa, že David Irving
ma žaluje za ohováranie

v Spojenom Kráľovstve,

lebo som ho nazvala
„popieračom holokaustu“.

David Irving ma žaluje?

Kto je David Irving?

David Irving bol autorom
historických prác,

väčšina z nich
bola o druhej svetovej vojne,

a prakticky všetky
z týchto prác boli o tom,

že nacisti skutočne neboli takí zlí

a že spojenci neboli až takí dobrí.

A židia, čokoľvek sa im už stalo,
si to viac-menej zaslúžili.

Poznal dokumenty, poznal fakty,

ale trošku ich ohol,
aby vytvoril tento názor.

Nebol vždy popieračom holokaustu,

ale v neskorých 80. rokoch
ho prijal s veľkým elánom.

Zasmiala som sa aj preto,
že tento muž nielenže popieral holokaust,

ale ešte vyzeral, že je na to celkom hrdý.

Bol to muž, ktorý povedal, citujem:

„Chystám sa potopiť
vojnovú loď Auschwitz“.

Bol to muž,

ktorý ukázal na vytetované číslo na ruke
preživšieho hokaustu a povedal:

„Koľko si zarobil
za to číslo vytetované na tvojej ruke?“

Bol to muž, ktorý povedal:

„Viac ľudí zahynulo v aute
senátora Kennedyho na Chappaquiddicku,

než zomrelo
v plynových komorách v Auschwitzi.“

Je to americká referencia,
ale môžete si to vyhľadať.

Toto nebol muž, ktorý by sa zdal byť
zahanbený alebo zdržanlivý

ohľadne popierania holokaustu.

Veľa mojich kolegov
z vedeckých kruhov mi radilo:

„Ach, Deborah, ignoruj to.“

Keď som im vysvetlila, že žaloba
za ohováranie sa nedá len tak ignorovať,

povedali mi: „Kto mu už len bude veriť?“

No ale v tom bol ten problém.

Britské právo pokladá
dôkazné bremeno na mňa,

aby som dokázala pravdivosť toho,
čo som povedala,

na rozdiel od Spojených štátov
a mnoho ďalších krajín,

kde je to naopak,

teda, že on má dokázať
nepravdivosť mojich výrokov.

Čo to znamanalo?

To znamenalo, že ak by som nezabojovala,

tak on by automaticky vyhral.

A keby vyhral,

mohol by legitímne prehlásiť:

„Verzia Davida Irvinga, moja verzia
holokaustu, je oprávnená.

Deborah Lipstadt bola uznaná z ohovárania,

keď ma nazvala popieračom holokaustu.

Ipso facto, ja, David Irving,
nie som popierač holokaustu.“

A čo bolo tou jeho verziou?

Nebol žiadny plán vraždiť židov,

neexistovali žiadne plynové komory,

neboli žiadne masové vyvražďovania,

Hitler nemal nič spoločné s utrpením,
ktoré sa odohrávalo

a židia si to všetko vymysleli,

aby dostali peniaze z Nemecka,

a aby získali štát

a spravili to s pomocou
a podporou spojencov,

ktorí nastrčili dokumenty a dôkazy.

Nemohla by som toto dopustiť

a stretnúť tvárou v tvár preživšieho

alebo ich deti.

Nemohla by som toto dopustiť

a považovať sa za zodpovednú historičku.

A tak sme bojovali.

A tým, čo nevideli
film „Popieranie holokaustu“, prezradím:

Vyhrali sme.

(smiech)

(potlesk)

Sudca usvedčil Davida Irvinga

za klamára,

rasistu,

antisemitu.

Jeho videnie histórie bolo tendenčné,

klamal, skresľoval

a čo je najdôležitejšie,

robil to úmyselne.

Ukázali sme, ako opakovane zavádza
vo viac ako 25 rôznych prípadoch.

Neboli to malé veci.

Mnohí z nás píšu knihy,
možno jednu píšete teraz.

A robíme chyby. To je dôvod,
prečo sa tešíme na druhé vydanie,

aby sme opravili chyby.

(smiech)

Ale tie Irvingove chyby
boli vždy rovnakého charakteru:

vinenie židov,

očisťovanie nacistov.

A ako sme vyhrali?

Sledovali sme jeho poznámky
k ich pôvodným zdrojom.

A na čo sme prišli?

Nie vo väčšine prípadov,

nie v drvivej väčšine prípadov,

ale v každom jednom prípade,
v ktorom odkazoval na holokaust,

boli údajné dôkazy skreslené,

polopravdivé,

mali zmenené dátumy,

zmenené časové následnosti,

spomínali niekoho, kto tam
v tom čase ani nebol...

Inak povedané, Irving nemal dôkazy.

Jeho dôkazy nedokazovali, čo tvrdil.

My sme tiež nedokázali, čo sa stalo.

Ale dokázali sme, že to,
čo povedal, že sa stalo,

a nielen on, ale všetci popierači,
pretože ich buď citoval,

alebo preberali jeho argumenty,

nie je pravda.

Na to, čo tvrdili, nemali žiadne dôkazy.

A prečo je môj príbeh viac,

než len príbeh bizarného, dlhého,
náročného a 6 rokov trvajúceho sporu,

pri ktorom bola americká profesorka
vtiahnutá do súdnej siene mužom,

ktorý bol súdom uznaný
ako obhajca neonacizmu?

Aký to v sebe nesie odkaz?

Myslím, že v kontexte
spochybňovania pravdy

to má veľmi významný odkaz.

Pretože dnes,

ako všetci dobre vieme,

sú pravda a fakty napádané.

Sociálne média,
napriek všetkému dobrému, čo nám dali,

tiež umožnili,
aby sa rozdiel medzi faktami

uznávanými faktami a lžami, stratil.

Po tretie:

extrémizmus.

Možno neuvidíte plášte Ku-klux-klanu,

možno neuvidíte horiace kríže,

možno ani nezačujete
jednoznačný rasistický slovník.

Môže sa skrývať pod názvami:
„extrémna pravica“, „národný front“.

Vyberte si.

Za týmto všetkým je rovnaký extrémizmus,
ktorý som našla pri popieraní holokaustu,

ktorý sa maskuje za racionálnu debatu.

Žijeme v dobe,
keď pravda ťahá za kratší koniec.

Spomínam si na jeden
newyorský kreslený vtip.

Nedávno sa objavil
v týždenníku The New Yorker,

a v tom vtipe moderátor kvízu hovorí
jednej zo súťažiacich:

„Áno, madam, odpovedali ste správne.

Ale váš protihráč
kričal hlasnejšie, než vy,

tak sa body pripíšu jemu.“

Čo môžeme robiť?

V prvom rade

sa nesmieme nechať opiť niečím,
čo vyzerá racionálne.

Musíme načrieť viac do hĺbky
a tam nájdeme extrémizmus.

V druhom rade

musíme pochopiť,
že pravda nie je relatívna.

V treťom rade

musíme byť útočnejší

a nie sa iba brániť.

Keď niekto vysloví nenávistné tvrdenie,

aj keby mal zastávať jeden
z najvyšších úradov v krajine

alebo aj vo svete,

musíme sa ho spýtať:

„Kde je dôkaz?

Kde sú svedectvá?“

Musíme ich riadne vydusiť.

Nesmieme sa k tomu stavať tak,
akoby ich lži boli rovné faktom.

A ako som už skôr povedala,
pravda nie je relatívna.

Mnohí z nás vyrástli v akademickom svete
a podporujú liberálne myšlienky,

pretože sme boli učení,
že všetko je otvorené debate.

Ale toto nie je ten prípad.

Niektoré veci sú naozaj pravdivé.

Sú tu nesporné fakty,

teda objektívne pravdy.

Ako nám to ukázal pred storočiami Galileo.

Hoci bol Vatikánom tlačený, aby poprel,

že Zem sa točí okolo Slnka,

on vyšiel a čo sa hovorí, že povedal?

„A predsa sa točí.“

Zem nie je plochá.

Klimatické zmeny sa dejú.

A Elvis nežije.

(smiech)

(potlesk)

A čo je najdôležitejšie,

pravda a fakty sú pod paľbou.

Naša práca, naša úloha a výzva pred nami

je obrovská.

A čas na boj je krátky.

Musíme konať teraz.

Neskôr bude príliš neskoro.

Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)