Ako umenie pomáha mladým bez domova zotaviť sa a postaviť sa na vlastné nohy

Malika Whitley je zakladateľkou ChopArtu, organizácie pre tínedžerov bez domova zameranej na mentorovanie, dôstojnosť a vytvorenie príležitostí prostredníctvom umenia. V tomto dojemnom a osobnom prejave s nami zdieľa príbeh svojho bezdomovectva a nájdenia svojho hlasu prostredníctvom umenia – a svoju misiu zabezpečiť tvorivý priestor pre druhých, ktorí boli zatlačení na okraj spoločnosti.

Tiež si radi chvíľu zdriemnete?

(smiech)

Ukradnúť si malý kúsok času,

schúliť sa na gauči
a na sladkú chvíľu utiecť.

Je to jedna z mojich
najobľúbenejších vecí,

niečo, čo som brala za samozrejmosť

predtým, než som zažila
bezdomovectvo ako tínedžerka.

Možnosť zdriemnuť si
je rezervovaná pre stabilitu a istotu,

niečo, čo nenájdete,

keď si všetko, čo máte,
nesiete v batohu na chrbte

a starostlivo počítate čas,
ktorý niekde presedíte,

kým vás povedia, aby ste odišli.

Vyrástla som v Atlante, v Georgii,

kde sme menili jedno ubytovanie za druhým

s milujúcou nerozlučnou rodinou,

keď sme sa usilovali nájsť stabilitu

v našej finančnej situácii.

Ale keď moja mama prepadla mánii

a keď si táto mánia vybrala mňa
za obetného baránka

cez emocionálne a fyzické zneužívanie,

utiekla som z nebezpečia.

Prišla som k záveru, že bezdomovectvo
bolo pre mňa bezpečnejšie

ako zostať doma.

Mala som 16 rokov.

Ako bezdomovec, som sa pridala
k 3 300 mladým bezdomovcom v Atlante

s pocitom, že na mne nikomu nezáleží,

že som vyradená
a akoby neviditeľná každú noc.

Pre maloletého bezdomovca na ulici

tam nebolo kde ísť

a mať posteľ na prenocovanie.

Uvedomila som si, že väčšina ľudí
vidí bezdomovcov

ako lenivých, zanedbaných ľudí,
ktorí berú drogy a spôsobujú problémy,

ale to vôbec nebol môj prípad,
so školskou taškou plnou šiat a kníh,

ani moje výborné známky.

Sedela som
na svojej obľúbenej lavičke v centre

a sledovala som, ako ubiehali hodiny,

dokým sa mi podarilo
chytiť zopár hodín spánku

na gaučoch, v autách,

v budovách alebo v skladoch.

Tak ako tisíce ďalších mladých
bezdomovcov som zmizla v tieňoch mesta,

pokým sa celý svet točil,

akoby sa vôbec nič hrozné nedialo.

Tá neviditeľnosť sama o sebe
ma skoro zlomila.

Ale keď som nemala už nič iné,
mala som aspoň umenie,

niečo, čo odomňa nežiadalo

materiálne bohatstvo výmenou za útočisko.

Zopár hodín spevu, písania poézie

alebo nasporenie si dosť peňazí,

aby som mohla zmiznúť vo svete divadla,

ma udržali nad hladinou a vrátili ma späť
do života, keď som sa cítila na dne.

Chodila som na bohoslužbu v stredy večer

a bolestne túžila po úľave,
ktoré mi dávalo umenie,

vždy som prišla o niekoľko hodín skôr,

skĺzla som dole schodmi

do sveta, kde jediné, na čom záležalo,

bolo, či viem zaspievať
tú správnu notu v piesni,

ktorú som vtedy cvičila.

Spievala som dlhé hodiny.

Dávalo mi to takú silu,

dovoliť si proste
na všetko zabudnúť a spievať.

O päť rokov neskôr
som založila organizáciu ChopArt,

je to multidisciplinárna umelecká
organizácia pre neplnoletých bezdomovcov.

ChopArt využíva umenie ako nástroj
na zotavenie sa z traumy

pomocou toho, čo vieme o budovaní komunity

a obnovení dôstojnosti,

čo potom využívame v tvorivom procese.

Centrála ChopArtu je v Atlante v Georgii,

a ďalšie programy sú v Hyderabade
v Indii a v Accre v Ghane.

A od nášho začiatku v roku 2010,

sme pomohli vyše 40 000 tínedžerom
po celom svete.

Naší tínedžeri nachádzajú útočisko

v transformatívnych prvkoch umenia,

a potrebujú bezpečné miesto,
ktoré im ChopArt dáva.

A často títo neviditeľní ľudia

prostrednictvom umenia
vstúpia do svojho svetla,

ale táto cesta z neviditeľnosti
nie je jednoduchou.

Máme tu súrodencov, Jeremyho a Kelly,

ktorí sú v našom programe cez tri roky.

Chodia na ChopArt hodiny
každú stredu večer.

Ale asi pred rokom

Jeremy a Kelly videli svoju mamu zomrieť.

Sledovali, ako jej záchranári
už nevedeli pomôcť.

Plakali, keď ich otec

prepísal ich opatrovníctvo
na ich ChopArt mentorku, Erin,

a ani im nedovolil zobrať si so sebou
oblečenie na prezlečenie.

Tieto udalosti mi zlomili srdce,

Jeremy a Kelly sú oddaní ChopArtu

a ich dôvera mi dáva v tejto práci nádej.

Kelly vždy zavolá Erin, keď je na dne,

lebo vie, že Erin urobí čokoľvek,

aby im dala pocit lásky a starostlivosti,

je pre mňa dôkaz,
že keď používame umenie ako vstupnú bránu,

budeme môcť povzbudiť
mladých bezdomovcov a zahojiť ich rany.

A pokračujeme v povzbudzovaní.

Povzbudzujeme Devina,

ktorý s rodinou prišiel o domov,

keď si jeho mama musela vybrať medzi
účtami za lekára a nájmom.

Cez ChopArt objavil lásku k maľovaniu.

Povzbudzujeme Liz,

ktorá bola na ulici väčšinu
svojho dospievania,

ale s hudbou sa vedela vrátiť k sebe,

keď jej traumy boli priťažké
na jej mladé plecia.

Povzbudzujeme Mariu,

ktorá používa poéziu na zotavenie sa

po tom, čo jej starý otec
zomrel v dodávke,

kde so svojou rodinou žila.

A tak mladým niekde tam vonku,
ktorí sú bez domova,

dovoľte mi povedať vám toto:

Máte v sebe silu postaviť sa na nohy.

Prostredníctvom umenia máte hlas,

ktorý nesúdi, čím ste si prešli.

Tak nikdy neprestaňte bojovať za
svoje miesto vo svetle,

pretože aj vtedy, keď je vám najhoršie,

my vás vidíme.

Ďakujem.

(potlesk)