Christopher McDougall: Narodili sme sa pre beh?

Christopher McDougall odhaľuje záhady ľudskej túžby behať. Ako beh pomohol naším predkom prežiť -- a čo za sila zdedená od našich predkov nás poháňa dnes? Na TEDxPennQuarter nám McDougall porozpráva srdcervúci príbeh o maratóncovi, nezvyčajnom bežcovi na extradlhé trate, a o kmeni v Mexiku, ktorý beží, aby prežil.

Beh: je to jednoducho pravá, ľavá, pravá, ľavá -- nie?

Robíme to tak už dva milióny rokov,

takže je akosi arogantné predpokladať,

že vám mam čo povedať,

čo už kedysi nebolo lepšie povedané, či predvedené.

Skvelou vecou na behaní, ako som zistil,

je to, že počas tejto aktivity sa stáva

vždy niečo bizarné.

Tu je príklad: Pred pár mesiacmi, ak ste videli New Yorkský mestský maratón,

tak vám uisťujem, že ste mali možnosť vidieť niečo,

čo nikto ešte pred Vami nevidel.

Etiópska žena menom Derartu Tulu

sa objaví na štartovacej čiare.

Ma 37 rokov,

nevyhrala akýkoľvek maratón za posledných 8 rokov,

a pred pár mesiacmi

skoro zomrela pri pôrode.

Derartu Tulu bola pripravená s behaním skoncovať,

ale rozhodla sa inak

a teda, že ešte naposledy pobeží

a to počas veľkolepej udalosti

akou je maratón mesta New York.

Až na to -- zlé správy pre Derartu Tulu -- že pár ďalších ľudí malo ten istý nápad,

vrátane Olympijského držiteľa zlata

a Pauli Radcliffe, ktorá je ikonou,

a najrýchlejšou ženskou maratónskou bežkyňou v histórii.

Iba 10 minút za mužským svetovým rekordom,

Paula Radcliffe je jednoducho neporaziteľná.

To sú jej protivníci.

Výstrel odštartoval preteky, a nielenže je zjavným porazeným,

ale nesiaha ani medzi prvých najlepších.

Ale odpadlíci ako ona sa držia a držia sa silne.

A na 22 míle z 26-míľovej trate,

tam je Derartu Tulu,

tam vpredu vo vedúcej skupinke.

A tu sa stalo niečo bizardné.

Paula Radcliffe, osoba, ktorá mala s určitosťou vyhrať tučný šek

a nechať Derartu Tulu odísť naprázdno,

si zrazu chytí svoju nohu a začína padať dolu.

Všetci vieme čo v takejto situácii robiť, či nie?

Vrazíte jej ranu do zubov svojím lakťom

a frčíte k cieľovej čiare.

Dearartu Tulu tento scenár ale porušuje.

Namiesto toho, aby bežala,

otáča sa a podoprie Paulu Radcliffovú a

hovorí : "No tak. Poďme. Ty to dokážeš."

Paula Radcliffe to na nešťastie urobí.

Dobehne vodcovskú skupinu

a prichádza k cieľovej čiare.

Ale nato padá znovu.

A druhý krát ju Derartu Tulu podchytí a skúša ju potlačiť.

Ale Paula Radcliffe jej už teraz hovorí,

"Už nemôžem. Choď."

Takže toto je fantastický príbeh, a všetci vieme ako to skončí.

Ona stratí šek,

ale odchádza domov s niečim väčším a dôležitejším.

Až na to, že Derart Tulu znovu poruší scenár.

Namiesto toho, aby prehrala, preletí skupinku, ktorá vedie a vyhrá,

vyhrá New Yorkský maratón,

a odchádza domov s veľkým tučným šekom.

Je to veľmi milý príbeh,

ale keď sa na to pozriete hlbšie,

musíte sa tak povediac diviť, čo sa tam dialo.

Ale keď máte dve odľahlé hodnoty v jednom organizme,

tak to nie je to len náhoda.

Keď máte niekoho, kto je priebojnejší a viac súcitný

ako ktokoľvek iný na trati, tak opäť to nie je náhoda.

Ukážte mi zviera, čo má nohy s plávacími blanami a žiabrami,

tak musí mať niečo spoločné s vodou.

U niekoho s takýmto srdcom tu musí existovať nejaké spojenie.

A odpoveď na to, myslím,

môžeme nájsť v Medených kaňonoch v Mexiku,

u samotárskeho kmeňa

nazývaného Tarahumaranský Indiáni.

Tarahumarania sú pozoruhodný tromi vecami.

jednou z nich je to,

že žili v podstate bez zmeny

posledných 400 rokov.

Keď prišli dobyvatelia do Severnej Ameriky, tak ste mali dve možnosti:

postaviť sa im a zaútočiť na nich, alebo zmiznúť.

Májovia a Aztékovia zaútočili,

práve preto je veľmi málo Májov a Aztékov.

Tarahumarania mali inú stratégiu.

Zmizli a ukryli sa

v tomto systéme kaňonov

pripomínajúceho pavučinovú sieť,

nazývaných Medené kaňony,

a to niekedy kolo roku 1600 a od tej doby

tam zostali žiť v podstate nedotknutý civilizáciou.

Druhá pozoruhodná vec na Tarahumaranoch je tá,

že na staré kolena -- vo veku 70 až 80 rokov --

títo ľudia nebežia maratóny,

ale mega-maratóny.

Nebežia 26 míľ,

ale 100, 150 míľ naraz,

a očividne bez zranenia, bez problémov.

Posledná pozoruhodná vec na Tarahumaranoch je tá,

že o všetkých veciach, o ktorých budeme dnes rozprávať,

veciach, ktoré sa snažíme

s použitím všetkých technológií a síl myslí vyriešiť --

veci ako srdcové choroby a cholesterol a rakovina

a kriminalita a vojna a násilie a klinická depresia --

o všetkych týchto veciach Tarahumarania nemajú poňatia.

Sú odbremenený

od všetkých týchto moderných ochorení.

Ako to?

Rozprávame tu predsa o domorodcoch.

Musí v tom byť nejaká príčina a dôsledok.

Nuž, sú týmy vedcov

na Harvarde a na Utahskej Univerzite,

ktorý dávajú hlavy dokopy, aby skúsili zistiť

to, čo Tarahumarania vždy vedeli.

Snažia sa vyriešiť tie isté záhady.

A znova, záhada zamotaná v záhade --

možno kľúč k Derartu Tulu a Tarahumaranom

je zamotaný v troch ďalších záhadách, ktoré znejú takto:

Tri veci -- ak máte odpoveď, poďte a zoberte si mikrofón,

lebo nikto iný nevie odpoveď.

Ak ju viete, potom ste chytrejší ako ktokoľvek iný na planéte Zem.

Záhada číslo jeden je táto:

Pred dvoma miliónmi rokov ľudský mozog veľkostne explodoval.

Australopitekus mal iba mililinký hráškový mozog.

Zrazu sa objavili ľudia -- Homo erectus --

veľké staré melónové hlavy.

Mať tak veľkú hlavu,

musíte mať aj zdroj zhustenej kalorickej energie.

Inými slovami, prvý ľudia jedli mrtvé zvieratá --

bez pochýb, to je fakt.

Jediný problém je,

prvé zaostrené zbrane sa objavili iba asi pred 200,000 rokmi.

Takže dva milióny rokov sme nejako

zabíjali zvieratá bez zbraní.

Nepoužívali sme silu,

pretože sme najväčšie padavky v džungli.

Každé iné zviera je silnejšie ako my.

Zvieratá majú laby, drápy, sú obratné a rýchle.

Myslíme si, že Usain Bolt je rýchly. Usain Bolt si môže dať ale nakopať zadok od veveričky.

Nie sme rýchly.

To by bolo Olympijské podujatie: vypustíte veveričku,

a ktokoľvek chytí tú veveričku získa zlatú medailu.

Takže žiadne zbrane, žiadna sila, žiadne laby, žiadne drápy.

Ako sme vôbec zabíjali zvieratá? To je záhada číslo jeden.

Záhada číslo dva:

Ženy sú na Olympiádách už nejaký čas,

a na ženských bežkyniach je jedna zaujímavá vec --

všetky sú na nič, sú strašné.

Neexistuje rýchla žena na tejto planéte

a nikdy tu ani nebola.

Najrýchlejšia žena, ktorá kedy zabehla míľu ju zabehla za 4.15.

Mohol by som hodiť kameňom a určite by som trafil stredoškoláka,

ktorý dokáže bežať rýchlejšie ako za 4.15.

Z nejakého dôvodu ste vy ženy jednoducho veľmi pomalé.

(Smiech)

Ale mate možnosť účastniť sa maratónu o ktorom sme práve rozprávali.

Bežať maratón vám bolo umožnené posledných 20 rokov,

lebo, pred rokom 1980,

lekárska veda vravela, že ženy, ktoré skúšali bežať 26 míľ --

vie niekto z Vás čo by sa stalo ak by ste skúsili bežať 26 míľ,

prečo Vám bolo zakázané bežať martón pred rokom 1980?

(Člen publika: Utrhla by sa jej maternica.) Utrhla by si maternicu.

Áno. Utrhli by sa Vám rozmnožovacie orgány.

Maternica by vám vypadla, doslova by Vám vypadla z tela.

No ja som bol na mnohých maratónoch,

a ešte som žiadnu nevidel.

(Smiech)

Takže iba 20 rokov majú ženy povolené behať maratón.

A počas tej krátkej doby,

ste sa vy dievky dostali od "utrhnutých orgánov"

až k faktu, že ste iba 10 minút pozadu

za mužským svetovým rekordom.

A dostávame sa i za 26 míľ,

do vzdialenosti, ktorú nám lekárska veda povedala, že by bola pre nás ľudí smrteľná --

pamätáte na Pheidippda, ktorý zomrel keď bežal 26 míľ --

dostávame sa k 50 a 100 míľam,

a zrazu je to iná hra.

Môžete si zobrať bežcov ako Ann Tarson, alebo Nikki Kimball, alebo Jenn Shelton,

dáte ich pretekať na vzdialenosť 50, alebo 100 míľ proti komukoľvek na svete

a potom je to iba hod mincou kto vyhrá.

Dám Vám príklad.

Pred pár rokmi, sa Emily Baer prihlásila na preteky

Hardrock 100,

ktorých názov Vám povie všetko, čo potrebujete o týchto pretekoch vedieť.

Dajú Vám 48 hodín, aby ste ich dokončili.

Núž, Emily Baerová -- z 500 bežcov --

skončila na ôsmom mieste, v prvej 10-ke,

aj keď sa zastavila na každej stanici prvej pomoci

dať napiť z prsa jej dieťaťu počas jazdy --

a i tak porazila 492 ľudí.

Posledná záhada: Takže prečo ženy sú silnejšie čím

dlhšie bežia?

Tretia záhada znie takto:

Na Univerzite v Utahu začali sledovať konečné časy

ľudí bežiacich maratón.

Čo objavili je,

že ako začnete behávať maratón v 19-tých,

postupne budete rýchlejší každým rokom,

pokiaľ nedosiahnete svoj vrchol v 27-mych.

A potom podľahnete

zubu času.

A začnete byť pomalší a pomalší,

až sa dostanete k tej istej rýchlosti, akú ste mali v 19-tých.

Takže mate tak sedem, osem rokov do vrcholu,

a potom postupne padáte,

až sa dostanete na začiatok.

Mysleli by ste si, že to potrvá okolo osem rokov, než sa tam vrátite,

možno 10 rokov -- nie, trvá to 45 rokov.

60-ročný muži i ženy

bežia rovnako rýchlo ako keby mali 19.

A teraz Vás vyzvem, aby ste prišli s akokoľvek inou fyzickou aktivitou -

a prosím nevravte golf, ale niečo, čo je naozaj namáhavé --

u ktorej si starý vedú

rovnako dobre ako keď boli mladý.

Takže tu máme tieto tri záhady.

Našiel by sa kúsok skladačky,

ktorý nám to všetko objasní?

Musíte sa mať na pozore vždy,

keď sa niekto pozrie do prehistórie a pokúsi sa Vám dať nejakú tu komplexnú odpoveď,

pretože, tým že to je prehistorické,

môžete povedať akúkoľvek hlúposť a prejde Vám to.

Ale poviem Vám to takto:

Ak vložíte jeden kúsok do stredu tohoto puzzle,

tak Vám zrazu všetko bude dávať zmysel.

Ak sa divíte, prečo Tarahumarania nebojujú

a prečo neumierajú na infarkt,

prečo chudá Etiópska žena menom Derartu Tulu

môže byť najsúcitnejšia a zároveň aj najbojovnejšia,

a prečo sme nejako schopný

si zaobstarať jedlo i bez zbraní,

tak možno preto, že ľudia,

aj keď si často myslíme, že sme pánmi vesmíru,

sa vlastne vyvinuli v čoby

svorku loveckých psov.

Možno sme sa vyvinuli

ako svorka loveckých zvierat.

Lebo výhoda, ktorú máme v divočine --

opäť, nie sú to naše laby, či drápy, alebo naša rýchlosť --

ale jediná vec, ktorú vieme veľmi veľmi dobre je potiť sa.

Sme veľmi dobrý v tom byť spotený a smradľavý.

Lepší než akýkoľvek cicavec na Zemi, vieme sa potiť veľmi dobre.

Ale výhoda,

tej trochy sociálneho nepohodlia,

je fakt, že keď príde na beh

pod veľkým teplom a na dlhé trate,

sme ohromný, sme najlepší na planéte.

Zoberte si koňa počas teplého dňa,

a po piatich, šiestich míľach ma kôň na výber.

Buď bude dýchať, alebo sa bude ochladzovať,

no nedokáže oboje naraz -- my áno.

Takže čo ak sme sa vyvinuli ako svorka loveckých zvierat?

Čo ak jediná výhoda, ktorú sme mali,

bola v tom, že sme sa vedeli spojiť ako skupina,

prísť na Africkú Savanu, vybrať si antilopu

a spoločne ju ubehať k smrti?

To je všetko, čo sme mohli;

počas horúceho dňa behať ďaleko.

No, ak je toto pravda, pár ďalších vecí musela byť tiež pravda.

Kľúčom k tomu stať sa súčasťou svorky je to slovo "svorka".

Ak sa sami vydáte uloviť antilopu,

garantujem Vám, že tam v Savane budú dve zdochliny.

Potrebujete usporiadať svorku.

Potrebujete mať tých 64, 65 ročných,

ktorý lovia už dlho,

aby ste vedeli, ktorú antilopu vlastne mate skúsiť chytiť.

Stádo sa rozpŕchne a znovu sa spojí.

Tí skvelí stopovatelia musia byť súčasťou skupiny.

Nemôžu byť 10 míľ pozadu.

Musíte tam mať aj ženy a adolescentov,

lebo sú dve obdobia života, kedy vaše telo najviac potrebuje zvieracie bielkoviny,

a to fázy vývinu a vtedy ak ste kojacia matka.

Nedáva teda zmysel mať mŕtvu antilopu tu

a ľudí, ktorý potrebujú tieto živiny 50 míľ odtiaľ.

Musia byť súčasťou svorky.

Musíte mať tých mladých 27 ročných na vrchole svojich síl a

pripravených na zabíjanie,

a potrebujete tam mať i tínedžerov,

aby sa naučili celý postup.

Svorka tak drží pokope.

Ďalšia vec, ktorá je pravdivá na tejto svorke: táto svorka nemôže byť čisto materialistická.

Nemôžete si ťahať všetky svoje sprostosti, keď sa snažíte uloviť antilopu.

Nemôžete byť naštvatá svorka. Nemôžete budiť odpor.

Ako, "Ja nelovím jeho antilopu.

On ma naštval. Nech si uloví svoju antilopu."

Svorka musí byť schopná prehltnúť svoje ego,

musí spolupracovať a držať pokope.

S čím skončíte, inak povedané,

je kultúra obdivuhodne podobná

Tarahumaranom --

kmeňu, ktorý ostal nezmenený

od doby kamennej.

Je to dosť presvedčivý argument,

že možno to, čo Tarahumarania robia,

sme my všetci robili pred dvoma miliónmi rokov.

Vlastne sme to my, ktorý v moderných časoch zišli z tejto cesty.

Viete, pozeráme sa na beh, ako na mimozemskú vec,

ako na trest, ktorý si musíme odpykať za to, že sme noc predtým zjedli pizzu.

Ale možno je to niečo iné.

Možno, že sme sme zobrali túto prírodnú výhodu, ktorú sme mali

a zničili sme ju.

Ako sme ju zničili? Ako ničíme všetko?

Pokúšame sa na tom zarobiť.

Pokúšame sa to dať do plechoviek, zabaliť a vylepšiť to

a predať to luďom.

A čo sa stalo, je, že sme začali vytvárať

tieto pekné polstrované vecičky,

ktoré zlepšujú beh, menom bežecké topánky.

Dôvod, prečo som sa osobne naštval na bežecké boty

je ten, že som si ich kúpil milióny a stále bývam zranený.

A myslím si, že ak ktokoľvek tu beháva --

a práve teraz som mal konverzáciu s Carlou;

rozprávali sme sa asi dve minúty za pódiom a ona rozprávala o zápale svalu na nohe (plantar fasciitis).

Ak sa budete rozprávať s bežcom, garantujem Vám, že behom 30 sekúnd

sa konverzácia obráti k zraneniam.

Takže ak sa ľudia vyvinuli ako bežci, a ak to je naša jedna vrodená výhoda,

tak prečo sme v tom tak zlý? Prečo stále mávame zranenia?

Zaujímavá vec na behaní a zranení z behu,

je tá, že bežecké zranenie je novinkou našej doby.

Ak čítate folklór a mytológiu,

akýkoľvek mýtus, akýkoľvek príbeh,

beh je vždy spojený

so slobodou a zrelosťou a mladosťou a nekonečnou energiou.

Iba počas nášho života

sa beh spája so strachom a bolesťou.

Geronimo hovorieval

že: "Môj jediný priateľ sú moje nohy. Dôverujem iba svojim nohám."

To preto, že cez Apačský triatlon

ste museli ubehnúť 50 míľ cez púšť,

bojovať tvári v tvár, ukradnúť veľa koní

a frčať domov.

Geronimo nikdy nehovorieval, "och, vieš čo,

moje achilovky -- Slabnem. Musím si dať týždeň voľno,"

alebo "musím sa rozcvičiť.

Nerobil som jogu. Nie som pripravený."

Ľudia behávali a behávali celý čas.

A hľa dnes sme tu. Máme našu digitálnu technológiu.

Celá naša veda vychádza z faktu, že

naši predkovia vedeli

spraviť niečo obdivuhodné každý deň,

a spoliehali sa pri tom iba na holé päty a nohy

pri behu na dlhé trate.

Tak ako by sme sa tam mohli vrátiť?

Nuž, prvá vec, ktorú by som Vám podstrčil je,

osloboďte sa od všetkých tých obalov, výpredajov, a marketingu s tým spojeného.

Zbavte sa všetkých tých zapáchajúcich bežeckých topánok.

Prestaňte sa zameriavať iba na mestské maratóny,

ktoré ak ubehnete za štyri hodiny, tak stojíte za nič.

A ak ich ubehnete za 3.59.59, tak ste úžasný,

lebo ste sa kvalifikovali do ďalšieho kola.

Musíme sa vrátiť späť k tomu zmyslu hravosti a radosti a,

ako by som to povedal, k nahote,

ktorá urobila z Tarahumaranov

jednu z najzdravších a najpokojnejších kultúr našich čias.

Aký budeme mať z toho prospech?

Spálime zmrzlinu z predošlej noci? To je všetko?

Ale možno je tu iný prospech.

Bez toho, aby sme to mysleli príliš extrémne,

predstavte si svet,

kde by všetci mohli vyjsť zo svojich dverí

a zapojiť sa to takého cvičenia,

ktoré ich nechá odpočinutejších, pokojnejších

zdravších,

zbavených stresu --

kedy nevôjdete znovu do kancelárie ako burácajúci maniak,

kedy sa nevrátite domov opäť s hormadou stresu vo Vás.

Možno je riešenie niekde medzi tým, čím sme sa stali

a tým čo Tarahumarania vždy boli.

Nevravím poďme späť do Medených kaňonov

a žime na obilí a kukurici, čo Tarahumarania radi jedia,

ale, že niekde medzi týmito extrémami je niečo.

A ak nájdeme tú vec,

tak možno nás čaká tučná Nobelová cena.

Lebo, ak niekto nájde spôsob

ako obnoviť túto prirodzenú schopnosť,

ktorú sme si vychutnávali po väčšinu nášho života,

tú ktorú sme si vychutnávali až do roku 1970, alebo tak nejak,

tak výhody, sociálne, psychické,

politické a fyzické,

by mohli byť úžasné.

Takže to čo vídavam dnes je to, že tu máme rastúca subkulturu

boso-nohých bežcov, ľudí, ktorý sa zbavili svojich bôt.

A čo spoločne objavili je,

že keď sa zbavíte bôt, tak sa zbavíte i stresu,

zbavíte sa zranení a ochorení.

A zistíte,

čo Tarahumarania vedeli už veľmi dlhý čas,

že behanie tak môže byť celkom sranda.

Osobne som to vyskúšal.

Zranenia som mal celý život a potom v mojich 40- tych som sa zbavil bôt

a moje bežecké ochorenia odišli tiež.

Našťastie je to niečo, z čoho môžeme všetci ťažiť.

Oceňujem, že ste si vypočuli môj príbeh. A ďakujem.

(Potlesk)