Prežila som teroristický útok. Na toto som prišla

Príbeh Gill Hicksovej hovorí o súcite a ľudskosti povstávajúcich z popola chaosu a nenávisti. Obeť londýnskych bombových útokov zo 7.júla 2005 rozpráva svoj príbeh prežitia a o tom, čo sa pri snahe opäť dostať na nohy naučila.

Nikdy sa mi ani nesnívalo,

že 19 ročný samovrah s bombou

mi dá tak cennú lekciu do života.

Ale dal.

Naučil ma, že o mne neznámych ľuďoch

nemôžem nikdy nič predpokladať.

V júli 2005, v to utorkové ráno

som nič netušiaca nastúpila

do toho istého vozňa metra,

ako bombový útočník,

muselo nás deliť len pár centimetrov.

Nevidela som ho.

Vlastne, nevidela som nikoho.

V metre sa naučíte
nikoho si nevšímať,

ale myslím, že on si ma všimol.

Myslím, že si obzrel nás všetkých,

vo chvíli keď vyťahoval rozbušku.

Často som sa zamýšľala: Na čo myslel?

Hlavne v tých posledných sekundách.

Viem, že to nebolo osobné.

Zabiť alebo zmrzačiť
nechcel mňa, Gill Hicks.

Vlastne... On nevedel, kto som.

Nie.

Namiesto toho mi však dal,

neodvôdnenú a nechcenú nálepku.

Stala som sa nepriateľom.

Bola som medzi tými "druhými,"

"oni" ako protiklad "nás."

Nálepka "nepriateľ" mu stačila na to,
aby nás zbavil ľudskosti.

Aby stlačil ten gombík.

Nevyberal si.

Len v mojom vozni zomrelo
26 vzácnych životov,

a mne veľa nechýbalo.

Vtedy sme len zalapali po dychu,

a zrazu sme sa ocitli v tme tak hustej,

že sa dala krájať.

Akoby sme sa brodili asvaltom.

Nevedli sme, že sme nepriatelia.

Boli sme len hŕstka cestujúcich,
ktorí ešte pred pár minútami

dodržiavali pravidla cestovania metrom:

nepozerať priamo do očí,

byť ticho

a hlavne sa s nikým nerozprávať.

Ale ako nás obklopovala temnota,

nahmatávali sme jeden druhého.

Pomáhali sme si.

Vykrikovali sme svoje mená,

ako keď sa robí "prezenčka",

čakali sme, kto sa ozve.

"Ja som Gill. Tu som.

Živá.

V poriadku."

" Som Gill.

Tu.

Živá.

V poriadku."

Nevedela som, kto je Alison.

Ale každých pár minút som počula,
ako sa nám hlási.

Nevedela som, kto je Richard.

Ale záležalo mi na tom, že prežil.

Jediné, čo o mne vedeli,

bolo moje krstné meno.

Oni nevedeli,

že som vedúca oddelenia v Rade dizajnu.

A tu je moja milovaná aktovka,

tiež sa ho v to ráno podarilo zachrániť.

Oni nevedeli, že publikujem
v časopisoch o architektúre a dizajne,

že som Člen Kráľovskej spoločnosti umenia,

že nosím čiernu,

ešte stále...

Že som fajčila mini cigary.

Mini cigary už nefajčím.

Že som zvykla piť gin a pozerať TED talky,

samozrejme, nikdy by som neverila,
že jedného dňa,

sa tu budem pred vami kolísať
na umelých nohách

a hovoriť.

Bola som mladá Austrálčanka,
ktorá v Londýne robila výnimočné veci.

A nebola som pripravená
o to všetko prísť.

Moje odhodlanie prežiť bolo tak veľké,

že som si zo šálu urobila škrtidlo
a obmotala som si ním nohy,

vypustila som z hlavy všetko naokolo

a započúvala som sa do svojho vnútra

nechala som sa viesť len inštinktom.

Začala som dýchať pomalšie.

Zdvihla som stehná.

Vzpriamila som sa

a zo všetkých síl som sa snažila
zostať pri vedomí.

Takto som bola asi hodinu,

hodinu som premýšľala
nad celým svojim životom

až do toho momentu.

Možno som mohla urobiť viac.

Možno som toho mohla prežiť viac,
vidieť viac.

Možno som mala chodiť behať, tancovať,
začať s jógou.

Ale pre mňa
bola vždy na prvom mieste moja práca.

Žila som pre prácu.

To, čo som mala na vizitke

pre mňa veľa znamenalo.

Ale dole, v tom tuneli to bolo jedno.

Kým som zacítila dotyk

jedneho z mojich záchrancov,

som sa nezmohla ani na slovo,

ani na jediné, ako "Gill."

Len som im odovdzala svoje telo.

Urobila som všetko,
čo som mohla,

a môj život bol vtedy už v ich rukách.

Pochopila som,

čo vlastne naozaj znamená ľudskosť,

práve v momente,
keď som si všimla identifikačný štítok,

ktorý mi dali pri príchode do nemocnice.

Bolo tam napísané:

"jeden neznámy, pravdepodobne žena."

Jeden neznámy, pravdepodobne žena.

Tieto štyri slová boli pre mňa darom.

Veľmi jasne som z nich pochopila,

že môj život bol zachránený,

jednoducho len preto,
že som ľudská bytosť.

Nič na svete sa nedá prirovnať,

úžasnému nasadeniu záchranárov,
s tým, čo boli pripravení podstúpiť,

aby mi zachránili život,

aby zachránili čo najviac neznámych,

aby riskovali svoje vlastné životy.

Im nezáležalo na tom,
či som bohatá alebo chudobná,

akú mám farbu pleti,

či som muž alebo žena,

na mojej sexuálnej orientácii,

koho som volila,

či som vzdelaná,

či som aspoň trochu veriaca, alebo vôbec.

Nezáležalo na ničom inom,

než na tom, že som vzácny ľudský život.

Samu seba vidím ako živý fakt.

Som dôkazom,

že bezpodmienečná láska a úcta
má moc nielen zachrániť,

ale aj premieňať životy.

Tu je nádherná fotografia
s jedným z mojich záchrancov, s Andym,

to bolo minulý rok.

Desať rokov po tej udalosti,

a pozrite, v objatí.

Napriek všetkému tomu zmätku,

ma niekto pevne držal za ruku.

Niekto ma jemne hladkal po tvári.

Čo som cítila?

Že som milovaná.

To, čo ma uchránilo od nenávisti
a túžby po odplate,

čo mi dalo odvahu povedať:

"mnou to končí "

je láska.

Bola som milovaná.

Verím, že potenciál pre rozsiahlu
zmenu k lepšiemu

je naozaj obrovský

lebo viem, čoho sme schopní.

Viem, že ľustvo môže zažiariť.

To ma núti zamyslieť sa nad pár celkom
veľkými vecami

a otázkami, ktoré sa týkajú nás všetkých:

Nie je to, čo nás spája väčšie,
než to, čo nás rozdeľuje?

Musí dôjsť k nešťastiu alebo pohrome

aby sme cítili to hlboké prepojenie,
ako jeden druh

ako ľudské bytosti?

Kedy uchopíme múdrosť našej doby,

aby prevýšila obyčajnú toleranciu

a naučila nás prijímať

všetkých, ktorí sú pre nás len nálepkou
pokiaľ ich nespoznáme?

Ďakujem.

(Potlesk)