Ako viesť spoločnosť (takmer) bez pravidiel

Čo keby vaša práca neovládala váš život? Brazílsky riaditeľ Ricardo Semler uplatňuje radikálnu formu firemnej demokracie, ktorá prehodnocuje všetko od schôdzí správnej rady po spôsob, akým pracovníci oznamujú svoju dovolenku (nemusia). Je to vízia, ktorá odmeňuje múdrosť pracovníkov, podporuje rovnováhu pracovného a súkromného života a vedie k hlbokému porozumeniu toho, o čom skutočne je nielen práca, ale aj život. Motivačná otázka: Čo keby boli takéto aj školy?

V pondelok a vo štvrtok
sa vždy učím umierať.

Týmto dňom hovorím smrteľná dovolenka.

Mojej žene Fernande sa ten výraz nepáči,

ale veľa mojich príbuzných zomrelo
na rakovinu kože

a mali ju aj moji rodičia a starí rodičia.

A stále som myslel na to, že jedného dňa
by som mohol sedieť u lekára,

ktorý sa pozrie na moje výsledky a povie:

„Ricardo, nevyzerá to veľmi dobre.

Zostáva vám iba pol roka či rok života.“

A vtedy sa začnete zamýšľať nad tým,
ako by ste s tým časom naložili.

A poviete: „Budem tráviť viac času
s deťmi.

Navštívim tieto miesta,

vyleziem na hory a iné miesta

a budem robiť všetky tie veci, ktoré som
nerobil, keď som mal čas.“

Ale, samozrejme, všetci vieme,

že budeme plní trpkosladkých spomienok.

Je ťažké všetko to urobiť.

Pravdepodobne dosť veľa
času preplačete.

Tak som si povedal, že spravím niečo iné.

Každý pondelok a štvrtok si
vyberiem svoju smrteľnú dovolenku.

A počas týchto dní budem robiť to,

čo som si plánoval vo chvíli,
keď som sa dozvedel tú novinku.

(smiech)

Keď sa zamyslíte...

(potlesk)

keď sa zamyslíte nad opakom práce,

často si myslíme, že je to voľný čas.

A hovoríte, že jáj, potrebujem
trochu voľna a tak ďalej.

Ale skutočnosť je taká,
že voľný čas je veľmi rušná záležitosť.

Idete si zahrať golf a tenis,
stretnete sa s ľuďmi

a idete na obed a meškáte do kina.

Vo voľnom čase máme nabitý program.

Opakom práce je nečinnosť.

Ale naozaj len málokto vie,
čo robiť s nečinnosťou.

Keď sa pozriete na spôsob, akým
vo všeobecnosti rozdeľujeme život,

uvedomíte si, že v obdobiach, v ktorých
máme veľa peňazí,

máme veľmi málo času.

A keď potom konečne máme čas,
nemáme ani peniaze, ani zdravie.

Preto sme o tom začali rozmýšľať
ako firma za posledných 30 rokov.

Je to zložitá spoločnosť
s tisícmi zamestnancov,

obratom vo výške stoviek miliónov dolárov,

ktorá vyrába hnacie systémy raketového
paliva, spravuje 4000 bankomatov

v Brazílii a pripravuje daňové priznania
pre desiatky tisíc ľudí.

Takže to nie je jednoduchý podnik.

Pozreli sme sa naň a povedali sme:

presuňme zodpovednosť na ľudí,
dajme týmto ľuďom firmu,

z ktorej zmiznú všetky
aspekty internátnej školy,

akože teraz musíš prísť,
takto sa obliekaš,

takto chodíš na schôdze, toto povieš

a toto nepovieš.

A pozrime sa, čo nám zostane.

Tak s tým sme začali asi pred 30 rokmi

a začali sme sa zaoberať
presne touto vecou.

A povedali sme, pozrite sa, dôchodok,

celý ten spôsob rozdelenia
našej životnej krivky.

Namiesto lozenia po horách,
keď budete mať 82,

čo keby ste to spravili budúci týždeň?

A spravíme to takto:

za 10 % vášho platu vám odpredáme stredy.

Takže teraz, ak sa z vás mal stať huslista
– čo sa asi nemal,

budete sa tomu venovať v stredu.

A čo sme zistili –

mysleli sme si, že to budú starší ľudia,

ktorých tento program naozaj zaujme.

A priemerný vek prvých ľudí,
ktorí ho podporili,

bol 29 rokov, samozrejme.

Takže sme začali hľadať

a povedali sme si,
že to musíme robiť inak.

A začali sme hovoriť napríklad:

načo chceme vedieť,
o koľkej ste prišli do práce,

o koľkej ste odišli atď.?

Nemôžeme to celé vymeniť za zmluvu

o kúpe niečoho od vás,
o kúpe nejakej práce?

Prečo budujeme túto centrálu?

Nie je to otázka ega,
že chceme pôsobiť solídne

ako veľká a dôležitá firma?

Ale ťaháme vás dve hodiny cez celé mesto
len z tohto dôvodu?

Takže sme začali postupne klásť otázky.

Povedali sme to takto:

Po prvé: Ako nájdeme ľudí?

Išli sme a snažili sme sa
najať ľudí a povedali sme:

pozrite, keď prídete k nám,

nebudeme robiť
dve alebo tri kolá pohovorov,

aby ste u nás potom zostali celý život.

My takto zvyšok našich životov neriešime.

Takže príďte na pohovor.

Ktokoľvek, kto s vami bude chcieť urobiť
pohovor, tam príde tiež.

A potom uvidíme, čo sa stane s tušením,
ktoré z toho vznikne,

namiesto vypĺňania položiek naznačujúcich,
že ste tá správna osoba.

A potom sa vráťte.

Strávte u nás poobedie alebo celý deň
a bavte sa, s kým chcete.

Overte si, či sme tá nevesta,
za ktorú ste nás považovali,

a nie všetky tie kecy,
čo pcháme do našich vlastných inzerátov.

(smiech)

Pomaly sme prešli do procesu,
kde sme hovorili napríklad,

že nechceme, aby firmu viedol niekto,

s kým nespravili pohovor
a koho neschválili

jeho budúci podriadení.

Každých 6 mesiacov dostane každý
ako vedúci anonymné hodnotenie.

A to rozhodne, či má pokračovať
vo svojej vedúcej funkcii,

ktorá je, ako iste viete,
veľmi často situačná.

Takže ak človek nezíska 70 – 80 %,
nezostáva vo funkcii,

čo je zrejme dôvod, prečo som nebol
riaditeľom viac než 10 rokov.

A časom sme začali klásť ďalšie otázky.

Vraveli sme napríklad:

prečo si ľudia nemôžu určiť výšku
vlastného platu?

Čo na to potrebujú vedieť?

Sú len tri veci, ktoré potrebujete:

koľko zarábajú ľudia vo firme,

koľko zarábajú ľudia niekde inde
v podobnom podniku

a koľko vo všeobecnosti zarábame,
aby sme vedeli, či na to máme.

No tak dajme ľuďom tieto tri informácie.

A tak sme do jedálne umiestnili

počítač, ku ktorému si môžete
sadnúť a spýtať sa,

koľko niekto minul, koľko niekto zarába,

koľko získa v benefitoch,
koľko zarába firma,

aké sú marže a tak ďalej.

A to bolo pred 25 rokmi.

Keď ľudia začali dostávať
tieto informácie,

povedali sme napríklad, že nechceme
vidieť výkaz výdavkov,

nechceme vedieť, koľko dní
dovolenky si vyberiete,

nechceme vedieť, kde pracujete.

V istom čase sme mali v meste
14 rôznych kancelárií,

a povedali sme: choďte do tej,
ktorá je najbližšie k vášmu domu,

alebo k zákazníkovi, ktorého
dnes máte navštíviť.

Nehovorte nám, kde ste.

Ba čo viac, dokonca aj keď sme mali
tisíce ľudí, 5000 ľudí,

mali sme dvoch personalistov

a jeden z nich našťastie
odišiel do dôchodku.

(smiech)

A tak sme si kládli otázku,
ako sa môžeme starať o ľudí?

Ľudia sú to jediné, čo máme.

Nemôžeme mať oddelenie, ktoré naháňa
ľudí a stará sa o ľudí.

Takže keď sme zistili, že to funguje,
a povedali sme, že hľadáme...

a podľa mňa toto je
hlavná vec, ktorú som ja hľadal

v smrteľnej dovolenke a vo firme,

a to je: ako sa pripravíte na múdrosť?

Pochádzame z veku revolúcie,
priemyselnej revolúcie,

informačného veku, veku vedomostí,

ale nie sme o nič bližšie k veku múdrosti.

Ako máme naplánovať,
ako zorganizujeme viac múdrosti?

Takže napríklad

najmúdrejšie či najšikovnejšie riešenie
často nie je sranda.

Preto sme hovorili napríklad,

dohodnime sa, že predáte
57 vecí za týždeň.

Ak ich stihnete predať do stredy,
prosím, choďte na pláž.

Nevytvárajte problém pre nás,
pre výrobu ani aplikáciu,

lebo potom musíme kupovať nové firmy,
skupovať našich konkurentov,

musíme robiť kopec všeličoho len preto,
že ste predali priveľa vecí.

Takže choďte na pláž
a začnite v pondelok odznova.

(smiech) (potlesk)

Takže postup je hľadať múdrosť.

A v tomto procese sme, samozrejme,
chceli, aby ľudia o všetkom vedeli,

a chceli sme to riadiť
skutočne demokraticky.

Takže v našom vedení boli voľné dve miesta
s rovnakými hlasovacími právami

pre prvých dvoch ľudí, ktorí prišli.

(smiech)

A tak sme mali upratovačky, ktoré
hlasovali na schôdzi rady,

kde boli mnohí ďalší veľmi dôležití ľudia
v oblekoch a kravatách.

A fakt je, že vďaka tým dvom sme
boli úprimní.

Tento proces, keď sme sa začali pozerať
na ľudí, ktorí k nám prišli,

povedali sme, moment,

ľudia k nám prídu a pýtajú sa,
kde mám sedieť?

Ako mám pracovať?
Kde budem o 5 rokov?

A pozreli sme sa na to a povedali,
že musíme začať oveľa skôr.

Kde teda začneme?

Povedali sme si, hm, škôlka
by mohla byť dobrá.

A založili sme nadáciu, ktorá má už
11 rokov tri školy,

kde sme začali klásť tie isté otázky,

teda ako pripraviť školu na múdrosť?

Jedna vec je tvrdiť,
že potrebujeme recyklovať učiteľov

a aby riaditelia robili viac.

Ale fakt je, že to, čo robíme so
vzdelávaním, je úplne zastarané.

Úloha učiteľa je úplne zastaraná.

Ísť z matiky na biológiu a potom na
dejiny Francúzska je veľmi hlúpe.

(potlesk)

Tak sme začali rozmýšľať,
ako by to mohlo vyzerať.

A dali sme dokopy ľudí
vrátane takých, ktorí radi vzdelávajú,

ľudí, ako je Paulo Freire,
a dvoch ministrov školstva v Brazílii.

A povedali sme, že keby sme mali
navrhnúť školu od piky,

ako by to vyzeralo?

A vytvorili sme túto školu,
ktorá sa volá Lumiar,

a Lumiar, jedna z nich je verejná škola,

a Lumiar tvrdí toto:

Rozdeľme úlohu učiteľa na dve časti.

Jedného človeka nazveme tútor.

Tútor v starom význame gréckeho slova
„paideia“: opatrovník.

Čo sa deje doma, čo práve prežíva atď.

Ale, prosím, neučte,

pretože to málo, čo viete v porovnaní
s Googlom, od vás nechceme vedieť.

Nechajte si to pre seba.

(smiech)

A teraz privedieme ľudí,
ktorí majú dve veci:

nadšenie a odborné vedomosti,
a môže ísť o ich profesiu alebo nie.

A použijeme týchto starších ľudí,

ktorí predstavujú 25 % populácie
s múdrosťou, o ktorú už nikto nestojí.

Takže ich privedieme do školy a povieme:

naučte tieto deti čokoľvek,
čomu naozaj veríte.

Takže máme huslistov,
ktorí učia matematiku.

Máme kopec vecí, kde hovoríme,

neriešte už učebný plán.

Máme asi 10 výborných línií,
ktoré sú od 2 do 17 rokov.

Veci ako napríklad,
ako sa meriame my ako ľudia?

Takže je tam miesto na matematiku
a fyziku a to všetko.

Ako sa vyjadrujeme?

Takže je tam miesto
na hudbu a literatúru atď.,

ale aj na gramatiku.

A potom máme veci,
na ktoré už všetci zabudli,

čo sú pravdepodobne
najdôležitejšie veci v živote.

O tých najdôležitejších veciach
v živote nevieme nič.

Nevieme nič o láske,

nevieme nič o smrti,

nevieme nič o tom, prečo sme tu.

Takže v škole potrebujeme líniu,
kde sa hovorí o všetkom, čo nevieme.

Takže to je dôležitá časť našej práce.

(potlesk)

A tak sme v priebehu rokov
začali skúmať aj iné veci.

Pýtali sme sa, prečo musíme deti hrešiť

a hovoriť im, aby si sadli, prišli,
spravili toto a tamto.

Povedali sme si, že deti by mali robiť
niečo, čo voláme kruh,

ktorý býva raz za týždeň.

A povedali sme im: vy určíte pravidlá

a potom sa rozhodnete,
čo s nimi chcete robiť.

Takže, môžete sa všetci trieskať po hlave?

Jasné, skúste to na týždeň.

Prišli na tie isté pravidlá,
čo sme mali my,

ale tieto boli ich vlastné.

A potom majú aj moc,

čo znamená, že môžu suspendovať
a vylúčiť deti zo školy,

takže sa na školu nehráme,
ale skutočne robia rozhodnutia.

A potom v tomto istom štýle

máme digitálnu mozaiku,

lebo toto nie je konštruktivistický
prístup ani Montessori alebo čo.

Je to niečo, kde uchovávame
brazílske školské osnovy

v 600-dielnej mozaike,

ktorú chceme týmto deťom odhaliť,
kým dosiahnu 17 rokov.

A celý ten čas to sledujeme
a vieme, ako sa im darí.

A povieme im, nemáš o toto teraz záujem?
Tak počkajme rok.

A deti sú v skupinách,
ktoré nemajú vekovú kategóriu,

takže je tam 6-ročné dieťa, ktoré je na to
pripravené, spolu s 11-ročným.

A to vyradí všetky gangy a skupinky

a podobné veci,
ktoré všeobecne máme v školách.

A majú známkovanie od nuly do 100 %,

ktoré si robia sami pomocou aplikácie
každých pár hodín.

Až kým nevieme, že sú na 37 % takí,
akých ich v danej veci chceme mať,

aby sme ich mohli vyslať do sveta
s tým, že o ňom dosť veľa vedia.

A tak máme kurzy ako svetový pohár
vo futbale alebo skladanie bicykla.

A ľudia sa prihlásia na 45-dňový
kurz o tom, ako zložiť bicykel.

A teraz skúste zložiť bicykel bez toho,
aby ste vedeli, že pí je 3,1416.

Nemôžete.

A skúste, hocikto z vás,
použiť na niečo 3,1416.

Už to neviete.

Takže sa to stratilo,
a to sa tam snažíme robiť:

hľadať v tej škole múdrosť.

A tým sa dostávame naspäť k tomuto grafu
a rozdeleniu našich životov.

Keď sa nad tým zamyslím,
nahromadil som veľa peňazí.

Keď sa zamyslíte a poviete,
že je čas niečo vrátiť,

no, ak niečo vraciate,
tak ste si vzali priveľa.

(smiech) (potlesk)

Stále myslím, ako sa Warren Buffet
jedného dňa zobudí

a zistí, že má o 30 miliárd dolárov
viac, než si myslel.

A pozrie sa a povie:
čo s nimi teraz urobím?

A povie si: dám ich niekomu,
kto to naozaj potrebuje.

Dám ich Billovi Gatesovi.
(smiech)

A môj chlapík, môj finančný
poradca v New Yorku,

povie: pozri, ty si smiešny,

lebo dnes by si mal 4,1-krát viac peňazí,

keby si bol zarábal peniaze peniazmi
a nedelil si sa o ne cestou.

Ale mne sa páči priebežne sa deliť.

(potlesk)

Nejaký čas som učil manažérov na MIT

a jedného dňa som sa ocitol
na cintoríne Mount Auburn.

Je to nádherný cintorín v Cambridgei.

A prechádzal som sa po ňom.
Mal som narodeniny a rozmýšľal som.

A v prvom kole som videl náhrobky

a úžasných ľudí,
ktorí spravili skvelé veci,

a rozmýšľal som, prečo by si ma
mali ľudia pamätať.

A tak som sa prešiel ešte raz

a v tomto druhom kole mi napadla otázka,

ktorá mi spravila lepšie a to bolo:

prečo by som vôbec chcel,
aby si ma pamätali?

(smiech)

A myslím, že to
ma zaviedlo na rôzne miesta.

Keď som mal 50, so svojou ženou Fernandou
sme sedeli celé popoludnie,

mali sme veľký oheň

a ja som doňho hodil všetko,
čo som dovtedy spravil.

Knihu, ktorá vyšla v 38 jazykoch,

stovky a stovky článkov
a DVD... všetko to tam bolo.

A to spravilo dve veci.

Po prvé, oslobodilo to našich päť detí,
takže nekráčali v našich stopách.

Nevedia, čo robím.

(smiech)

Čo je dobré.

A nezoberiem ich niekam

a nepoviem im, že jedného dňa
to všetko bude ich.

(smiech)

Našich päť detí nevie nič, čo je dobré.

A druhá vec je,

že som sa zbavil tej kotvy v podobe
mojich predošlých úspechov alebo čoho.

Môžem slobodne začať vždy niečo nové
a rozhodovať o veciach od piky

v rámci tej smrteľnej dovolenky.

A niektorí ľudia by povedali:

aha, takže teraz máš tento čas,
smrteľnú dovolenku,

a tak ideš von a robíš všetko.

Takže už sme boli na plážach,

boli sme na Samoe a Maldivách
a v Mozambiku,

takže to by sme mali.

Vyliezol som na hory v Himalájach.

Spustil som sa 60 metrov
medzi žraloky kladivohlavé.

Strávil som 59 dní na chrbte ťavy
cestou z Čadu do Timbuktu.

Zašiel som na magnetický
Severný pól so psím záprahom.

Takže sme to mali rušné.

Rád by som to nazval môj prázdny
zoznam vecí, čo chcem stihnúť do smrti.

(smiech)

A s týmto logickým základom
sa na tieto dni pozerám a myslím si:

nie som na dôchodku,
vôbec sa necítim ako dôchodca.

A tak píšem novú knihu.

Za posledné dva roky
sme rozbehli tri nové firmy.

Teraz pracujem na bezplatnej distribúcii
tohto školského systému do sveta

a zistil som, čo je dosť zaujímavé,
že zadarmo ho nikto nechce.

A tak sa už 10 rokov snažím,

aby verejný systém prebral
logický systém tejto školy, ktorá

na rozdiel od verejných škôl, čo máme,

ktoré majú ako hodnotenie,
ako známky, 43 zo 100,

naša má 91 zo 100.

Ale zadarmo ho nikto nechce.

Takže možno zaň začneme pýtať peniaze
a potom sa niekam dostaneme.

Ale jeho rozšírenie patrí medzi
veci, ktoré chceme dosiahnuť.

A myslím si, že to, čo nám z tohto
vyplýva ako odkaz pre vás všetkých,

myslím, že je to niečo takéto:

Všetci sme sa naučili,
ako si v nedeľu večer

skontrolovať maily a pracovať z domu.

Ale len málo z nás sa naučilo,

ako ísť do kina v pondelok poobede.

A ak hľadáme múdrosť,
potrebujeme sa naučiť aj to.

A preto to, čo sme celé tieto roky
robili, je veľmi jednoduché,

ide o malú pomôcku, teda
spýtať sa trikrát po sebe prečo.

Lebo na prvé prečo
máte vždy dobrú odpoveď.

S druhým prečo
sa to začne trochu komplikovať.

A tretie prečo – vlastne ani neviete,
prečo robíte to, čo robíte.

To, čo vám chcem odovzdať, je semienko
a myšlienka, že možno, ak to spravíte,

dostanete sa k otázke: načo?

Načo to robím?

A snáď v dôsledku toho a časom,

dúfam, že s týmto, a to vám aj želám,

budete mať oveľa múdrejšiu budúcnosť.

Ďakujem vám veľmi pekne.

(potlesk)

Chris Anderson: No, Ricardo,
ty si tak trochu blázon.

(smiech)

Mnohým ľuďom sa toto zdá bláznivé.

A pritom zároveň veľmi múdre.

To, čo sa tu snažím dať dokopy,
je asi toto:

Tvoje nápady sú také radikálne.

Ako, napríklad v podnikaní
sú tieto myšlienky už chvíľu v obehu,

hoci percento podnikov,
ktoré časť z nich prebrali,

je ešte dosť nízke.

Stalo sa už, že si videl
nejakú veľkú firmu,

ktorá prebrala niektorý z tvojich nápadov,
a povedal si: „Áno!“?

Ricardo Semler: Stáva sa to.
Stalo sa to pred 2 týždňami

s Richardom Bransonom a jeho ľuďmi,

ktorí vraveli: už nechcem
riadiť vaše dovolenky,

alebo že Netflix robí trochu
tohto a tamtoho,

ale podľa mňa to nie je veľmi dôležité.

Rád by som videl, ako sa to stane
možno v trochu misionárskom zápale,

ale to je veľmi osobné.

Ale je fakt, že je potrebné
zariskovať stratu kontroly.

A takmer nikto, kto má kontrolu,
nie je ochotný riskovať jej stratu.

Bude to musieť prísť od detí a iných ľudí,

ktorí zakladajú firmy iným spôsobom.

CA: Takže čo je rozhodujúce?

Z tvojho pohľadu sú tu dôkazy,

z podnikateľského pohľadu to funguje,

ale ľudia jednoducho nemajú
odvahu – (ššššš)

RS: Nemajú ani motiváciu.

Riadiš firmu s 90-dňovým mandátom.

Je to štvrťročná správa.

Ak nie si dobrý o 90 dní, si vonku.

Takže povieš: „Toto je skvelý program,
ktorý o necelú generáciu...“

A chlapík nato: „Ale vypadni.“

Takže v tom je problém.

(smiech)

CA: To, o čo sa snažíte vo vzdelávaní,
sa mi zdá neuveriteľne hlboké.

Každému niečo vadí
na vzdelávacom systéme jeho krajiny.

Nikto si nemyslí,
že už sme vyzreli na svet,

kde je Google a všetky tieto
technologické vymoženosti.

Takže ak máš teraz dôkazy o tom, že
deti zatiaľ prechádzajú tvojím systémom,

ide o dramatické zvýšenie výkonu.

Ako ti môžeme pomôcť
presadiť tieto myšlienky?

RS: Myslím si, že prišiel čas
na problém nápadov.

A ja som nikdy nebol
v týchto veciach príliš horlivý.

Ponúkneme to.

Zrazu nájdete ľudí –

v Japonsku je skupina,
ktorá mi vážne naháňa strach,

volajú sa Semleristi a majú 120 firiem.

Pozvali ma.
Vždy som mal strach tam ísť.

A v Holandsku je skupina, ktorá
má 600 malých holandských firiem.

To je niečo, čomu sa bude dariť.

Niečo z toho bude nesprávne,
ale na tom nezáleží.

Nájde si to vlastné miesto.

A obávam sa toho druhého, kde hovoria,

toto je také dobré, že to musíte robiť.

Založme systém a vložme doň plno peňazí

a potom to ľudia budú robiť
v každom prípade.

CA: Takže ty si celý svoj život
kládol nezvyčajné otázky.

Zdá sa mi, že práve to
podnietilo veľa z tohto tu.

Máš ešte nejaké otázky pre nás,
pre TED, pre túto skupinu?

RS: Vždy sa vraciam k variáciám otázky,

ktorú mi položil syn, keď mal tri roky.

Sedeli sme v bazéne a on povedal:
„Ocko, prečo existujeme?“

Nie je žiadna iná otázka.

Nikto nemá žiadnu inú otázku.

Máme len variácie tejto jednej otázky,
a to od troch rokov navždy.

Takže keď strávite čas vo firme,
v byrokracii, v organizácii,

a hovoríte si, páni...

koľko poznáte ľudí,
ktorí na smrteľnej posteli povedali:

páni, kiežby som bol strávil
viac času v práci?

Takže je tu celá tá vec
mať odvahu teraz –

nie o týždeň, nie o dva mesiace,

nie keď zistíte, že vám niečo je –

aby ste povedali, nie, načo toto robím?

Prestanem so všetkým.
Budem robiť niečo iné.

A bude to v poriadku,

bude to oveľa lepšie než to, čo robíte,

ak ste uviazli vo vývoji.

CA: Tak toto je podľa mňa silný
a krásny spôsob, ako ukončiť

predposledný deň konferencie TED.

Ricardo Semler, srdečne ďakujeme.

RS: Ďakujem veľmi pekne.

(potlesk)